V priebehu posledných rokov sa ceny bytov v Bratislave zdvojnásobili. Podľa septembrového odhadu za tento rok stúpnu o ďalších 10 percent. Netreba ani dodávať, že platy sa za rovnaké obdobie nezdvojnásobili, čiže bývanie je čoraz drahšie.
Jedným z dôvodov tohto stavu je, že po novembri 1989 sa vyše 90 percent bytov odpredalo do súkromného vlastníctva. Nielen družstevné ich užívateľom, ale pripomeňme aj papalášske predaje bratislavských mestských bytov v 90. rokoch. Ján Figeľ s Ivanom Miklošom, okrem iných, vtedy získali štvorizbové byty v centre hlavného mesta za 2 000 eur!
Na porovnanie, v susednom Rakúsku štát vlastní viac ako 60 percent všetkých bytov. Tým dokáže efektívne regulovať cenu nájomného. Ak by súkromníci chceli zaviesť privysoké ceny, človek sa vždy môže popozerať po nejakom štátnom nájme.
Vysoké nájmy netrápia len nás. Vlani začali proti rastu cien bytov protestovať v Berlíne. A to si našinec môže povedať, že pri nemeckých platoch tam musí byť bývanie oveľa lacnejšie. Napriek tomu, že nemecká metropola vždy regulovala nájomné, postupne predala, čo sa dalo. Veľká časť bytového fondu sa tak dostala do rúk firmám, ktoré vlastnia a prenajímajú desiatky tisíc bytov.
Pokiaľ je väčšina súkromných, ako sa dá ovplyvniť ich cena? Len za rok 2017 stúpli v Berlíne ceny nájmov o pätinu, takže hnevu miestnych sa niet čo čudovať. Vlastníci využívajú aj taktiku tzv. energetickej modernizácie budovy. Trošku ju zrekonštruujú, no nájom zdvihnú o sto eur, čím sa zbavia nájomníkov seniorov, ktorí si to už nemôžu dovoliť, a byty ihneď znovu prenajmú – drahšie.
Proti rastúcim cenám sa zorganizovalo niekoľko rozsiahlych demonštrácií, pod ich tlakom mesto nakúpilo do svojho vlastníctva 700 bytov. Berlínčania momentálne zbierajú podpisy za referendum, v ktorom žiadajú znárodňovanie bytov od veľkých vlastníkov. Až 44 percent obyvateľov je za! Právo na bývanie je podľa Všeobecnej deklarácie základné ľudské právo rovnako ako právo voliť alebo sloboda prejavu. Ak bude referendum úspešné, stane sa jedným z ďalších príkladov, aké nástroje má štát na to, aby sa právo na bývanie napĺňalo v praxi.
Táto debata nie je scestná ani u nás. Väčšina mladých Slovákov a Sloveniek si dnes normálne, primerané bývanie, aké si mohli kúpiť alebo postaviť ich rodičia, nemôže dovoliť. A to napriek tomu, že ako spoločnosť bohatneme. Ponúkajú sa byty iba za premrštenú cenu a tridsaťročnú hypotéku.
K tomu sú ľudia vystavení úžerníckym praktikám bánk. Tie si najprv dajú splatiť úrok, až potom istinu. K dofinancovaniu hypotéky ochotne poskytnú ešte komerčný úver a s úsmevom vám navrhnú ručiť domom vašich rodičov. Vinou hypoték sme najzadlženejším národom v Európe a máme jedny z najvyšších cien nehnuteľností v pomere k platom.
Kde je strop cien nehnuteľností? Rast platov by mal predsa zodpovedať zvyšovaniu ich cien. Čo s tým dokážeme robiť v našich podmienkach, ako podporiť rozvoj štátneho bytového fondu v najbližších rokoch? Sotva je dôležitejšia politická debata o tom, kto je väčší narkoman. V najbližších parlamentných voľbách by konečne mali rezonovať reálne témy a reálne problémy.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Prevzaté so súhlasom autorky.
Obrázok: Ilustračný. Zdroj: ptmoney.com a Flickr.
