Ak už vojna musí byť, máme aspoň jasno v tom, za čo bojujeme? V roku 1940, kedy sa Londýn otriasal pod náletmi Luftwaffe, sa britský spisovateľ H. G. Wells, známy najmä ako autor kultových sci-fi diel, pýtal túto otázku vlády pod vedením ústupčivého premiéra Chamberlaina. Manifest Práva človeka, ktorý sa stal jedným z východísk neskoršej Všeobecnej deklarácie ľudských práv, vznikol v období, kedy bol nacizmus na vrchole svojho víťazného ťaženia. Po osemdesiatich rokoch máme tento text vďaka prekladu Mariána Gazdíka a vydavateľstvu Literárna bašta aj v slovenčine. O knihe Práva človeka píše Martin Makara.
Stroj času či Vojna svetov – ktorý priaznivec vedeckej fantastiky by nepoznal tieto klasicky žánru z pera H. G. Wellsa? Autor, ktorý prežil väčšinu svojho života v prvej polovici dvadsiateho storočia, nebol len široko čítaným beletristom, ale aj politickým mysliteľom (ktorým zvyčajne viac či menej priamo bývajú mnohí autori sci-fi) a presvedčeným socialistom – pravda, v nie celkom tradičnom a ani súčasnom ponímaní. Okrem toho, že sa vymedzoval voči komunizmu (a zrejme nielen pre jeho stalinistickú „mutáciu“), bol istý čas naklonený aj myšlienke eugeniky a v zvláštnej protirečivosti svojich vyjadrení dokonca považoval za nešťastie, „že Berlín nebol poriadne zbombardovaný v roku 1918, ako mohol byť.“ Netreba azda zvlášť zdôrazňovať, že tieto postoje je nutné vnímať v kontexte obdobia, kedy boli vyjadrené – a to bez toho, aby sme mali zámer ich obhajovať. K tomu však neskôr.
V predslove Ali Smith, ku ktorému podľa prekladateľa a autora doslovu Mariána Gazdíka „vari netreba nič dodávať“ (lebo je viac rozprávaním o tom, ako autorka svoj predslov pripravovala, než vecným uvedeným hlavného textu), tvrdí, že:
[S]pisovatelia nemôžu byť apolitickými jednoducho vďaka tomu, že sú ľudia a že sú občania, aby sme parafrázovali držiteľa Nobelovej ceny Josého Saramaga. To však neznamená, že napísané diela budú propagandistické. Ale znamená to, že napísané diela budú mať oči. Sú schopné vidieť a odhaľovať to, čo vidia. Sú schopné hliadkovať. Slovo, ktorému dáva Saramago prednosť, je pozorovať.
Predpokladom k pozorovaniu spoločnosti je dvihnúť k nej zrak. K Wellsovi sa po desaťročiach nevraciame pre rozkošné autoportréty ani žonglovanie so slovíčkami, ale pre myšlienky formulované k úžitku ľudstva, nie motivované osobným špekulantstvom. Aj slepými cestami, do ktorých Wells zablúdil, nám pomáha utvoriť si celistvejší obraz o labyrinte, na ktorého konci by azda mohol byť človek, ktorý si nielen „uvedomuje svoje plné možnosti fyzického a mentálneho rozvoja,“ ale aj ich činorodo využíva.
Podnetom k spísaniu manifestu Práva človeka sa mu stala nezmyselná vojna, v ktorej proti sebe na západnom fronte stálo Nemecko a Veľká Británia. Nezmyselná v dvojakom zmysle: absurdná ako každá vojna, ale osobitne pozbavená významu tým, že vojnový kabinet pod vedením Nevillea Chamberlaina (spomínate si správne, toho, ktorý sa podieľal na odovzdaní Sudet Hitlerovi) nijak neformuloval vojnové ciele. Toto slovné spojenie využíva Wells vo svojom texte často: zadefinovanie vojnových cieľov totiž považoval za kľúčové nielen vo vzťahu k mobilizácii domácej verejnosti, ale aj pre získanie spojencov a nemeckého obyvateľstva, ktoré si nemohlo byť isté, čo sa bude s ich vlasťou diať, ak by sa priebeh vojny obrátil (čo začiatkom r. 1940 vyzeralo nepravdepodobne sa stalo realitou už po prehre o britské nebo, nehovoriac už o obrate pri Stalingrade o dva roky neskôr). „My nebojujeme s Nemcami,“ ujasňuje Wells. „My bojujeme s Hitlerom a nacistami. My chceme Nemcov oslobodiť [zvýr. H. G. W.].“
Ak mal byť svet opäť vojensky mobilizovaný, potreboval na to podľa Wellsa dobrý dôvod. Podujal sa sformulovať ho: porazenie mocností Osi by malo otvoriť cestu ku „kolektivistickému ideálu, štátnemu socializmu Ruska a ešte [zvýr. H. G. W.] striktného trvania na Deklarácii práv, ktorú sme tu predostreli. Východ je Východ a Západ je Západ a čím skôr sa spoja, tým lepšie.“ Nielenže už dlho pred vojnou sa tento cieľ zdal utopickým, ale po jej skončení definitívne zmizol z programu storočia.
Povedané inak – Wells sa podujal spísať listinu, ktorá by nadväzovala na veľké právne listiny minulosti, ako boli Magna Charta z r. 1215, Petícia práv z r. 1628, Deklarácia práv a Zákon o právach z r. 1689 či americká Deklarácia nezávislosti z r. 1776 a ďalšie spisy z mladšej histórie. (Pozorný čitateľ poučený v histórii si mohol všimnúť, že všetky uvedené listiny pochádzajú z angloamerického prostredia. Paušálne, ale sčasti opodstatnene Wells konštatuje, že „kolektivizmus, ktorý sa na nás valí z východu, vôbec nepozná tradíciu osobných práv. Na východ od Rýna sa nevyskytla nijaká Magna Charta.“) Jeho Práva človeka vznikli ako deklarácia ľudských práv pre 20. storočie, ktorá mala byť zákonne záväznou prevenciou nielen voči akémukoľvek ďalšiemu vojnovému konfliktu, ale aj ľudskému strádaniu a utrpeniu.
Kniha v podobe, v akej sa dostáva slovenskému čitateľovi, pozostáva nielen zo samotného textu manifestu a z dvoch sprievodných komentárov v podobe predslovu a doslovu, ale aj z autorovho opisu toho, ako výsledná podoba deklarácie vznikala. Pri čítaní sa tak stávame svedkami vzniku textu: od jeho prvej verzie cez zapracovávania pripomienok a porovnanie s inými príbuznými textami francúzskej či britskej proveniencie až po výsledný tvar, ktorý je v zreteľnom prieniku so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ako ju prijala OSN v r. 1948.
Zjavne som extrémny revolucionár. Hoci neznášam rétoriku a emócie, napriek tomu ma môj rozum núti byť extrémnym. Neverím, že je možné pokračovať v súčasnom spôsobe života, ktorý prevláda vo svete, s tými suverénnymi vládami, ktoré máme, a ekonomickými praktikami, ktoré prevládajú. […] Musíme sa všetkých týchto vlád zbaviť a nahradiť ich svetovým systémom, a len to je svetová revolúcia. Ale navyše sa musíme zbaviť a nahradiť metódy využívania prírodného bohatstva, obchodnej kontroly a financií, ktoré nás takmer všetkých uprostred možného dostatku udržujú chudobných a biednych, upracovaných a otrávených.
Víziou H. G. Wellsa bol socializmus, ktorý stotožňoval s plánovanou ekonomikou podľa sovietskeho vzoru, s garanciou osobných práv. Na vyjadrenie kontrastu medzi totalitným stalinizmom a vlastnou verziou socializmu používal kontrast svetla a tmy: východnú tyraniu považuje za výsledok potláčania revolučných alternatív. Keďže sa o nich nesmelo diskutovať, presiakli do tmy podzemia a vzostúpili z nich „konšpiračné metódy, (…) tajnosti typické pre terorizmus a neventilovaný dogmatizmus.“ Nevyhnutný globálny pochod ku kolektivizmu, ako rast síl ľavicových hnutí vnímal Wells, podľa neho dokázalo k „veku celosvetovej hojnosti a bezpečnosti“ dostať len svetlo individuálnych ľudských práv.
Oplatí sa z nich priblížiť aspoň niektoré. Wells kladie veľký dôraz na dostupnosť všetkých prostriedkov (lekárskych, vyživovacích, vzdelávacích atď.) k plnému rozvoju človeka, formuluje právo na ochranu osobného vlastníctva (z ktorého sa vo VDĽP pozoruhodne stalo neurčité „právo vlastniť majetok tak sám, ako aj s inými“ – šikovná diplomatická kľučka zastierajúca rozdiel medzi osobným a súkromným vlastníctvom) a veľmi prezieravo sa stavia k ochrane osobných údajov jednotlivca, pri ktorých požaduje ich úplnú dostupnosť na vyžiadanie a zákaz zberu akýchkoľvek utajovaných dát o človeku. Akcentuje tiež právo na prácu a ideálne aj na jej výber či vlastný návrh zamestnania, ktorý má byť verejne zvážený, navrhuje slobodu pohybu aj obchodu „v takých množstvách a s takými obmedzeniami, ktoré sú zlúčiteľné so všeobecným blahom.“ Vývoj znenia jednotlivých článkov aj ich spresňovanie sú zaujímavým testom vlastnej pozornosti a uvažovania: sami si môžeme po prečítaní prvotného návrhu urobiť poznámky k možným medzerám a problémom textu a sledovať, ktoré boli Wellsovými súčasníkmi zachytené a ktoré prenikli až do výsledného znenia deklarácie.
Ako každá deklarácia usilujúca sa o čo najvšeobecnejšie vyjadrenie základných princípov individuálneho bytia v spoločnosti, aj Wellsove Práva človeka trpia buď neprimeranou konkrétnosťou (napr. v stati o podmienkach väznenia) alebo všeobecnosťou; mnohé problémy v nich nie sú zahrnuté a pokryté, na čo už v čase vzniku reagovala kritika, ktorú by sme dnes označili ako feministickú. Výhrady možno vzniesť nielen voči samotnému textu deklarácie, ale aj sprievodnému komentáru autora. Ako zvlášť kontroverzné možno vnímať vyjadrenia k stratégii boja s Nemeckom, ktoré sú v príkrom rozpore so skôr artikulovaným rozlíšením medzi bojom proti Nemcom a proti nacistom:
Nemci musia vidieť a cítiť samých seba ako obete násilia. Hrdinské matky-blondínky a ten hrdinský malý chlapec-blondín, nacistický bitkár zajtrajška, musí cítiť na vlastnej koži, akú vojnu rozpútali a tlieskali jej v Poľsku. Je to oveľa lepšie ako blokáda a vyhladovanie, pôsobivejšie, menej vleklé a ľahšie vysvetliteľné. Nech len utekajú, krčia sa a nech sa im to páči.
Sú toto slová pacifistu? Podľa Wellsa áno: pacifistu, ale realistického. Aj keď tieto vyjadrenie vnímame v kontexte celého spisu a s historickým odstupom, nemôžeme pri tom nepomyslieť na skutočnosť, že svojimi slovami robí obhajobu nielen zbytočnému a krvavému bombardovaniu Drážďan v r. 1945, ale aj dvom atómovým bombám zvrhnutým na Japonsko pol roka nato.
H. G. Wells je pre ľavicu ťažko kategorizovateľnou postavou: odmieta marxizmus aj zánik tried, ale volá po revolúcii; túži po dostatku pre každého, ale pripúšťa nerovnosť; je hlásateľom univerzálnej ľudskosti, ale pre ženy navrhuje „osobité občianstvo“. Ťažko v ňom ktosi nájde nekritizovateľný idol, a možno práve touto inherentnou imunitou voči zbožšteniu (ktorá, žiaľ, chýbala mnohým „ľavicovým“ lídrom) pre nás môže byť hodný čítania a rozvažovania. Jeho dielo je dôkazom, že teória nemarxistickej ľavice patrí k nášmu dedičstvu a podobne ako kánonické revolučné spisy, aj ona má svoje prednosti a nedostatky. Možno je vo všeličom mylná alebo neúplná, ale tiež dúcha do plameňov pochodne za slobodu, dôstojnosť a všeobecný rozkvet každého človeka, teda cieľov, ktoré s Wellsom zdieľame. Aj po osemdesiatich rokoch od pôvodného publikovania textu, žiaľ, stále platí:
Len máloktorí z nás, pokiaľ nehovoríme s mladými tvorivými architektmi, majú nejakú predstavu o ďalekosiahlych ekonomikách a o radosti a kráse, ktoré by sa mohli dosiahnuť, keby sme urobili zhruba krok vpred, odhodili nabok posledné pozostatky zisku a súkromného vlastníctva a rozhodli sa ako spoločenstvo znovu naplánovať a prebudovať mestá a vidiek.
Patrí sa už len doplniť: netýka sa to len našich sídel, ale aj spôsobu, akým žijeme a vzťahujeme sa k sebe navzájom.
H. G. Wells: Práva človeka
Preložil Marián Gazdík
Banská Bystrica: OZ Laputa/Literárna bašta, 2019
Fotografia: Deti sediace na troskách domu zničeného počas bombradovania Londýna v roku 1940. Zdroj: New Times Bureau Collection/Wikimedia Commons.
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
