Vážení čitatelia,
prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
Redakcia
—
Odborári a zamestnanci sa nemajú čo miešať do riadenia firiem, nemajú zodpovednosť za firmu a nenesú podnikateľské riziko.
Asi do takejto vety sa dajú zhrnúť odpovede podnikateľov a ich obhajcov z radov politikov, na požiadavky väčšej ekonomickej demokracie.
Na jednej lodi?
A hoci sa vyššie uvedené výhrady na prvý pohľad môžu zdať logické, tak vo svojej podstate také nie sú ani len náhodou. Zamestnanci a ich zástupcovia vo firme, odborári, alebo zamestnanecké rady, síce nenesú podnikateľské riziko, ale nesú na svojich pleciach zamestnanecké riziko. Ak sa firmám nebude dariť, tak sa bude zhoršovať zamestnanecké prostredie a prepúšťať. A tak, hoci podnikatelia počas súčasnej krízy hovoria, že sú spolu so zamestnancami na rovnakej lodi. Realita ukazuje, že sú v tej istej búrke, ale každý na svojom plavidle. Podnikatelia na luxusnej jachte so záchrannými člnmi a zamestnanci na deravých bárkach bez vybavenia.
Nemecký príklad
Zamestnanecká demokracia funguje v rôznych formách zväčša v západnej Európe, kde sa miestami len sčasti zachovali nastavenia sociálnych systémov a pracovných kódexov z obdobia po druhej svetovej vojne. V Nemecku sú napríklad nastavené firemné procesy takým spôsobom, že priamo volení zástupcovia zamestnancov (odborári a zamestnanecké rady) sú začlenení nielen do kontrolných procesov (dozorná rada), ale minimálne s poradným hlasom aj v riadiacich orgánoch (predstavenstvo, štatutári, valné zhromaždenie, atď).
Zapojenie zástupcov zamestnancov do týchto orgánov vyplýva nielen z legislatívneho hľadiska, ale napríklad aj z faktu, že na západ od hraníc bývalého východného bloku boli a stále sú úplne normálnou súčasťou reality zamestnanecké akciové spoločnosti, družstvá alebo zamestnanci, priamo alebo nepriamo vlastniaci podiely vo svojich firmách.
A ako na Slovensku?
Na Slovensku sa síce počas privatizácie uskutočnilo viacero pokusov zamestnanecké akciovky, alebo zamestnanecké podiely na firmách založiť. Zväčša sa tieto pokusy, až na malé výnimky, nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca, alebo boli postupne zlikvidované. Rovnako sa na Slovensku neuchytila družstevnícka forma podnikania. Asi aj pre sprofanovanie družstevníctva v minulom režime. Ako príklad úspešnej družstevnej firmy možno uviesť španielsky Mondragon Corporation.
Čo sa týka vyššie spomenutých foriem zamestnaneckej demokracie, existuje na Slovensku legislatíva, ktorá upravuje účasť zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciových spoločností. Ak má takáto spoločnosť viac ako 50 zamestnancov, tak si zamestnanci zo zákona volia zástupcu, ktorý nemusí byť zamestnancom firmy. Musí však mať v rámci dozornej rady tretinové zastúpenie.
Tento zákon je ale mnohými firmami obchádzaný transformáciou na spoločnosť s ručením obmedzeným alebo na iné právne formy, a tak aj mnohé veľké firmy nemajú zriadené dozorné rady, a tým pádom ani zamestnanci nemajú reálny prístup ku kontrolným mechanizmom. KIA Slovensko, PCA Slovakia (Peugeot Citroen), U. S. Steel Košice, Whirlpool Slovakia, Schaeffler, Billa, Deutsche Telekom Systems Solutions Slovakia, Continental Matador Rubber, to je len krátky výber spoločností s tisíckami zamestnancov, ktoré majú štatút spoločností s ručením obmedzeným. V týchto spoločnostiach sa zamestnanci musia spoliehať výlučne na informačnú povinnosť firiem smerom k odborom, podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní.
Výnimka potvrdzujúca pravidlo
O podieľaní sa na riadení spoločností na Slovensku snáď ani netreba písať nejaké dlhé litánie, asi jedinou výnimkou je slovenský Volkswagen, ktorého zamestnanci majú zastúpenie aj na riadiacich procesoch. Čo je ale produktom korporátnej politiky a nemeckej i európskej legislatívy v tejto oblasti.
Na Slovensku takáto legislatíva určite chýba. Problémom je ale fakt, že ani relevantné politické strany hlásiace sa k ľavici nemajú vo svojich programoch nič o ekonomickej demokracii. Odborové organizácie a aj prozamestnanecké neziskovky, ako napr. Pracujúca chudoba, už dlhodobo presadzujú zmenu legislatívy v oblasti zriaďovania dozorných rád, aby aj s. r. o., v. o. s. a iné právne formy zamestnávateľských organizácií mali povinnosť zriaďovať dozorné rady, ak je počet zamestnancov rovný alebo vyšší počtu 50.
Švédska utópia
A keď už sme pri téme ekonomickej demokracie, v roku 1975 vznikol vo Švédsku projekt ekonóma Rudolfa Maidnera, ktorý sa nakoniec nerealizoval, keďže sa v tej dobe začal v celom svete presadzovať, dnes už skrachovaný, takzvaný washingtonský konsenzus a neoliberálny model prietokovej ekonomiky.
Maidnerov projekt pozostával z tvorby tzv. robotníckych fondov, kde by sa akumulovali prostriedky z nadbytočných ziskov veľkých úspešných podnikov a tieto prostriedky by boli postupne použité na získanie podielov vo firmách zamestnancami, čím by sa posilnila ekonomická demokracia. Tento model bol však postavený na centralizovanom kolektívnom vyjednávaní, ktorý postupne erodoval na celom svete. V Škandinávii asi najmenej, no ani tam sa neubránili liberalizácii kolektívneho vyjednávania.
Tento Švédsky, pripravovaný, no neuskutočnený experiment sa z dnešného pohľadu zdá byť utopickou víziou, no zvyšovanie demokracie na pracoviskách nemôže byť utópiou.
Ekonomická demokracia prináša pozitíva
Práve naopak, ide o jedinú funkčnú možnosťou, ktorá má potenciál odvrátiť rast príjmovej a majetkovej nerovnosti a eróziu sociálnej i politickej demokracie, ktorej sme svedkami po celom svete.
Firmy s vyššou mierou ekonomickej demokracie podľa mnohých výskumov vykazujú vyššiu mieru efektivity a produktivity, ako aj nižšiu mieru fluktuácie. Okrem ekonomických ukazovateľov by však mala v každej firme hrať prím aj spokojnosť zamestnancov so zamestnaneckým prostredím.
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.
