V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok filozofa a publicistu Petra Takáča, ktorý sa venuje postupnému procesu presadzovania sa neoliberalizmu v globalizovanom svete.
___
„Účelom štúdia ekonomiky nie je získať súbor hotových odpovedí na ekonomické otázky, ale naučiť sa, ako nebyť klamaný ekonómami.“ Joan Robinson, ekonómka
Z ekonómie sa v súčasnosti stala nová ideológia. Lepšie povedané, za posledných štyridsať rokov sa z ekonomickej vedy stal nástroj obhajoby jednostranných mocenských záujmov. Hromadenie poznatkov z ekonomickej oblasti a ich nezávislá analýza sa zmenili na hromadenie moci a jej ospravedlnenie.
Vzťah medzi producentom a vlastníkom prostriedkov, ktoré producent používa, bol v kapitalizme vždy vzťahom rovnako právoplatných nárokov. Vlastník prostriedkov si robil nárok na pracovnú silu, ktorú si kúpil a preto ju chcel čo najväčšmi využívať, a producent, ktorý prácu vykonával, sa snažil tento nárok obmedziť na určitú mieru a dohodnuté obdobie. Keďže sú oba nároky právoplatné, „medzi rovnakými právami rozhoduje sila“, písal Marx v Kapitáli. Šlo a ide o to, kto z nich dvoch si svoje nároky obháji silnejšie. Inak povedané, či sa za určité obdobie bude pracovať viac, rovnako, alebo menej.
Dve taktiky presadzovania teórie
Na presadenie týchto nárokov a záujmov sa nepoužívala len hrubá sila, ale aj rozličné podoby presvedčovania a nadobúdania súhlasu – teda spôsoby, akými si tých druhých nenásilne získať na svoju stranu. Marx v „Nemeckej ideológii“ píše, že v skupine (triede) vlastníkov „vystupuje jedna časť ako myslitelia tejto triedy (jej aktívni konceptívni ideológovia, ktorých hlavným spôsobom obživy je vytvá ranie ilúzií tejto triedy o sebe samej), kým ostatní sa k týmto myšlienkam správajú skôr receptívne a pasívne, pretože v skutočnosti sú aktívnymi členmi tejto triedy a majú menej času na to, aby si vytvárali ilúzie a myšlienky o sebe samých.“ Chcel tým povedať, že vládnuca trieda nepozostáva len z vlastníkov produkčných prostriedkov, ale aj ideológov, ktorí sa podieľajú na produkcii myšlienok sprevádzajúcich a odôvodňujúcich jej konanie. Dnes by sme do tejto skupiny mohli zaradiť nielen rozličných hovorcov, autorov prejavov, poradcov a konzultantov pre styk s verejnosťou, ale predovšetkým prevažnú väčšinu médií a think tanky, ktorých úlohou je podať ucelený pohľad na konanie skupiny vlastníkov a dať mu isté ratio (opodstatnenie).
Cenným vkladom do tejto témy boli práce Antonia Gramsciho, podľa ktorého nejestvuje jasné a nemenné vedomie o tom, čo je vlastne pre producentov alebo vlastníkov dobré a prospešné, a nemajú ho ani oni sami.219 Všetok tento obsah sa formuje v boji o ideologickú nadvládu. Nie je totiž dokázané, že napríklad viac odpracovaných hodín nutne prinesie viac peňazí alebo väčší zisk, alebo že záhaľka škodí produktivite. Je to skôr dojem alebo povedomie, ktoré sme si osvojili, mysliac si, že ide v náš prospech, resp. neprospech.
Automobilový magnát Henry Ford si v 1924 osvojil 40-hodinový pracovný týždeň s voľnými víkendmi, pretože sa domnieval, že ak budú mať jeho zamestnanci viac voľného času, tak budú viac nakupovať, a teda kupovať aj viac jeho áut. V roku 1930 výrobca vločiek K. W. Kellogg zaviedol vo svojich fabrikách 6-hodinový pracovný deň a zvýšenie platu, vďaka čomu mohol prijať viac zamestnancov, ktorých v tej dobe zúfalo potreboval. Alebo iný príklad: Zamestnanci firmy Apple na sebe v 80. rokoch hrdo nosili tričká s nápisom „Pracujem 90 hodín týždenne a milujem to!“. Odborníci na produktivitu však vypočítali, že keby pracovali len polovicu z tých hodín, zlomový počítač Macintosh z ich dielne by uzrel svetlo sveta o rok skôr.
Aj tu sa ukazuje, že naša predstava o tom, že kto viac pracuje, viac aj vyprodukuje, resp. viac zarobí, nie je jednoznačne pravdivá. Kratšia pracovná doba by nielenže znížila stres, a viedla tak k menšej chybovosti a nehodám na pracovisku, ale v konečnom dôsledku k väčšej spokojnosti zamestnancov a vyššej produktivite. Ako ukazujú čísla OECD, v bohatých krajinách sveta vyššia produktivita koreluje s kratšou pracovnou dobou. Povedané dnešným jazykom, pokiaľ hovoríme o ekonomických poučkách, ide skôr o trendy ako o pravdy.
Od 80. rokov sa myšlienky v oblasti ekonomickej vedy prekvapivo ujednotili. Rozličné pohľady na to, čo je možné a potrebné robiť v ekonomickej oblasti, sa zredukovali na úzky okruh politík. Čo sa stalo alebo ako k tomu došlo? Vtedy, konkrétne koncom 70. rokov, došlo vo svete k ekonomickému obratu k politike neoliberalizmu. Ide o teóriu, podľa ktorej je najlepším prostriedkom na dosiahnutie ľudského blaha uvoľnenie podnikateľských slobôd a schopností. Za týmto účelom usiluje o vytvorenie inštitucionálnych rámcov, ktoré zabezpečia právo na súkromné vlastníctvo a budú presadzovať voľné trhy a obchod. Štát sa má stiahnuť z oblasti poskytovania sociálnych služieb a jeho úloha sa má zúžiť na garanciu práv vlastníkov a, v prípade potreby, ich vynútenie. Svoj cieľ dosahuje cez privatizáciu a odstraňovanie prekážok, ktoré by tejto snahe stáli v ceste.
Z historického hľadiska šlo o zlom, pretože po druhej svetovej vojne panovalo presvedčenie, že kapitalizmus a komunizmus vo svojich hrubých podobách zlyhali, a preto za jediný spôsob, ako sa dalo pokračovať ďalej vo vývoji, bol považovaný mix štátnych, trhových a demokratických inštitúcií, ktoré by zabezpečovali mier, integráciu, blahobyt a stabilitu. Tento nový poriadok mali sprostredkovať medzinárodné inštitúcie ako OSN, Svetová banka, MMF a Banka pre medzinárodné platby. Ich úlohou bolo zasiahnuť vždy, keď je to nevyhnutné a nahradiť trhové procesy, aby sa zabezpečila plná zamestnanosť, ekonomický rast a blahobyt občanov.
Myšlienky neoliberalizmu sa spočiatku šírili násilnou cestou. V Argentíne (1976) a Čile (1973) sa to dialo prostredníctvom brutálneho vojenského puču, krytého vládou Spojených štátov amerických a tamojšími bohatými vrstvami. Jeho pomocou sa potlačili všetky formy solidarity vytvorené hnutiami pracujúcich a mestskými hnutiami, ktoré ohrozovali ich moc. Ronald Reagan v USA a Margaret Thatcherová vo Veľkej Británii mali (kontra)revolúciu dokončiť demokratickými prostriedkami. Dôsledkom ich ekonomických reforiem malo v jednom aj druhom prípade byť radikálne prerozdelenie bohatstva v prospech najbohatšieho percenta a desatiny percenta obyvateľstva. Podľa ekonómov Duménila a Lévyho podiel najbohatšieho 1 % na národnom príjme po zavedení neoliberálnych politík v USA vystrelil na 15 %. Tieto kroky sprevádzalo drastické zníženie daní pre korporácie, ako aj zníženie hornej hranice dane z príjmu zo 70 na 28 %.
Tieto dva prístupy, akými sa neoliberáli chopili riadenia spoločnosti, zodpovedajú dvom Gramsciho spôsobom presadzovania moci: prostredníctvom vytvorenia priamej, násilnej nadvlády a vybudovaním hegemónie v spoločnosti. Práve na to, aby sa získal „spontánny“ súhlas širokého obyvateľstva so smerovaním spoločenského života určeným vládnucou skupinou, bolo potrebné zabezpečiť súhlas jej intelektuálnych zástupcov. Teda tých jednotlivcov, ktorí dodávajú skupinám povedomie o ich záujmoch. Ukážeme si, ako sa toho dosiahlo v prípade neoliberalizmu.
Získavanie vplyvu
Pôvodne boli myšlienky neoliberalizmu obmedzené na okruh niekoľkých jednotlivcov z tzv. Montpèlerinskej spoločnosti, založenej v roku 1947, pozostávajúcej z ekonómov Friedricha von Hayeka, Ludviga von Misesa, Miltona Friedmana a čiastočne filozofa Karla Poppera. Okrajové myšlienky začali prenikať do hlavného prúdu po tom, ako sa im dostalo podpory od mocných skupín zložených z bohatých jednotlivcov a korporátnych lídrov, ktoré chceli v reakcii na povojnový konsenzus o zmiešanej ekonomike a približovanie sa USA k Sovietskemu zväzu brániť a rozširovať svoju moc. Za týmto účelom boli pripravení podporiť všetko od mccarthyizmu až po neoliberalizmus. Neoliberalizmus sa začal šíriť do spoločnosti prostredníctvom štedro financovaných think tankov (vo Washingtone to bol Heritage Foundation, v Londýne Institute of Economic Affairs), ale aj rozširovaním vplyvu na univerzitách (obzvlášť tej v Chicagu, ktorej dominoval Milton Friedman).
Širšieho akademického uznania sa im dostalo po tom, čo boli Hayekovi (1974) a Friedmanovi (1976) udelené Nobelove ceny za ekonómiu. V skutočnosti však nešlo o skutočnú Nobelovu cenu, pretože Alfred Nobel cenu v tomto odbore neustanovil. Šlo a ide len o iniciatívu švajčiarskej bankovej elity, ktorá oceneniu prisúdila takéto meno. Ekonóm Michael Hudson kritizoval udelenie ceny ďalšiemu laureátovi tejto ceny Paulovi Samuelsonovi, známemu autorovi učebných textov z ekonómie, ktorý ju získal ešte pred nimi (1970). Ako tvrdí Hudson, Samuelson je predstaviteľom akademického mainstreamu, ktorý sa domnieva, že ekonomické sily majú tendenciu vyrovnávať výrobné sily a osobné príjmy vo svete okrem situácie, keď sa vymknú z rovnováhy v dôsledku „nečistôt” vládnej politiky. Empirické pozorovanie však ukazuje, že historický vývoj voľného trhu smeroval k zvýhodňovaniu bohatších krajín a spomaľovaniu vývoja zaostávajúcich krajín. Práve existencia politických a inštitucionálnych „nečistôt“, ako sú zahraničné programy pomoci, šli proti tomuto prirodzenému smerovaniu ekonomickej histórie.
V súvislosti s tým sa preto Hudson pýta, či nie je samotné udeľovanie Nobelových cien za ekonómiu len snahou legitimizovať špekulácie o „voľnom trhu“, teda predstavy o tom, ako dobre by ekonomiky fungovali, keby nedochádzalo k polarizácii bohatstva a majetkov, rastúcemu zadlženiu a vytváraniu závislosti medzi subjektmi. Dodáva, že teoretickým vysvetleniam o finančnej polarizácii, rastúcemu vymáhaniu renty a ďalším predátorským ekonomickým činnostiam nebola udelená žiadna cena. Zdá sa, akoby cieľom udeľovania „Nobelovej ceny za ekonómiu“ skôr bolo démonizovať takéto teórie ako nevedecké. Takto sa ako podozrivé paradoxne neodmietajú tie humanitnovedné teórie, ktoré sa tvária objektívne a nezaujato, ale tie, ktoré naopak hovoria o prítomnosti moci a záujmov v teoretickej vede.
Ako vo svojej štúdii o dejinách neoliberalizmu píše David Harvey, úlohou uvedených a ďalších spriaznených think tankov sponzorovaných korporáciámi bolo viesť polemiku alebo vytvárať technické a empirické štúdie a filozofické argumenty na podporu neoliberálnych politík. Jedným z príkladov rozsiahlej siete ich protežovania je i rešpektovaná vedecká organizácia National Bureau of Economic Research, ktorá je spolovice spozorovaná jednými z najväčších amerických korporácií. Vedecké poznanie a analýza faktov sa tak prispôsobuje obchodnej optike firiem, ktoré podporujú inštitúcie propagujúce ich záujmy. V čoraz väčšej miere sa tak dialo to, že zástupcovia biznisu začali svoje záujmy obhajovať ako jedna skupina.
Dôležitým míľnikom neoliberálnej (kontra)revolúcie bola dôverná správa predstaviteľa najvyššieho súdu USA Lewisa Powella, adresovaná Obchodnej komore, ktorú v roku 1971 vyzval, aby viedla útok na hlavné inštitúcie – univerzity, školy, médiá, vydavateľstvá, súdy –, aby zmenila spôsob, akým jednotlivci uvažujú o korporáciách, zákone, kultúre a jednotlivcoch. V správe napísal: „Sila spočíva v organizácii, v starostlivom dlhodobom plánovaní a implementácii, v konzistentnej činnosti po neurčité obdobie, v miere financovania dostupnej len prostredníctvom spoločného úsilia a v politickej moci dostupnej len prostredníctvom spoločnej akcie a celoštátnych organizácií.“235 Powell disponoval skúsenosťami korporátneho právnika, keď obhajoval korporáciu Philip Morris, v ktorej predstavenstve pôsobil, a brojil proti dokázaným škodlivým účinkom fajčenia. Svoju výzvu vydal v reakcii na odhalenia ochrancu práv spotrebiteľov Ralpha Nadera o automobilovej spoločnosti General Motors, ktorá podľa jeho zistení uprednostnila zisk pred bezpečnosťou vodičov. Powell jeho kritiku vnímal ako podkopávanie moci súkromných vlastníkov a krok k socializmu a jeho návrh zakročiť voči tejto tendencii sa stal východiskom pravicových think tankov a lobistických organizácií.
Záujmové skupiny vtedy prestali prezentovať len seba a naučili sa vnímať spoločné záujmy a šíriť myšlienky triedy vlastníkov ako takej. Vďaka podpore majetných jednotlivcov ako pivovarník Joseph Coors, či firemných nadácií Olin, Scaife, Smith Richardson, Pew Charitable Trust sa začali vo veľkom vydávať práce a knihy zastávajúce sa neoliberálnych hodnôt, ako napríklad Nozickova Anarchia, štát a utópia, presadzujúca minimálny štát. Televízny seriál Miltona Friedmana „Sloboda výberu“ bol sponzorovaný miliardárom Richardom Scaifem.
Myšlienky neoliberalizmu si získali popularitu aj na univerzitách. Keďže v Spojených štátoch amerických môžu študovať väčšinou privilegovaní a dobre situovaní ľudia, pochádzajúci minimálne zo strednej triedy, bolo v tejto oblasti možné nadviazať na ich prirodzený odpor k autoritám. Stanfordova a Harvardova univerzita, ktoré boli štedro financované korporáciami a rôznymi nadáciami, sa stali hlavnými centrami neoliberálnej doktríny. Okolo roku 1990 už na väčšine ekonomických odborov a výskumných ústavov dominovalo neoliberálne myslenie. Vďaka tomu sa mohol jeho vplyv prostredníctvom študentov šíriť do inštitúcií a krajín celého sveta. Napríklad kľúčoví ekonómovia, ktorí pomohli adaptácii neoliberalizmu v Čile alebo Mexiku, boli vyškolenými americkými ekonómami tejto orientácie.
Od politických nepokojov roku 1968, v značnej miere zastúpených študentmi, tu existovala požiadavka oslobodiť sa od rodičovských, korporátnych, byrokratických a štátnych obmedzení. Primárna myšlienka revolty, ktorou bola sociálna spravodlivosť, ustúpila požiadavkám na rozšírenie individuálnej slobody, z ktorej sa stal nástroj odbúrania regulačných a ochranárskych praktík štátu a tým aj obnovenia triednych záujmov vlastníkov. Sloboda mala po novom nájsť svoje vyjadrenie v spotrebiteľskom výbere, ktorý mal umožniť ľuďom prejaviť rozličné životné štýly, kultúru a individualitu prostredníctvom nakupovania.
Vplyv veľkých vlastníkov sa začal vo väčšej miere odrážať aj v politickom boji. Najvyšší súd v roku 1976 prelomovým rozhodnutím Buckley v. Valeo usúdil, že právo korporácií dotovať politické strany neobmedzeným množstvom peňazí zabezpečuje prvý dodatok Ústavy. Podľa tohto rozhodnutia korporácie disponujú rovnakým právom sponzorovať politické subjekty, ako je právo na slobodu slova jednotlivcov vyjadrovať svoje názory, preto by jeho obmedzenie bolo protiústavné. Od tohto momentu mohli korporátne peniaze vo veľkom tiecť do oboch veľkých strán a vytláčať z nich záujem ľudí, pričom rozdiel medzi nimi je len v tom, ako sa stranám v týchto podmienkach darí oslovovať svojich voličov. Republikáni môžu v komunikačnej kampani narábať s hodnotami náboženstva a kultúrneho nacionalizmu, prípadne zjavnou alebo skrytou xenofóbiou, aby odviedli pozornosť od neoliberalizmu a moci korporácií k jednotlivým skupinám protežovaným liberálmi (černosi, ženy, homosexuáli). Demokrati majú pozíciu horšiu, pretože kvôli obavám zo straty alebo pohnevania si sponzorov nedokážu chrániť materiálne potreby svojej širokej voličskej základne (napr. bojom za všeobecnú zdravotnú starostlivosť či dostupné vzdelanie).
Ďalším mocným nástrojom presadzovania politiky neoliberalizmu sa stali nadnárodné finančné inštitúcie. Reagan, ktorý už počas svojho prvého roku v úrade uvažoval o stiahnutí podpory Medzinárodnému menovému fondu, sa ho na oplátku za poskytovanú podporu rozhodol použiť ako nástroj ordinovania ekonomických reforiem zadlženým štátom. Dovtedy sa newyorské investičné banky angažovali vo financovaní drahých pôžičiek rozvíjajúcim sa krajinám, v prípade krachu ktorých museli znášať značné straty. Po novom však mal na krach doplatiť iba dlžník, pretože ak chcel vyjednať lepšie podmienky splácania dlhu, musel sa podvoliť vonkajšiemu vplyvu a zaviesť reformy, ktoré si žiadali zoškrtanie výdajov na sociálny štát, flexibilizáciu pracovných zákonov a privatizáciu štátneho majetku. Prvým príkladom tejto novej politiky sa v rokoch 1982 až 1984 stalo Mexiko, ktorého neschopnosť splácať dlh už nebola vnímaná ako investičná chyba veriteľa, ktorý nastavil zlé podmienky splácania, ale iba ako výlučný problém dlžníka, ktorý mal niesť celé bremeno dlhu, a to bez akéhokoľvek ohľadu na dosah na obyvateľstvo. Tento posun v nesení bremena je zároveň charakteristickým znakom prechodu od liberalizmu k neoliberalizmu.
Sieť jednostranných záujmov
Neoliberálna agenda sa postupne rozšírila do celého sveta, a to sériou odporúčaní v oblasti ekonomickej politiky, ktoré sa začali označovať ako washingtonský konsenzus. Protrhovo orientované politiky vo veľkom nahradili keynesiánsku reguláciu trhu. Tento prístup sa začal šíriť začiatkom 80. rokov minulého storočia, no naplno sa prejavil v 90. rokoch. Ako dodáva americký historik s britskými koreňmi Tony Judt, začiatkom nového storočia už washingtonský konsenzus ovládal celú politickú scénu: „Kam sa človek pozrel, všade bol nejaký ekonóm alebo „expert“ velebiaci prednosti deregulácie, minimálneho štátu a nízkych daní.“ Univerzity, médiá, think tanky a nadnárodné inštitúcie vytvorili po celom svete nepriepustnú sieť, prostredníctvom ktorej sa môžu tieto myšlienky navzájom dopĺňať, potvrdzovať a neustále šíriť ďalej bez toho, aby museli čeliť vážnejšej alebo ostrejšej kritike.
- Študenti ekonómie sa s nimi stretávajú v hojnej miere na univerzitách, kde vo veľkom prevládajú. Hayekove myšlienky o tom, že spoločnosť ovládaná trhom je „spontánnym poriadkom“, takže do nej netreba nijako zasahovať, sú ľahšie vstrebateľné ako poznanie, že trh nikdy nefungoval dokonale ani samostatne a jeho neregulácia má fatálny dosah na živobytie bežných ľudí.
- Čitateľom a divákom sú prostredníctvom kanálov korporátnych médií alebo think tankov sponzorovaných finančnými skupinami podsúvané rovnaké a jednostranné neoliberálne vysvetlenia ekonomických faktov. Ide o zavádzajúce metafory ako prirovnávanie ekonomiky k domácnosti, ktorá musí škrtať výdaje, pretože sa zadlžila, prirovnávanie trhu k prírode, do ktorej sa nemá zasahovať, či frázovité vysvetlenia typu „štát je zlý vlastník“, podľa ktorých je štátneho vlastníctva lepšie sa za akúkoľvek cenu zbaviť.
- Pre politické strany je deregulácia trhu, okresávanie sociálnej ochrany občanov či znižovanie dlhu na úkor sociálneho štátu samozrejmosťou, o ktorých nie je potrebné polemizovať, ani o nich zvádzať politický boj. Dôkazom toho je skutočnosť, že lídri pôvodne ľavicovo orientovaných strán ako Bill Clinton alebo Tony Blair pokračovali v politike neoliberalizmu rozširujúcej sociálnu nerovnosť a posilňujúcej triednu moc bohatých.
- Keby sa aj našli strany, ktoré by vyhrali voľby s odlišnou politikou, nadnárodné inštitúcie typu Svetová banka, MMF by zúžili mantinely pre jej vládnutie. Zadlžené Grécko, ktorého reformná vláda chcela vyjednať realistické podmienky splatenia dlhu, bolo donútené nasledovať politiku škrtov napriek tomu, že ich ľudia v referende odmietli, a ktoré výšku dlhu v pomere k HDP ešte zvýšili. Bral sa teda do úvahy iba záujem veriteľa, nie obyvateľstva alebo podmienok, za ktorých došlo k zadlženiu.
Čím teda je neoliberalizmus a čo priniesol za štyri desaťročia budovania dominancie v spoločenskej sfére? Ekonóm Michael Hudson tvrdí, že ak bol stalinizmus v skutočnosti prechodným štádiom medzi kapitalizmom a kleptokraciou, za čosi podobné je možné považovať aj neoliberalizmus. Rozdiel spočíva v tom, že kým v prvom prípade si vládnuca skupina vyprodukovaný nadbytok ukorisťovala cez byrokratické aparáty štátu, v prípade druhého sú vládnucej triede nápomocné finančné centrá. Kvôli obrovskému presunu bohatstva k najbohatšej časti spoločnosti a nadnárodným korporáciám, ku ktorému došlo za neoliberalizmu, ho David Harvey považuje za prostriedok konsolidácie skupinovej moci veľkých vlastníkov. Počas obdobia jeho dominancie sa prestala brať do úvahy skutočnosť, že vlastníci a (námezdne) pracujúci majú odlišné ekonomické záujmy, a tvrdilo sa, že ich záujem je spoločný. Tony Judt k tomu podotýka, že „to jednoducho nie je pravda. Bohatí nechcú to isté čo chudobní. Tí, ktorých živobytie závisí od zamestnania, nechcú to isté čo tí, ktorí žijú z investícií a dividend. Tí, čo nepotrebujú verejné služby, pretože si môžu dovoliť súkromné dopravné prostriedky, vzdelávanie a ochranu, neusilujú o rovnaké veci ako tí, kto sú celkom závislí od verejného sektora.“ Takže keď sa sociálne služby (zdravotníctvo, školstvo, doprava, energetika) sprivatizovali a deregulovali, doplatili na to pracujúci, nie vlastníci, ktorí sa stali ich majiteľmi, alebo tí, ktorí s nimi začali obchodovať.
Otázka na záver teda znie: Ak je záujem všetkých ľudí rovnaký, prečo na to potrebujú byť presviedčaní súborom inštitúcií protežujúcich jeden ekonomický smer a vytláčajúcich ostatné, relevantné a kvalifikované názory a smery? Ak silnými mocenskými skupinami v spoločenských inštitúciách je presadzovaná určitá teória (neoliberalizmus) a vytláčané sú iné ekonomické teórie, tak takáto teória nie je vedeckou teóriou, ale ideologickým nástrojom. Namiesto vytvárania priestoru pre súperenie ideí a ich kritické skúmania sa presadzujú mocenské záujmy jednej sociálnej skupiny na úkor ostatných. Takýto postup nepôsobí dojmom dôveryhodnosti a nesmeruje k dosahovaniu vedeckej objektivity. Ide skôr o tendenčné a jednostranné úmysly usmerniť nielen formy bádania, ale aj slobodnej diskusie. A pre prostredie demokratickej spoločnosti prospešnej pre všetkých môže byť právoplatne vnímaný ako škodlivý.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava.
