V eseji, ktorá bola napísaná krátko pred jeho smrťou, David Graeber tvrdil, že po pandémii nemôžeme skĺznuť späť do stavu, kde sa usporiadanie našej spoločnosti – vychádzanie v ústrety každému rozmaru hŕstky bohatých ľudí a zároveň znevažovanie a ponižovanie veľkej väčšiny z nás – považuje za zmysluplné alebo rozumné. Preberáme text z magazínu Jacobin. Preklad PT.
V najbližších mesiacoch bude kríza vyhlásená za skončenú a my sa budeme môcť vrátiť k svojim „nepodstatným“ zamestnaniam. Pre mnohých to bude ako prebudenie zo sna.
Médiá a politické skupiny nás určite vyzvú, aby sme tak spravili. Udialo sa tak po finančnom krachu v roku 2008. Bola tu krátka chvíľa na spytovanie sa. (Čo vlastne sú „financie“? Nie sú to len dlhy druhých ľudí? Čo sú to peniaze? Nie je to tiež len dlh? Čo je dlh? Nie je to len prísľub? Ak sú peniaze a dlh len balíkom sľubov, ktoré si navzájom dávame, nemohli by sme si potom jednoducho dať nejaké iné?) Toto okno takmer okamžite zavreli tí, ktorí trvali na tom, aby sme držali hubu, prestali premýšľať a vrátili sa do práce, alebo si ju aspoň začali hľadať.
Naposledy tomu väčšina z nás prepadla. Tentokrát je však rozhodujúce, aby sme tak neurobili.
Pretože v skutočnosti bola kríza, ktorú sme práve zažili, prebúdzaním sa zo sna, konfrontovaním sa so skutočnou realitou ľudského života, ktorou je fakt, že sme súborom krehkých bytostí starajúcich sa jeden o druhého a že tí, ktorí majú leví podiel tejto starostlivosti, ktorá nás drží pri živote, sú preťažení, nedostatočne zaplatení a každodenne ponižovaní a že veľmi veľká časť populácie nerobí vôbec nič, iba rozohráva ilúzie, prisvojuje si rentu a vo všeobecnosti prekáža tým, ktorí produkujú, opravujú, premiestňujú a prepravujú veci alebo sa starajú o potreby iných živých bytostí. Je nevyhnutné, aby sme neskĺzli späť do reality, kde toto všetko má akýsi nevysvetliteľný zmysel, aký mávajú v snoch nezmyselné veci.
A čo keby sme spravili toto: Prečo neprestaneme považovať za úplne bežné, že čím zjavnejšie je niekoho práca pre ostatných prínosom, tým menej je za ňu pravdepodobne platený; alebo trváte na tom, že finančné trhy sú najlepším spôsobom, ako riadiť dlhodobé investície, aj keď nás vedú k zničeniu väčšiny života na Zemi?
Prečo si namiesto toho hneď, ako sa súčasná mimoriadna situácia skončí, nespomenieme na to, čo sme sa naučili: že ak „ekonomika“ niečo znamená, potom je to spôsob, ako si navzájom poskytujeme to, čo potrebujeme, aby sme ostali nažive (v každom zmysle slova ), že to, čo nazývame „trh“, je do značnej miery iba spôsob ako usporiadať súbor želaní bohatých ľudí, z ktorých je väčšina minimálne mierne choromyseľná a tí najsilnejší z nich si už podokončovali návrhy bunkrov, do ktorých sa plánujú ukryť, ak budeme naďalej dosť hlúpi na to, aby sme uverili prednáškam ich prisluhovačov, že nám všetkým, dokopy, chýba základný zdravý rozum, aby sme niečo spravili s blížiacimi sa katastrofami.
Môžeme ich tentokrát jednoducho ignorovať?
Väčšina práce, ktorú momentálne robíme, je imaginárna. Existuje iba kvôli sebe samej, alebo kvôli tomu, aby sa bohatí ľudia cítili dobre, alebo aby sa chudobní cítili zle. A keby sme s ňou jednoducho sekli, bolo by možné dať si oveľa zmysluplnejší balík sľubov: napríklad vytvoriť „ekonomiku“, ktorá nám umožní reálne sa postarať o ľudí, ktorí sa o nás starajú.
Zdroj foto: Wikimedia.
