Nič nespraví svet o toľko slobodnejším, spravodlivejším a prosperujúcejším, ako dať ženám kontrolu nad svojím vlastným telom. Píše Victoria Batemanová v texte portálu Aeon. Preklad PT.
Ženské telá sú jedným z najväčších politických bojísk našej doby. To, čo by malo byť v mnohých ohľadoch osobné – ženské telo – je skôr politické. Útoky siahajú od nedávneho zásahu do plánovaného rodičovstva v Spojených štátoch (a jeho celosvetových náhubkových zákonov zakazujúcich financovanie medzinárodných organizácií plánovaného rodičovstva, ktoré diskutujú o interrupciách alebo ich ponúkajú), po nové represívne obmedzenia obliekania sa, vrátane „zákazu burky“ alebo nových zákonov v stále väčšom počte európskych krajín, ktorých cieľom je zrušiť možnosť žien speňažovať svoje telá. Zdá sa, že každý má názor na to, čo by ženy mali alebo nemali robiť so svojím vlastným telom.
Práve na to chcem poukázať, keď protestujem nahá. Keď sa stretávam s kritikou a verbálnymi útokmi, moja odpoveď je jednoduchá: ak sa vám nepáčia ženské telá vo verejnej sfére, potom nie som tá, na koho by ste sa mali hnevať. Keby ženské telá neboli spolitizované, netrávila by som čas poskytovaním nahých rozhovorov, aby som upriamila pozornosť na túto ponurú realitu. Viňte politikov. Alebo lepšie, viňte voličov, ktorí ich volia.
Dvojitý útok na telesnú autonómiu žien prichádza paradoxne v čase, keď je feminizmus čoraz populárnejší. Rastúca príťažlivosť feminizmu môže byť čiastočne reakciou na jeho zjavný úpadok. No ani feministky v tom nie sú celkom bez viny. Feministické tendencie ležia v centre narastúcich obmedzení telesnej slobody žien. Niektoré „feministky“ napríklad rady tvrdia, že človek nemôže byť feministkou, ak vystavujete na obdiv príliš veľkú časť svojho tela; iní tvrdia, že nemôžete byť feministka a zároveň svoje telo priveľmi zakrývať. Obidva prístupy považujú obmedzenia v obliekaní sa za splnocňovanie žien. Zdá sa, že možnosť žien vybrať si absentuje; tvrdenie, že sme všetci „sociálne podmienení“, zjavne robí túto možnosť irelevantnou.
Najväčší z „feministických“ útokov na slobodu žien má podobu feministiek „severského typu“. Ženám, ktoré sa rozhodli zarábať peniaze vlastným telom to spravili reálne ťažším a nebezpečnejším. Zatiaľ čo speňaženie vášho mozgu má byť oslavované, speňaženie vášho tela má byť očividne očierňované, ba dokonca kriminalizované – ak nie na strane predaja, tak na strane nákupu. Aj keď môžeme všetci súhlasiť s tým, že osobám núteným k sexuálnej práci by sa malo pomôcť, ak z nej chcú odísť – a osoby, ktoré nútia k jej vykonávaniu, by sa mali dostať pred súd -, mnohým ďalším sa súčasne odopiera právo rozhodnúť, či spoplatnia prístup k svojej vagíne (ženami, ktoré samozrejme môžu slobodne speňažovať používanie svojho mozgu). To intelektuálne elitárstvo a pokrytectvo sú zjavné, a sociálny diskomfort vo veciach sexu – nehovoriac o sexuálnej práci – umožňuje tým, ktorí tento útok vedú získavať si morálnu prevahu.
Tento útok na telesné slobody žien je hlboko znepokojujúci – najmä vtedy, keď sa na ňom podieľajú ženy namiesto toho, aby mu odporovali. Sloboda žien je ústredným prvkom zvyšovania prosperity, rovnosti a environmentálnej udržateľnosti našej spoločnosti. Akákoľvek snaha o narušenie tejto slobody, nech je to akokoľvek dobre mienená, prispieva k chudobnejšiemu a nerovnejšiemu svetu.
Ak uvažujeme o ekonomickej prosperite alebo nerovnosti ženské orgány pochopiteľne nepredstavujú bežný predmet záujmu. Prví bojovníci za kontrolu pôrodnosti však veľmi dobre vedeli, že by ním mali byť. Svet, v ktorom ženy nemajú kontrolu nad svojim vlastným telom, je svetom, v ktorom sú ženy odsúdené na život reprodukčnej a opatrovníckej práce s rozširujúcim sa počtom závislých osôb – a so súčasným znižovaním ich schopnosti zarábať a živiť ich. Žiadna žena nemôže mať kontrolu nad svojím životom, prácou a financiami bez toho, aby mohla mať kontrolu nad svojou plodnosťou.
Napriek tomu je dnes celosvetovo takmer každé druhé tehotenstvo neželané a viac ako 200 miliónov žien na celom svete, ktoré by chceli mať kontrolu nad svojou plodnosťou, nemá prístup k prostriedkom kontroly otehotnenia. Celosvetové náhubkové zákony - čo je krok rastúcej pravice smerom k potlačeniu kontroly otehotnenia pre najchudobnejšie ženy na svete – zvýšia počet neplánovaných otehotnení a sťažia prístup k prostriedkom kontroly otehotnenia niektorým z najchudobnejších žien na svete. V USA útok na plánované rodičovstvo zahŕňa zásadné zmeny v práve na interrupciu v niektorých štátoch, oživené útoky na organizáciu Plánované rodičovstvo, poskytujúcu prostriedky kontroly otehotnenia a služby v oblasti sexuálneho zdravia pre milióny najchudobnejších žien v USA, ako aj snahy firiem (a napríklad Notredamskej univerzity v Indiane) zamerané na odstránenie služieb plánovaného rodičovstva zo zdravotného poistenia, ktoré zamestnávatelia poskytujú ľuďom v USA.
Napriek tomu, že jestvuje zrejmý vzťah medzi ženskými orgánmi a ekonomickou prosperitou a nerovnosťou to súčasní ekonómovia zriedkakedy berú do úvahy. Je to tak preto, lebo ekonómia funguje na základe predpokladov, ktoré pohlavie nezohľadňujú. Podľa jej narastajúcej ortodoxnosti sme všetci racionálni, vypočítaví a nezávislí aktéri. Láska, sex, vzájomná závislosť a spoločnosť nespadajú do pohľadu ekonómov na svet. Ďalej ekonómovia zvyčajne predpokladajú, že sme v našom rozhodovaní všetci slobodní. Potenciálne obmedzenia týchto slobôd (od prístupu ku antikoncepcii až po kriminalizáciu sexuálnej práce a dokonca aj druhov oblečenia) sa ignorujú. Ekonómia sa namiesto toho zameriava na to, čo robíme s našimi slobodami: na možnosti, ktoré s nimi podnikáme, prečo a ako tieto voľby ovplyvňujú správanie sa ekonomiky.
Ak by otvorila oči, bola by ekonomika prirodzeným spojencom slobody žien. Mohla by poskytnúť hrádzu proti útokom do najintímnejších stránok nášho života, dokonca aj do tých, ktoré sa podnikajú v mene feminizmu. Celá myšlienka „neviditeľnej ruky“ spočívala v tom, že hospodárstvo môže dosiahnuť najlepší výsledok, iba ak sa môžu ľudia slobodne rozhodovať. Keď štát a Cirkev regulovali toľko aspektov života, vrátane toho, aké farby môžu rôzne spoločenské triedy nosiť, a ktoré dni v týždni sme mohli mať sex (všetko údajne pre naše dobro alebo pre dobro širšej spoločnosti), nemohol byť nápad Adama Smitha radikálnejší. Rovnako ako v tých starých zlých časoch, keď nám šéfovali štát a Cirkev, aj dnes sa jednotlivým ženám hovorí, že niekto iný vie, čo je pre nich dobré – často iné ženy.
Pre Malthusa bolo pohlavie ústredným bodom pochopenia toho, prečo vlna rastúcej ekonomiky nepoháňa všetky člny
Ak má ekonómia fungovať ako ochrankyňa slobody žien, musí sa zbaviť svojich tradičných ukazovateľov: priviesť ženy a ich telá k jadru myslenia o prosperite a nerovnosti. Pohlavie takmer úplne chýba v oceňovanej knihe Kapitál v 21. storočí (2013) Thomasa Pikettyho a taktiež chýba (ako mimochodom aj ženské prispievateľky) v nedávnych knihách, ktoré tvrdia, že ponúkajú nové riešenia súčasného spomalenia rastu a novú cestu vpred pre makroekonómiu.
Na rozdiel od súčasných ekonómov anglický vedec Thomas Malthus (1766-1834) umiestnil pohlavie do centra svojho rozprávania o chudobe a prosperite. Pre Malthusa bolo pohlavie ústredným bodom pochopenia toho, prečo vlna rastúcej ekonomiky nepoženie všetky člny; prečo by nakoniec životná úroveň väčšiny stagnovala. Napriek tomu, že bol hlboko veriacim človekom, Malthusovi chýbala viera v akýkoľvek pokus o zlepšenie života más, či už pomocou revolučných prostriedkov, ktoré by nanovo rozdelili ekonomický koláč – tak, ako sa to za jeho života dialo vo Francúzsku , a ako to ostatní intelektuáli jeho doby vnímali optimisticky – alebo prostredníctvom uvoľnenia ekonomického rastu, ktorý by ekonomický koláč nafúkol a ponúkol všetkým väčší podiel.
Po dlhú dobu bol Malthusov „ponurý“ názor odsunutý do koša ekonomického myslenia. Ekonómovia sa zbavili svojej pesimistickej reputácie a stali sa z nich jedny z najväčších optimistov. Málokto verí predstave, že ľudská vynaliezavosť napokon vyrieši všetky naše problémy. Zatiaľ čo niektorí ekonómovia vyslovia slovo „stagnácia“, ďalší rýchlo priskočia na obranu ekonomiky a upozornia, že minulý pesimizmus sa vždy ukázal ako nesprávny: že počas našej dlhej histórie sme sa stali bohatšími napriek tomu, že populácia každý rok narastá.
Nemali by sme Malthusa odpisovať tak rýchlo. Pohlavie je naďalej ústredným bodom pochopenia toho, prečo dnes toľko krajín žije v chudobe – a prečo sa nerovnosť na Západe od konca 70. rokov zvyšuje. Aby sme však pochopili, prečo, musíme sa vrátiť späť do predindustriálnej Európy, do doby, ktorá má oveľa bližšie k Malthusovej dobe, ako tá naša.
Zatiaľ čo väčšina z nás, ktorí sme dnes na svete, bola vychovávaná s názorom, že prinajmenšom z ekonomického hľadiska je „západ najlepší“, po tisícročia bola Európa stojatou vodou civilizácie. Zatiaľ čo Európania naháňali divé zvieratá, ktoré mali rovnaké lovecké tendencie, ďalej na východe, v Číne, v údolí rieky Indus a na Blízkom východe prekvitali veľké civilizácie. To, ako sa ich Európe, tejto šedej myške, podarilo nielen dobehnúť, ale aj predbehnúť, je jednou z najdiskutovanejších otázok v ekonomickej histórii. Typický súbor odpovedí sa implicitne točí okolo ľudských životov a pripomína postavy ako Isambard Kingdom Brunel, Isaac Newton, James Watt a Richard Arkwright.
Vďaka čomu bola Británia tak vynaliezavá, že sa stala centrom priemyselnej revolúcie? Táto otázka zamestnávala nejednu myseľ. Osvietenstvo, ekonomika s vysokými mzdami a buržoázna etika – to všetko sú populárne vysvetlenia. Avšak pri hľadaní toho, čo by mohlo Britániu – a vlastne aj širšiu Európu – odlišovať od veľkej časti zvyšku sveta, čo by jej dalo špeciálnu prísadu, ktorá jej umožňovala postúpiť z dolných do horných častí tabuľky medzinárodnej ligy, by sme sa mali pozrieť na životy žien. Pokiaľ ide o vysvetlenie vzostupu Západu, sloboda žien je tým slonom v miestnosti.
V predvečer priemyselnej revolúcie žili ženy v Británii a okolitých častiach Európy život, ktorý sa výrazne líšil od žien vo svete. Aj keď sa ženy nenachádzali v horných častiach platových tried, bolo bežné, že sa venovali platenej práci, a mohli sa slobodne rozhodnúť, či, za koho a kedy sa vydajú. Výsledkom bolo, že niektoré ženy sa rozhodli, že sa vôbec nevydajú, a priemerný vek tých, ktoré sa vydali, sa storočia pred priemyselnou revolúciou zvýšil na pozoruhodne moderných 25 – 26 rokov.
Veľké časti sveta sú stále uzavreté v začarovanom kruhu, kde sú mzdy nízke, práce je dosť a je lacná
Naviac, keďže si novomanželia zakladali samostatné domácnosti, skôr ako by sa novomanželka stala súčasťou rodiny ženícha, manželstvo reagovalo na pohyby ekonomiky. Ak sa ich osud zmenil k horšiemu, ľudia odkladali manželstvo a s ním aj plodenie detí. Museli – kým si nemohli dovoliť opak. To ovplyvnilo populačnú dynamiku spôsobom, ktorý pomohol udržať na uzde rast populácie a umožnil ekonomike podporiť vyššie mzdy. Relatívne vyššia miera slobody žien v Európe znamenala, že ekonomika nabrala pozitívny spád, v ktorom sa vyššie mzdy a rast produktivity navzájom pozitívne ovplyvňovali.
Ako pokračovala globalizácia, Západ prišiel o svoju relatívnu izolovanosť od zvyšku sveta. Pozitívny spád, ktorý odvtedy viedol k priemyselnej revolúcii a pokračujúcej expanzii, narazil na celkom odlišný druh rovnováhy. Veľké časti sveta sú zaseknuté v opačnom kolobehu: začarovanom kruhu, kde sú mzdy nízke, práce je dosť a je lacná, a je tu málo stimulov pre investície a vynachádzanie nových vecí. Táto dynamika je dôsledkom toho, že ženy majú malú kontrolu nad svojim vlastným životom, dokonca aj nad svojou plodnosťou. S nedostatkom finančnej nezávislosti chýbajú dievčatám prostriedky, aby sa mohli postaviť rodičom a vyhnúť sa alebo odložiť manželstvo. Po uzavretí manželstva mladé ženy (alebo skôr dievčatá) nemajú možnosť alebo slobodu prevziať kontrolu nad svojou schopnosťou plodiť detí.
Jeden z veľkých úspechov ľudstva v 20. storočí sa udial v oblasti celosvetového verejného zdravia, v úsilí vyhubiť alebo radikálne znížiť choroby. Úspech znižovania úmrtnosti bez obdobného poklesu plodnosti viedol k tomu, že globálna populácia vzrástla. V roku 1920 nebol globálny prírastok obyvateľstva vyšší ako 0,6% ročne, čo nebolo viac ako v roku 1760. Do roku 1962 dosiahol 2,1%. Zatiaľ čo sa globálny populačný rast odvtedy spomalil asi na 1,2 percenta, všetky deti narodené na vrchole tejto krivky až do súčasnosti prispeli k rozšíreniu globálnej ponuky pracovnej sily, pričom populácia stále rastie dvakrát rýchlejšie ako v minulosti. Zatiaľ čo v roku 1962 svetová populácia nemala oveľa viac ako 3 miliardy, dnes je to viac ako 7 miliárd. Do roku 2100 sa predpokladá nárast na viac ako 11 miliárd. Jedným z hlavných vývojov v dejinách svetového hospodárstva za posledných 35 rokov bolo teda výrazné rozšírenie efektívnej ponuky pracovnej sily. Zvyšujúca sa integrácia svetového hospodárstva znamená, že rast ponuky pracovnej sily je cítiť všade.
Globalizáciou, či už v podobe prisťahovalectva alebo obchodu, sa rozširujúca sa globálna ponuka pracovnej sily stala dostupnou pre čoraz viac západných podnikov. Na Západe v dôsledku toho utrpela vyjednávacia sila, a ukončila – aspoň nateraz – rovnováhu rastu miezd a rastu produktivity. Výsledkom je prehlbovanie nerovnosti na Západe. Podniky mohli nahradiť kapitál lacnejšou pracovnou silou, čo viedlo k nižšej miere investícií a spomaleniu rastu produktivity. Ekonomický koláč sa rozširuje pomalšie a prerozdeľuje nerovnomernejšie.
Kvôli zvýšeniu životnej úrovne sa jednotlivé západné vlády uchýlili k minimálnym alebo „nutným“ mzdám. Individuálne však nemajú moc riešiť reálne globálne problémy: sveta zaplaveného ľuďmi. Niektoré, podporované voličmi, preto reagujú obmedzením prisťahovalectva alebo navýšovaním obchodných bariér. Namiesto toho by sme mali problém riešiť pri jeho zdroji. Kríza, ktorú spôsobilo príliš málo slobody by sa nikdy nemala riešiť ďalším obmedzovaním slobody, v tomto prípade slobody kupovať alebo predávať mimo obmedzení hraníc alebo slobody pohybu pri hľadaní lepšieho života.
Ak majú ženy kontrolu nad svojím telom, urobia také rozhodnutia o plodnosti, ktoré dokážu udržať vlka pred dverami. Budú viesť životy, ktoré pomôžu zabrániť tomu, aby rast populácie podkopával rast miezd. Ekonomické splnomocnenie je predpokladom toho, aby žena mohla mať takúto kontrolu nad svojím telom. Je potrebná príležitosť mať vzdelanie, zaradiť sa medzi pracovnú silu a mať zastúpenie v politických rozhodnutiach (vrátane kontroly pôrodnosti). Ženy, ktoré majú možnosť finančne sa živiť, nie sú figúrkami, ktoré sa majú v mladom veku „vydat“ a plodiť dieťa za dieťaťom, ale sú schopné prevziať kontrolu nad svojim životom. Majú slobodu, ktorá im umožňuje ísť do sveta a budovať nezávislý život a samy si určovať, či, s kým a kedy sa oženiť. Ženské lona sa stávajú ich vlastnými. Ženy, jednoducho konajúce vo svojom vlastnom záujme budú, bez toho, aby o tom vedeli, robiť rozhodnutia, ktorými nielenže pomôžu sami sebe, ale ktoré prispejú k prosperujúcejšej a spravodlivejšej globálnej ekonomike. A takej, ktorá je pre planétu lepšia.
Klesajúca plodnosť postupne umožnila ženám pracovať mimo domácnosť, zvýšila ich ekonomickú nezávislosť a sťažila ich podriadenie.
Podľa UNICEF je dnes podiel žien vo veku 20 – 24 rokov, ktoré sa prvýkrát vydali vo veku 18 rokov, 41% v západnej a strednej Afrike, 35% vo východnej a južnej Afrike a 30% v južnej Ázii. V Ázii žije takmer polovica všetkých detských neviest; a jedna tretina z nich je v Indii. Celosvetovo sa každé piate dievča vydá skôr, ako dovŕši 18 rokov. Agentúra OSN pre plánovanie rodiny zdokumentovala, že keď sa raz vydajú (a vlastne aj predtým), mnoho najchudobnejších žien na svete nemá prístup k spoľahlivej kontrole pôrodnosti. Práve teraz, pre príliš veľa ľudí na svete, sa problém zhoršuje, nie zlepšuje.
Čína je veľkou výnimkou. V roku 1980 bola Čína domovom väčšieho počtu chudobných ľudí ako kdekoľvek inde na svete. Od roku 1981 však bolo z chudoby vytrhnutých 680 miliónov ľudí. Podiel ľudí žijúcich v extrémnej chudobe klesol z 84% na necelých 10%. To predstavuje najdôležitejší vývoj v znižovaní globálnej chudoby a nerovnosti v príjmoch. Podľa štandardných výpočtov je za to zodpovedná globalizácia a liberalizácia trhu. Svoju úlohu však musí hrať relatívne nízka plodnosť žien, ktorá je v ostrom kontraste s ostatnými chudobnými krajinami.
Prijatím krokov na obmedzenie populácie prostredníctvom „politiky jedného dieťaťa“ čínsky štát pomohol prekonať populačný problém, ktorý zhoršoval životnú úroveň v celej histórii. Klesajúca plodnosť postupne umožňovala ženám pracovať mimo domácnosť, zvyšovala ich ekonomickú nezávislosť a sťažovala ich podriadenie. Je pravdou, že „politika jedného dieťaťa“ bola možná za veľkú cenu – v zmysle obmedzenia výberu a nižšieho pomeru žien voči mužom. Pokusy štátov priamo potlačiť rast populácie majú temnú históriu vrátane nútenej sterilizácie niektorých najmarginalizovanejších a najchudobnejších žien na svete. Takéto praktiky sú odporné a sú protikladom slobody. Európska história poskytuje oveľa lepší spôsob, taký, v ktorom má viac príležitostí pre ženy podieľať sa na ekonomike vplyv na rodinný život a umožňuje ženám dobrovoľne prevziať kontrolu nad svojimi vlastnými telami.
Niektorí ekonómovia vyjadrili hlboké znepokojenie nad spôsobom, akým môže spomalenie rastu populácie poškodiť ekonomiku. Nadpisy novín prinášajú správy ako „voľba byť bezdetnou je zlá pre Ameriku“. Toto zdesenie ignoruje skutočnosť, že rast populácie príliš často závisel od neslobody žien. Populačný rast bol v skutočnosti postavený na tvrdej a neplatenej pracovnej sile žien. Reprodukčná a domáca pracovná sila žien bola samozrejme historicky vylúčená z hotovostnej ekonomiky.
Z dlhodobého hľadiska je spravodlivý a environmentálne udržateľný rast možný iba vtedy, ak dáme ženám slobodu starať sa o svoju vlastnú plodnosť. Aj keď miera plodnosti v posledných rokoch klesá, čaká nás ešte dlhá cesta, kým sa telesná autonómia žien stane realitou pre všetky ženy. V súčasnosti, žiaľ, riskujeme, že sa vrátime späť.
Nerovnosť je jednou z najnaliehavejších kríz našej doby a my ju riešime práve tým nesprávnym spôsobom. Namiesto obmedzovania slobody jednotlivcov by sme ju mali skôr zväčšovať, najmä pokiaľ ide o slobodu žien kontrolovať a rozhodovať o svojich vlastných telách. Rešpektovanie autonómie a osobnosti žien pomôže nielen ženám na svete, ale vytvorí rovnocennejšiu formu prosperity, ktorá bude lepšia pre planétu. Ak začne ekonómia rešpektovať faktor pohlavia, bude môcť viesť – skôr ako zaostávať – boj za slobodu žien a lepší svet.
Foto: Dievča menom Bayush, ktorú vydali keď mala 3 roky. V regióne severnej Etiópie, kde žije, sa polovica dievčat vydá do 15 rokov. Cez programy pomoci sa dostala do školy, už nie je vydatá, s čím dnes súhlasí aj jej otec, a vedie diskusie o detských sňatkoch. Autor: DFID – UK. Zdroj: Flickr.
