„I’ve got the power hey yeah heh,
I’ve got the power,
oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh yeah-eah-eah-eah-eah-eah,
I’ve got the power,
oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh-oh yeah-eah-eah-eah-eah-eah,
gettin‘ kinda heavy.“
(SNAP!)
Keď sa „nadstranícky“ prezident, otec-zakladateľ Andrej Kiska nechal počuť, že založí politickú stranu, definoval ju ako centristickú: strana mala spájať konzervatívcov s liberálmi, ľavičiarov s pravičiarmi, pretože naša spoločnosť pozostáva z občanov, ktorí vyznávajú rôzne hodnoty. Znie to ako lacný sociologický marketing, no Kiska takto stranu skutočne namiešal, aby ju vzápätí posunul novému vedeniu ako nejaký drink. Teória zrkadlového obrazu mala zaručovať dostatočné pokrytie a dôstojnú politickú reprezentáciu. Nuž, neviem, kto písal marketingový manuál, ale vyslovene sa prepočítal. V konečnom dôsledku je to sen o spojení červených a čiernych mravcov do jedného mraveniska.
Vezmime si troch čelných predstaviteľov strany: Remišová je konzervatívna, Kolíková je liberálka a Šeliga je – slovami klasika – „pol na pol“ (kultúrny konzervatívec, ekonomický liberál). Dnes medzi predsedníčkou Remišovou a členkou predsedníctva Kolíkovou prebieha vnútrostranícky boj o predsednícku stoličku. Existuje akési Remišovej krídlo a Kolíkovej frakcia. Len Juraj Šeliga (s Janou Žitňanskou) sa nechce pridať na žiadnu stranu: „Som členom Za ľudí, nie nejakej frakcie vnútri strany.“ Kiska tú stranu poskladal adekvátne, pretože zodpovedá protichodne rozmanitým názorom občanov Slovenska. Príklad: Vladimíra Marcinková sa v rozhovore s Eugenom Kordom rozpakovala, že žiadna frakcia predsa neexistuje, všetci sme v strane jednotní atď. Na druhý deň však Kolíková frakciu potvrdila. Reagovala tým na zmenu v zložení predsedníctva, čo len potvrdzuje nejednotnosť strany. A to je Marcinková z tábora Kolíkovcov.
Čo robí Šeliga? Moderuje spor a snaží sa byť upokojujúcim mediátorom. Chváli predsedníčku i ministerku za dobre odvedenú prácu, ospravedlňuje sa občanom za vzniknutý chaos, vyvažuje. Ako pravý centrista. Teraz už chápem, ako to Kiska myslel: každá strana by mala mať člena, ktorý sa bude občanom ospravedlňovať za vzniknuté chyby, vrátane kortešačiek. Bežné mocenské boje bude interpretovať ako zradu na občanoch, pretože pohoršujú verejnosť. A médiá sa po množstve do bezvedomia opakovaných otázok napokon spýtajú, prečo tým prostredníctvom médií otravujú verejnosť. Nuž, politicko-mediálny surrealizmus v praxi. Síce sa dnes pojem „kajúcnik“ používa v inom kontexte, no je zrejmé, že každá strana by asi mala mať svojho kajúcnika a vyvolávača zlého svedomia? Po nočnej návšteve baru v čase zákazu vychádzania s tým majú Šeliga a Žitňanská bohaté skúsenosti a radi sa ospravedlnia za každú sprostosť. Vnútrostranícke boje sú úplne bežným prvkom života politických strán, resp. ako sa vyjadrila Kolíková: „Máme v strane dynamiku.“ Koho to nezaujíma, nech nesleduje, vrátane médií.
Vnútrostranícky boj je spletitý a jeho interpretácia straníkmi – ako inak – pokrytecká. Samozrejme, nesmie chýbať demokratický naratív, pretože dnes bez demokracie neobhájime ani toaletný papier na verejných záchodoch. Pre pochopenie treba od všetkých tvrdení oddeľovať sentimentálny balast a rovno povedať, že ani Remišová to nehrá na hodnotový obsah a priamo hovorí o pučistických manieroch Kolíkovej krídla. A ono to z formálneho hľadiska ani nič iné nie je. Kolíková proste vyzvala Remišovú na férovku. Svoje rozhodnutie však zdôvodňuje nanajvýš úsmevne; a spriaznené médiá ho nekriticky preberajú a ideologicky domýšľajú. (Z pohľadu médií to môže vyzerať ako stret hodnôt, no jedná sa o politickú agendu.) Treba však odkryť druhú stranu a pokúsiť sa – z čisto dialektického hľadiska – o agendu v prospech Remišovej.
Hlavným dôvodom je pokles preferencií. Podľa Kolíkovcov za to môže zlá komunikácia predsedníčky. Nuž, je pravda, že Remišovej to na tlačovkách a v politicko-diskusných reláciách až tak nejde. Stále sa utieka k opozičnému žargónu, na otázky oponentov nie je dostatočne pripravená, ešte predtým si spôsobila hanbu predčasnými zavádzajúcimi výrokmi ohľadom vládnej siete Govnet, v čase koaličnej krízy vajatala a symbolicky neponúkla ministerskú stoličku atď. Je však pokrytecké hádzať všetko na Remišovú, a najmä zo strany Kolíkovej. Tá totiž musela opakovane prerábať vlastné návrhy zákonov, neprimeraným spôsobom komunikovala úmrtie bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského – rovnako neponúkla ministerskú stoličku v oveľa závažnejšej situácii a musela vysvetľovať pochybnosti okolo rodinného podnikania. Iste nenesie zodpovednosť za nekalé praktiky nevlastnej sestry, no z hľadiska politickej súťaže to problém je (a opozícia jej bude neustále pripomínať test Róbertom Ficom). Remišovej zlá komunikácia a neprofesionálne konanie tak neplatia; z rovnakých dôvodov sa pod pokles preferencií podpísala aj Kolíková. Stranu nezachráni ani jej technokratický talent.
Členovia teraz vedú kázne o nedemokratických manieroch, no prečo predtým nenamietali samotnú formu stanov, ktorá to umožňuje? Buď zdemokratizujme stanovy, alebo ich rešpektujme.
Druhým dôvodom je Remišovej „machiavelizmus“. Tá odvolala generálneho manažéra strany Romana Krpelana, aby posilnila svoju pozíciu v predsedníctve. Po bratislavskom sneme požiadala štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti Michala Luciaka, aby vyvodil zodpovednosť. Ten totiž ignoroval celoštátne predsedníctvo, aby presadil zvolanie mimoriadneho snemu. Keď sa tam členovia aj tak dostavili, bolo im zabránené hlasovať. Kolíková nenamietala, dokonca pripustila, že mohlo dôjsť k porušeniu stanov, ale vraj to vôbec nevadí, pretože takto sa to uskutočnilo už predtým. Problém je, že taký typ hlasovania sa neuskutočnil nikdy. Krpelan sa vyjadril, že to musí posúdiť rozhodcovská komisia. Ten bol odvolaný na základe výlučného práva predsedníčky zakotveného v stanovách strany. Z formálneho hľadiska tak Remišová nespáchala žiadny machiavelizmus. Samozrejme, členovia teraz vedú kázne o nedemokratických manieroch, no prečo predtým nenamietali samotnú formu stanov, ktorá to umožňuje? Buď zdemokratizujme stanovy, alebo ich rešpektujme. Kolíkovej frakcia to chápe asi tak, že po odchode Kisku uvádzanie stanov do života kýmkoľvek pôsobí machiavelisticky. Kiska si to mohol dovoliť takto formulovať, pretože by Krpelana pre úzku spoluprácu nikdy neodvolal, a rovnako to podčiarkovalo totálnu lojálnosť členov strany. Kiska však odišiel a demokraticky zvíťazila pred deviatimi mesiacmi Remišová. Prečo teda frakcia nevyčíta Kiskovi, že zabudol otvoriť stanovy? Kolíková pritom otvorene hovorí, že mocenské zápasy sú pre vnútrostranícky život úplne prirodzené. Áno, sú. Keď ich robí Remišová v súlade so stanovami, je to zrazu nemorálne. Nič nie je viac trápne ako politický zápas v mene morálky, ale pochopiteľne treba uvažovať v rovine obety, viny a zlého svedomia. Kolíková ako právnička platnosť litery dobre chápe. A ako ministerka chce svoju stoličku nemenej ako Remišová, ktorej v podstate vyčíta, že sa správa ako politička. Wow. Jej odstúpenie v čase koaličnej krízy bolo bezpredmetné: bolo jasné, že sa vráti naspäť.
Ďalej, Kolíková sa pred časom vyjadrila, že prípadné referendum o predčasných parlamentných voľbách bude nedemokratické, pretože nie je v súlade so štvorročným volebným obdobím. Dodala, že prirodzenému chodu štátu permanentná predvolebná kampaň škodí. A vnútrostranícky duel životu strany nie? Ak to pripustí, potom nemá nárok na odvolanie Remišovej. Ak nie, nemá nárok przniť referendum. Na právničku vskutku dvojaký výklad právnych mantinelov. Mimochodom, nepostrehol som, že by predvolebné kortešačky niekedy ustáli.
Mnohí komentátori považujú Remišovú za neschopnú političku, no práve teraz preukazuje zdravý politický inštinkt (na rozdiel od laxného Šeligu), keď chráni svoju funkciu v medziach stanov, pričom sa zdá, že má lepšie vnímanie reality a vie, že strana ako taká končí. Je ochotná odstúpiť a ešte udržať stranu, aby si partaj ponechala oba ministerské posty; preto ten dôraz na nadmerné množstvo práce v kontraste s bojom o predsednícku stoličku. A tak navrhla neutrálneho kandidáta (Šeligu), ktorý by zmieroval jej krídlo s frakciou Kolíkovej. Šeliga nie je bohviečo, no musí ísť o neutrálneho kandidáta, pretože jej krídlo má problém s kandidatúrou kohokoľvek z frakcie. Kolíkovci však neutrálneho kandidáta odmietajú, čo de facto znamená rozštiepenie strany. Kolíková sa najprv vyjadrila, že Šeliga je dobrý kandidát. O pár dní už hovorila, že nový predseda by mal mať víziu, ako stranu pozdvihnúť na zvoliteľnú úroveň, preto by mal šancu dostať každý. Áno, demokratická súťaž má svoju logiku, no nie v situácii dvoch straníckych táborov. Kolíkovej návrh končí v rýchlom rozpade, kým ten Remišovej v pomalom. Ak sa však Kolíková stiahne, môže prejsť s pompou do Progresívneho Slovenska alebo k Sulíkovi, no na predsednícky post môže zabudnúť, a to aj v strane Za ľudí, keďže všetky žetóny drží Remišová.
Tieto kortešačky ponúkajú ešte jeden zaujímavý rozmer. Kolíkovej frontálny útok by nebol možný bez podpory tzv. liberálnych médií a dôvery koaličných partnerov, ktorá ožila pri nedávnom neúspešnom odvolaní z postu ministerky. Neskôr sa vyjadrila, že vyslovenie dôvery zo strany predsedníčky vnímala ako nedostatočné. V skutočnosti ju to nemusí trápiť, pretože sa opakovane zúčastňuje na koaličných radách a odvolať ju môže iba premiér Eduard Heger, ktorý jej na rozdiel od Igora Matoviča dôveru vyslovil. Preto je viac uveriteľná Remišovej verzia, že jej ide o predsednícku stoličku. A v tom prípade je Kolíkovej hra na demokraciu čistá trápnosť, ale aj vyhlásenie, že Remišová má v strane nezastupiteľné miesto. Predsedníčka reprezentuje stranu, takže jej odvolanie znamená vyhadzov. Naratív o prirodzenej výmene straníckych predsedov sú kecy (aspoň na Slovensku). Zdá sa, že jej katapultový pohyb koalícii vôbec nepomohol. Frakcii zvýšil sebavedomie, čím poškodil už beztak nulovú súdržnosť koalície. Vytešený Gábor Grendel po neúspešnom odvolaní napísal, že Smer prehral. No pokiaľ bolo cieľom Smeru preveriť „súdržnosť“ koalície, tak vyhral.
Podľa bežnej mravoučnej logiky mali obe ministerky už dávno odstúpiť, no netreba sa čudovať. V skutočnosti do bodky napĺňajú Kiskovo želanie z predvolebnej kampane: „My musíme prevziať moc.“ My zas vieme, ako Kiska skončil.
Zdroj foto: Flickr.
