Pravicová propaganda vyhlasuje, že socializmus je nepriateľom osobnej slobody. Opak je pravdou: socialisti sa usilujú o to, aby sa vytvorili materiálne podmienky, v ktorých sa ľudia môžu stať skutočne slobodnými, bez obmedzení, ktoré na ich životy kladie kapitalizmus. Text z magazínu Jacobin preložila Ivana Komanická.
Téma slobody sa objavila počas mojich vystúpení v Peru. Študentov tam veľmi zaujímala otázka: „Požaduje socializmus, aby sme sa vzdali osobnej slobody?“
Pravicové krídlo uspelo v tom, že si privlastnilo koncept slobody a začalo ho používať ako zbraň v triednom boji proti socialistom. Tvrdí, že podriadenosť jednotlivca voči kontrole štátu, ktorú nastoľuje socializmus alebo komunizmus je niečo, čoho sa treba vyvarovať za každú cenu.
Moja odpoveď bola, že by sme sa nemali vzdať myšlienky osobnej slobody ako súčasti emancipačného socialistického projektu. Lebo dosiahnutie osobnej slobody je, ako som argumentoval, základným cieľom tohto emancipačného projektu. Ale jej dosiahnutie si vyžaduje kolektívne formovanie spoločnosti, v ktorej má každý jednotlivec adekvátne životné príležitosti a možnosti, aby rozvinul svoj potenciál.
Marx a sloboda
Marx k tejto téme povedal zopár zaujímavých vecí. Jednou z nich je, že „sféra slobody začína tam, kde opúšťame sféru nevyhnutnosti.“ Sloboda neznamená nič, ak nemáte čo jesť, ak nemáte prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti, bývaniu, doprave, vzdelaniu a tak ďalej. Úloha socializmu spočíva v tom, že nám poskytuje tieto základné nevyhnutné veci, aby ľudia mali slobodu robiť to, čo chcú. Konečným cieľom prechodu k socializmu je svet, v ktorom sa schopnosti a sila jednotlivca úplne oslobodia od potrieb, chcenia a iných politických a sociálnych obmedzení. Nestačí, aby sme si uvedomili, že pravicové krídlo má monopol na chápanie slobody jednotlivca, musíme znova nastoliť myšlienku slobody pre socializmus ako taký.
Marx tiež poukázal na to, že sloboda je dvojsečná zbraň. Pracujúci v kapitalistických spoločnostiach, tvrdí, sú slobodnými v dvojitom význame. Môžu slobodne ponúknuť svoju pracovnú silu komukoľvek na trhu práce. Môžu ju ponúknuť za akýchkoľvek zmluvných podmienok, ktoré si slobodne vyjednajú.
Ale sú zároveň neslobodnými, pretože boli „oslobodení“ od akejkoľvek kontroly nad prístupom k výrobným prostriedkom. Takže musia svoju pracovnú silu podriadiť kapitalistovi, aby mohli žiť.
To vytvára dvojsečnosť slobody. Pre Marxa je práve toto základným protirečením slobody v kapitalizme. V kapitole o pracovnom dni v Kapitále, to formuluje nasledovne: kapitalista je slobodný povedať pracujúcemu: „Chcem ťa zamestnať za najnižšiu možnú mzdu za najväčší počet hodín a budeš pritom robiť prácu, ktorú určím ja. Toto od teba požadujem, keď si ťa najímam.“ A kapitalista má slobodu robiť to v trhovej spoločnosti, pretože ako vieme, trhová spoločnosť je o dohadovaní sa na tom či na onom.
Na druhej strane má pracujúci slobodu povedať „nemáš právo prinútiť ma pracovať 14 hodín denne, nemáš právo urobiť čo chceš s mojou pracovnou silou, hlavne ak to skráti môj život a ohrozí moje zdravie, som ochotný pracovať len primerané množstvo dňa za primeranú mzdu.
Ak vezmeme do úvahy podstatu trhovej spoločnosti, obaja aj kapitalista aj pracujúci majú pravdu v tom, či žiadajú. Takže majú obaja rovnako pravdu, hovorí Marx, podľa výmennej dohody, ktorá dominuje trhu. A medzi rovnými právami, tvrdí, nakoniec rozhodne sila. O tejto veci rozhodne triedny boj medzi kapitálom a prácou. Výsledok sa opiera o mocenské vzťahy medzi kapitálom a prácou, ktoré sa v istých momentoch môžu zmeniť na násilné a donucovacie.
Dvojsečná zbraň
Je potrebné pozrieť sa bližšie na myšlienku slobody ako dvojsečnej zbrane. Vynikajúco ju prepracoval vo svojej eseji Karl Polanyi. Vo svojej knihe The Great Transformation Polanyi tvrdí, že sú dobré formy slobody a zlé formy slobody. Medzi zlé formy slobody, ktoré vymenúva, patrí sloboda využívať svojho blížneho bezhranične, sloboda vytvárať neprimeraný zisk bez náležitej služby komunite, sloboda brániť, aby bol technologický pokrok využívaný pre verejné blaho, sloboda profitovať zo spoločenských alebo prírodou spôsobených katastrof, z ktorých sa poniektoré tajne pripravujú pre to, aby na nich niekto súkromne zbohatol.
Ale trhová ekonomika, pokračuje Polanyi, v ktorej prežívajú tieto slobody vytvorila aj slobody, ktoré si vysoko ceníme: slobodu vierovyznania, slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu vybrať si prácu.
Zatiaľ čo si môžeme ceniť tieto slobody pre ne samotné, sú do veľkej miery vedľajším produktom tej istej ekonomiky, ktorá je zodpovedná aj za zlé slobody. Polanyiho odpoveď na túto podvojnosť nie je pre každého, ak vezmeme do úvahy súčasnú hegemóniu neoliberálneho myslenia a spôsob, akým je nám prezentovaná sloboda existujúcou politickou mocou.
Píše o tom nasledovné: „Vyhynutie trhovej ekonomiky – to jest, dosiahnutie stavu mimo trhovej ekonomiky – „sa môže stať počiatkom éry bezprecedentnej slobody.“ Toto znie šokujúco, povedať, že skutočná sloboda začína až po tom, čo opustíme trhovú ekonomiku. A pokračuje:
„Právna a skutočná sloboda sa môže rozšíriť omnoho viac ako doteraz. Regulácia a kontrola môžu zabezpečiť slobodu nielen pre niektorých, ale pre všetkých – slobodu nielen ako záležitosť privilegovanosti vo vzťahu k prostriedku, ale ako normatívne právo, ktoré ďaleko presahuje úzke vymedzenia politickej sféry smerom k úzkej organizácii spoločnosti ako takej. A takýmto spôsobom sa staré slobody a ľudské práva pripoja k objemu nových slobôd, ktoré vytvorí voľný čas a bezpečnosť, ktoré poskytne industriálna spoločnosť všetkým. A takáto spoločnosť bude spravodlivou aj slobodnou.“
Sloboda bez spravodlivnosti
Myšlienka spoločnosti založenej na spravodlivosti a slobode bola politickou agendou študentského hnutia 60-tych rokov a takzvanej generácie 68. Existovala tu všeobecná požiadavka na spravodlivosť a slobodu, na slobodu pred donucovaním, ktoré na nás uvaľuje štát, korporátny kapitalizmus, slobodu od trhového donucovania, ale ktorá je tiež vyvažovaná požiadavkou sociálnej spravodlivosti.
Kapitalistická politická odpoveď na to v sedemdesiatych rokoch bola zaujímavá. Zahŕňala prepracovanie týchto požiadaviek a v zásade hovorila: “Ustúpime, pokiaľ ide o slobody, aj keď s istými námietkami, ale zabudnite na spravodlivosť.“
Poskytnutie týchto slobody bolo ohraničené. V zásade označovalo slobodu výberu na trhu. Slobodný trh a oslobodenie sa od štátnej regulácie boli odpoveďami na otázku slobody. Akurát sa zabudlo na spravodlivosť. Tá mala byť poskytnutá trhovým súťažením, zorganizovaným tak, že si každý mohol zaslúžiť svoj spravodlivý prídel. Výsledkom však bolo legitimizácia mnohých zlých slobôd (napríklad využívanie iných) v mene cnostnejších slobôd.
Tento obrat Polanyi jasne rozpoznal. Ceste do budúcnosti, ktorú načrtol, stojí v ceste morálna zábrana a túto morálnu zábranu nazval „liberálnym utopizmom“. Myslím si, že stále čelíme problémom, ktoré priniesol tento liberálny utopianizmus. Je to ideológia, ktorá je všadeprítomná v médiách a v politickom diskurze.
Liberálny utopizmus, povedzme, Demokratickej strany je jednou z vecí, ktorá stojí v ceste dosiahnutiu skutočnej slobody. „Plánovanie a riadenie“, píše Polanyi, „sú napádané ako popieranie slobody. Sloboda vlastníctva a súkromné vlastníctvo sú vyhlasované za základy slobody.“ Toto naformulovali hlavní ideológovia neoliberalizmu.
Za trhom
Pre mňa je to jedna z kľúčových otázok dneška. Pokročíme za ohraničené slobody trhu a regulovania našich životov zákonmi dopytu a spotreby alebo prijmeme, že, ako povedala Margaret Tchatcher, neexistuje alternatíva? Stávame sa oslobodenými od kontroly štátu, avšak otrokmi trhu. K tomuto neexistuje žiadna alternatíva, za týmto neexistuje žiadna sloboda. Toto ospevuje pravicové krídlo a tomuto mnohí ľudia uverili.
To je paradox súčasnej situácie, že v mene slobody sme v skutočnosti prijali liberálnu utopickú ideológiu, ktorá je prekážkou v dosiahnutí skutočnej slobody. Nemyslím si, že svet je slobodný, ak niekto, kto chce získať vzdelanie, musí zaplatiť obrovskú sumu peňazí a musí si zobrať študentskú pôžičku, vďaka ktorej sa dlhodobo zadĺži.
V Británii bola v 60-tych rokoch veľká časť bývania vo rukách verejného sektora, išlo o sociálne bývanie. V čase, keď som vyrastal, bolo sociálne bývanie základnou predpokladom, ktorý bolo možné získať za prijateľne nízku cenu. Potom prišla Margaret Tchatcherová a všetko sprivatizovala, v podstate povedala: „Budete slobodnejší, ak budete vlastniť svoju nehnuteľnosť a tak sa stanete súčasťou demokracie založenej na vlastnení nehnuteľnosti.“
A tak namiesto 60 percentného podielu na bývaní v rukách štátu sme sa dostali do situácie, v ktorej je len niečo cez 20 percent –alebo aj menej – bývania v rukách štátu. Bývanie sa stalo komoditou a komodita sa stala súčasťou špekulácie. Do tej miery, do akej sa stáva motorom špekulácie, cena nehnuteľností rastie, takže máme rastúce ceny za bývanie bez toho, aby vzrástol objem sociálneho bývania.
Budujeme mestá, budujeme bývanie spôsobom, ktorý poskytuje obrovské slobody vyšším triedam, no súčasne vytvára ne-slobodu pre väčšinu obyvateľstva. A myslím, že práve to mal Marx na mysli svojim slávnym výrokom: že sa sféra nevyhnutnosti musí prekonať, aby bola dosiahnutá sféra slobody.
Sféra slobody
Týmto spôsobom trhové slobody okliešťujú naše možnosti. Myslím si, že socialistická perspektíva spočíva v nasledovnom: urobiť, čo navrhuje Polanyi. To znamená kolektivizovať otázku prístupu k slobode, prístupu k bývaniu. Zmeníme ju z toho, čo je iba prítomné na trhu k tomu, čo je vo verejnom vlastníctve. Našim sloganom je bývanie vo verejnom vlastníctve. To je jedna zo základných myšlienok socializmu v súčasnom systéme – aby sa veci stali súčasťou verejného vlastníctva.
Často sa tvrdí, že na to, aby sme dosiahli socializmus, musíme podriadiť našu individualitu a niečoho sa vzdať. Áno, do istej miery to môže byť pravda, ale dosiahne sa, ako na tom nástojil Polanyi, väčšia sloboda, keď sa dostaneme za krutú realitu individualizovaných trhových slobôd.
Čítam Marxa nasledovným spôsobom: cieľom je maximalizovať oblasť osobnej slobody, ale to sa môže stať len ak bude zabezpečená sféra nevyhnutného. Cieľom socialistickej spoločnosti nie je regulácia všetkého, vôbec nie. Cieľom socialistickej spoločnosti je zabezpečiť, že je postarané o všetky základné nevyhnutné potreby – a to zdarma, aby ľudia mohli začať robiť veci, čo chcú, kedy chcú.
Ak sa dnes kohokoľvek opýtate – „Koľko voľného času máš?“, typická odpoveď je, „Nemám skoro žiaden voľný čas, všetok mi zaberie to alebo ono“. Ak skutočná sloboda je svet, v ktorom máme voľný čas, aby sme mohli robiť, čo chceme, potom socialistický emancipačný projekt postuluje práve tento aspekt ako kľúčový vo svojom politickom poslaní. A práve k tomuto musí smerovať všetko naše úsilie.
Úryvok z novej knihy Davida Harveyho The Anti-Capitalis Chronicles, ktorá vyšla vo vydavateľstve Pluto Press.
Zdroj obrázka: economic-historian.com
