Nemožno sa dopracovať k mieru, ak sa USA budú spoliehať na pokrytecké presadzovanie princípov, ktoré naša vláda odmieta aplikovať na seba. Prinášame preklad článku z portálu OtherWords.org.
Zatiaľ čo Moskva dáva najavo svoju zjavnú pripravenosť na vojnu o Ukrajinu, vláda USA je podľa všetkého odhodlaná ignorovať nie až tak absurdné obavy Ruska z vojenských aliancií susedných štátov a z perspektívy jadrových zbraní na jeho hraniciach.
Mali by sa Američania obávať, že sa naša krajina zapojí do ďalšej vojny?
Ukrajina je ďaleko a Rusko nás priamo neohrozuje. Napriek tomu majú USA v úmysle vyzbrojiť a podporiť Ukrajinu, ak dôjde k vojne, a nie je isté, či zástupná vojna nemôže eskalovať. Jadrové mocnosti sa musia obchádzať opatrne.
Pozrime sa na reakciu USA na naliehanie Ruska, aby Ukrajina nevstúpila do NATO, vojenskej aliancie ovládanej USA, ktorú chce Rusko držať mimo svojej bezprostrednej periférie.
Washington túto požiadavku odmieta. Zástupca USA na rozhovoroch s Ruskom nedávno vyhlásil, že medzi „základné princípy“ Ameriky patrí, že „neexistuje žiadna tolerancia voči otvoreným alebo tichým sféram vplyvu, žiadne obmedzenia suverénneho práva národov na výber vlastných spojenectiev“.
Na rozdiel od týchto vznešených vyhlásení Amerika dlho považovala za základný princíp, že Spojené štáty majú sféru vplyvu: celú Severnú a Južnú Ameriku!
Pamätáte si na „Monroeovu doktrínu“, o ktorej ste sa učili na dejepise na strednej škole? V roku 1823 prezident James Monroe varoval európske národy, že celá západná pologuľa je náš trávnik a že naň vstupujú na vlastné riziko.
Povaha tohto rizika sa až príliš jasne ukázala v roku 1962, keď sa Kuba pokúsila uplatniť svoje „suverénne právo“ vybrať si vlastnú alianciu. Po tom, čo sa USA pokúsili zvrhnúť jej vládu, sa Kuba rozhodla spojiť so Sovietskym zväzom a nechala Rusov umiestniť jadrové rakety na Kubu. Reakciou USA bolo radšej doviesť svet na pokraj jadrovej vojny, než akceptovať presun Sovietov do našej sféry vplyvu.
Toľko k „základným princípom“.
USA teraz vyhlasujú za „základný princíp“ to, že prinajmenšom Ukrajina môže uzavrieť spojenectvo s kým chce, a citlivosť Rusov môže ísť do čerta. Predpokladajme však, že sa Mexiko rozhodlo vstúpiť do Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorá je Ruskom podporovaným náprotivkom NATO.
Vie si niekto predstaviť, že by USA v tichosti uznali právo Mexika spraviť to?
Skutočnosť, že nejaká krajina považuje za výsadu obmedzovať osud svojich susedov, neznamená, že je to správne, či už to robia USA alebo Rusi. Ukrajina má právo brániť sa, má právo viesť svoje vnútorné záležitosti ako sa jej zachce a právo nenechať sa rozkúskovať mocným susedom.
Je však smutnou realitou medzinárodných záležitostí, že mocné štáty si hovoria, že oni (ale nikto iný) majú právo zasahovať do záležitostí slabších susedov.
Vyhnúť sa vojne nemusí nutne znamenať, že sa treba vzdať práv a záujmov menších národov. Ale prakticky povedané, cesta k mieru si vyžaduje vzájomné prispôsobenie sa všetkých strán.
Nájsť to správne nastavenie nemusí byť jednoduché.
Nie je nerozumné, že Rusi nechcú pozdĺž svojich hraníc nepriateľskú alianciu – a potenciálne jadrové zbrane. Medzi kľúčové záujmy Ruska však opodstatnene nepatrí rozštvrtenie Ukrajiny.
Od USA nie je šialené chcieť, aby sa Ukrajina mohla slobodne ekonomicky a kultúrne spojiť so západnou Európou. Nejde však o kľúčový záujem, vyžadujúci si konfrontáciu štátov disponujúcich jadrovými zbraňami, trvať na tom, že Ukrajina má „právo“ vstúpiť do NATO.
Nemožno sa dopracovať k mieru, ak sa USA spoliehajú na pokrytecké presadzovanie zásad, ktoré naša vláda odmieta aplikovať na seba.
Zdroj foto: Flickr.
