Východiskovým bodom, na ktorý sa odvolávajú komentátori vypätej situácie na Ukrajine je pripojenie Krymského poloostrova Ruskom. Tento krok, ku ktorému došlo v roku 2014 a súčasné presuny ruských vojsk k hraniciam Ukrajiny majú byť dôkazom toho, že Rusko má snahu obnoviť staré impérium. Peter Bárdy píše dokonca o oživovaní Sovietskeho zväzu.
USA a spojenci Severoatlantickej aliancie sa na základe týchto udalostí cítia byť oprávnení odstrašiť Rusko od ďalších podobných nepriateľských výpadov. Takýto pohľad na vec však opomína kľúčovú rolu, ktorú pri eskalácii napätia v regióne hrali Spojené štáty americké.
Ešte pred pučom ponúkal Medzinárodný menový fond Ukrajine finančnú pomoc za podniknutie politík priateľských voči zahraničným investorom (tzv. washingtonský konsenzus). Ich cieľom malo byť oslabenie vplyvu štátu a odovzdanie kontroly nad ekonomikou veľkým nadnárodným korporáciám.
Naordinovaný kurz mal obsahovať zníženie miezd, osekanie zdravotného a školského sektora (zamestnávajúceho značnú časť obyvateľstva) a zníženie dotácii na plyn pre domácnosti. Potrebu reforiem zdôrazňovala štátna tajomníčka USA Victoria Nulandová, dlhodobo sa angažujúca na zmenách režimov iných krajín.
Na Ukrajine sa podieľala na protestoch proti Janukovyčovi, keď rozhodovala, kto bude sedieť v ďalšej vláde. Vo zverejnenej nahrávke rozhovoru s tamojšou americkou veľvyslankyňou Nulandová vraví, že by tam nemal ísť Kličko, ale „Yats“, teda Arsenij Jaceňuk. Ten sa napokon stal novým ukrajinským premiérom.
Mesiace pred svojim zvrhnutím Janukovyč odmietol navrhované zmeny, ukončil rozhovory s Európskou úniou, a obnovil vyjednávania s Ruskom. Nová vláda však po puči pokračovala v nastolenom kurze, aby si zabezpečila pôžičku od MMF: zoškrtala dotácie na kúrenie na polovicu a garantovala nezasahovanie štátu za účelom prilákania zahraničného kapitálu.
Opozícia, ktorá sa na puči podieľala bola naviac poháňaná krajne pravicovými a nacistickými združeniami typu Pravý sektor. Tieto násilie a krutosti páchajúce skupiny sa neskôr stali súčasťou ozbrojených síl štátu, tých, ktorým dnes USA posielajú finančnú podporu. Ich vplyv si všimla aj správa Rady OSN pre ľudské práva, referujúca o potlačovaní základných slobôd od roku 2014.
Z perspektívy Ruska sa jeho dlhodobému nepriateľovi podarilo zvrhnúť vládu susednej krajiny s pomocou krajne pravicových extrémistov. Naviac hrozilo, že sa poloostrov Krym, na ktorom má Rusko námorné základne, dostane pod vplyv vlády krytej Spojenými štátmi, čo by ohrozilo jeho prístup k moru. Obyvatelia poloostrova následne hlasovali za pripojenie k Rusku, pričom 95% bolo za.
Valné zhromaždenie OSN sa vyslovilo za ignorovanie výsledkov referenda, pretože je v rozpore s ukrajinskou ústavou. Tou istou ústavou, ktorá bola mesiac predtým v prípade Janukovyča takisto daná bokom.
Generálny tajomník NATO sa prednedávnom vyjadril, že aliancia plánuje integrovať Ukrajinu do svojich štruktúr. Putin v reakcii nato zhromaždil vojenské jednotky pri ukrajinských hraniciach a vyhlásil, že posun NATO na východ je preňho neakceptovateľný: „Ako by reagovali Američania, ak by sa umiestnili rakety na hranici s Kanadou či Mexikom?“
Tieto skutočnosti sú v niektorých hlavných mediách celkom opomínané. Tlak na otváranie zahraničných trhov, rozširovanie NATO k Rusku, podpora puču v roku 2014 a zamiešavanie sa do zostavovania novej vlády sa vytrácajú z pamäte. Namiesto nich sa vytvára jednoduchý obraz, že ide iba o obnovanie svetového poriadku založeného na pravidlách a boj proti ruskej autokracii.
Vo Wall Street Journal vyšiel koncom roka článok, že „riziko vojny na Ukrajine by prinieslo strategickú výhodu“. Podľa autora Johna Deniho by vyostrenie konfliktu mohlo slúžiť ako Brzezinského afgánska pasca, ktorá by v Európe vytvorila anti-ruský konsenzus a krajinu ekonomicky oslabila. Washington by z nej mal iba prospech. Otázka je, aký prospech by z destabilizovanej Ukrajiny a vojny na hraniciach mali Slováci?
Foto: Pamätník Veľkej vlasteneckej vojny v ukrajinskej dedine Stadnycia. Zdroj: Wikimedia.
