Peniaze ostávajú bohom, ktorého náboženstvom je kultúra – závoj falošného vedomia, ktorý má zakryť a legitimizovať reprodukciu triednych nerovností na tisíc spôsobov.
Lekcia z dejín ľavice
Má ľavica po páde socializmu vôbec na čo nadviazať? Podľa Marxa sa socialistická revolúcia musí vzťahovať k budúcnosti a nezaoberať sa duchmi minulosti, ktorými by len falošne legitimovala svoju moc. Tak to predsa robí buržoázia a fašisti, dookola opakujúci rovnaké nerovnosti a nespravodlivosti pod rúškom akejsi danosti. Aké ťažké je však začať niečo nové…
Mnohí na ľavici prisahajú, že všetko bude znova dobré, stačí ak teraz zatneme zuby a ešte raz sa pokúsime splodiť dieťa potom, čo nám tragicky zosnuli tie predošlé. Chcú sa vrátiť do sna, ktorý predčasne skončil napriek tomu, že mu bola predpovedaná sľubná budúcnosť. Tentokrát ale dieťa zomiera ešte pred pôrodom. Jeho matka je alkoholička a otec zmizol ešte pred narodením, takže po ňom ostalo len meno.
Po ruke vraj majú rovnako úžasný projekt, ktorý obyčajní smrteľníci žiaľ ešte nepochopili, o to viac sa však k nemu treba vrátiť a pokračovať v ňom. Preto hromžia päsťami na jednej strane intelektuálom, že si žijú vo svojej slonovinovej veži, na druhej strane ulici, že dokáže iba búrať a ničiť. Harmónia sociálneho štátu či socializmus (ako inak – s ľudskou tvárou) sú na dosah ruky, tak kto by do toho nešiel, naviac ak sa z každého, kto nepritakáva, robí oportunista?
Kultúra a/lebo ekonomika?
Ak sa politický boj pohybuje iba v rovine kultúry, redukuje sa na konkurz postmarxizmu, multikultúrneho liberalizmu a nacizmu o to, ktorý z nich obsadí aké role v gréckej dráme. Dôraz na kultúrnu diverzitu totiž iba vytvára priestor na skĺbenie vykorisťovania s konzumom. Peniaze naďalej ostávajú bohom, ktorého náboženstvom je kultúra (vo forme čínskeho konfucianizmu, arabského islamu, amerického kresťanstva…), závoj falošného vedomia, ktorého účelom je zakryť a legitimizovať reprodukciu triednych nerovností na tisíc spôsobov.
Na druhej strane, výlučný dôraz na ekonomickú stránku je stalinistickou špecialitou. Stalin sa opieral o Marxov výrok, že „so zmenou hospodárskej základne dochádza k premene celej obrovskej nadstavby“, ktorý je síce lákavý, no platný len občas. Inokedy tvorí alibi pre vykorisťovanie politickou cestou v prospech vybraných kádrov, ktoré sa tvária, že triedny boj bol prekonaný, že všetci sú si rovní, no tajne si prisvojujú spoločenský nadprodukt.
Stalin zrušil rozdiel medzi nutnou prácou a nadprácou, aby zakryl mieru vykorisťovania pracujúcej triedy byrokraciou. Marxizmus, na rozdiel od stalinizmu, je ale teóriou rozporu, nie jeho odsunutia. O to viac podozrivejšie je, ak prekonanie rozporu vyhlási vládnuca trieda, ktorá si oproti ostatným užíva privilégiá, veľké autá, chaty či sluhov.
Pre ich a/lebo naše vlastné dobro?
Oddeliť ekonomiku od kultúry (ideológie), resp. pridať sa na jednu alebo druhú stranu tak vedie k udržaniu kapitalistických či socialistických tried. K tomu smeruje aj sociológ Jan Keller, ktorý chce zlepšiť ekonomickú stránku strednej triedy a pracujúcich bez toho, aby súčasne menil ich osobité kultúry. Upozorňuje, že stredná trieda dnes síce má robotnícky príjem, no zároveň buržoáznu výchovu, ktorej ak nevyhovieme, mohlo by byť na záchranu pred fašizmom neskoro. V duchu Orwellových predvojnových varovaní vyzýva prispôsobiť sa stredostavovským tradíciám, teda buržoáznej kultúre.
Tu však treba pripomenúť, že predstava kapitalizmu bez sociálnych treníc a rozporov, teda zjesť koláč a súčasne ho mať, je z definície fašistická. Spoločnosť je v ňom vnímaná ako teleso, v ktorom je postavenie každého jednotlivca striktne vymedzené. My však nedokážeme vedieť, či takéto dobre mienené varovania zachovať určité časti triedneho systému nedotknuté nie sú našimi vlastnými rasistickými predsudkami, ktoré iba zdôvodnia a zachovajú sociálne nerovnosti. Ako vieme aj z psychoanalýzy, nedokážeme si byť vedomí svojich vlastných skrytých motivácií napriek tomu, že nás ovplyvňujú.
Netreba tiež zabúdať, že túžba zmierniť deštruktívnosť kapitalizmu vychádza z neho samotného – je kapitalistickým snom o tom, ako aspoň čiastočne oslabiť vplyv trhovej konkurencie na subjekty. Teda to, čo v týchto medziach považujeme za najkrajnejšiu hranicu možného, je v skutočnosti ultimátum, ktoré nám dáva samotný kapitalizmus.
Keller má pravdu, ak tvrdí, že stredná trieda (nepekne povedané maloburžoázia), teda ideál, ktorý sa vidí sám v sebe, sa musí spojiť s pokriveným obrazom seba samého, s pracujúcou triedou (kedysi robotníkmi), od ktorej sa dištancuje. Nemôže však dúfať, že s nimi vytvorí spojenectvo na tej istej platforme a prečká tak ďalších sto rokov, zatiaľ čo sa bude neohrozene prizerať a participovať na devastácii zvyšku sveta.
Verejnosť a/alebo štát
Samozrejme, rozdiel medzi maloburžoáziou a pracujúcou triedou nie je len kultúrny, ale aj ekonomický. Vyžaduje si zrušiť inštitúcie zasadzujúce jedných do riadiacich/dozorných a druhých do podriadených rolí, kontrolovaných vládnucou vrstvou bohatých, na ktorú nemá demokracia dosah. Prispôsobiť víziu budúcnosti terajšej predstave strednej triedy alebo robotníka – budúcnosť ako súčasnosť okresaná o jej negatíva – je omnoho abstraktnejšou operáciou, než si sú naši intelektuálobijci ochotní pripustiť.
Aj z toho dôvodu by bolo omnoho lepšie a produktívnejšie prejsť od zavádzajúceho pseudorozdielu medzi tradičnou a kultúrnou ľavicou k podstatnejšiemu rozdielu medzi verejným intelektuálom a štátnym intelektuálom prisluhujúcim moci. Tak ako aj z mimovládneho sektora zaznievajú hlasy o odzbrojení, zločinoch vlastných krajín, a ohrození demokracie zo strany kapitálu, ani nezávislosť média či komentátora automaticky nezaručuje progresívny postoj v prospech všeobecnej emancipácie. Takisto ako triedny boj nie je moralizovaním nad biedou, ale zásahom do srdca systému, ktorý obmedzuje nielen naše bytie, ale aj myslenie.
Foto: Kompozícia č. III, s červenou, modrou, žltou a čiernou. autor: Piet Mondrian, zdroj: wikimedia.org.
