Otázkou je, či sa vrátime k rozumnej a humánnej ekonomickej politike a zakážeme veľké peniaze v politike, alebo či prijmeme autoritatívnu politiku Putina, Trumpa a Le Penovej. Viac v preklade článku, ktorý vyšiel na stránkach Common Dreams.
Pred niečo vyše 40 rokmi sa Spojené kráľovstvo a Spojené štáty – ktoré po niekoľkých rokoch nasledovala takmer väčšina zvyšných krajín západnej Európy – pustili do radikálneho experimentu v oblasti riadenia spoločnosti a ekonomiky.
„Neoliberalizmus“ bolo slovo, ktoré vymyslela malá skupina utopických ekonómov na stretnutí vo Francúzsku v roku 1938 a na stretnutí v roku 1947 vo švajčiarskom Mont Pelerin sa zmenilo na hnutie. V tom čase bol svet otrasený nástupom komunizmu v Sovietskom zväze (a Číne) a katastrofou, ktorú fašizmus priniesol Nemecku a následne celej Európe.
Nádejou zakladateľov neoliberalizmu bolo, že zabráni vzostupu komunizmu a fašizmu vo vyspelých demokraciách sveta: akousi čarovnou formulkou pre vládnutie, ktorá udrží svet navždy bezpečný a slobodný.
Ako som uviedol v knihe The Hidden History of Neoliberalism: How Reaganism Gutted America, neoliberáli z Mont Pelerinskej spoločnosti verili, že ak by sa väčšina vládnych funkcií a rozhodnutí jednoducho odovzdala najmocnejším ekonomickým hráčom v krajine, „kúzlo trhu“ by zabezpečilo, že všetko by fungovalo hladko, a zaručila sa hojnosť života, slobody a príležitostí pre šťastný život.
Neoliberáli vyhlasovali, že na to, aby sme sa dostali na toto vysnívané miesto, je potrebné sprivatizovať čo najväčšiu časť štátu a ukončiť väčšinu štátnych regulácií medzinárodného obchodu, peňazí v politike a cezhraničného pohybu peňazí.
Vyzval tiež na rozsiahlu dereguláciu podnikania spolu so znížením väčšiny daní pre korporácie a nezdravo bohatých. Prakticky povedané, národy sveta mali byť odovzdané najväčším korporáciám a najbohatším miliardárom.
Margaret Thatcherová priniesla neoliberalizmus do Spojeného kráľovstva v roku 1978, pričom po dlhotrvajúcom zápase zničila najväčší a najsilnejší odborový zväz v tejto krajine (uhoľných baníkov) a spustila privatizačný ošiaľ, ktorý z veľkej časti pretrváva dodnes.
Reagan sa vybral rovnakou cestou, keď v roku 1980 vyhral voľby a rozdrvil odbory PATCO (ktoré ho podporovali), neskôr začal privatizáciu kompetencií Pentagonu (ktorá je v súčasnosti na úrovni asi 50 %). George W. Bush toto úsilie ešte zdvojnásobil, keď spustil privatizáciu zdravotného poistenia Medicare, ktorá je tiež približne z polovice hotová prostredníctvom súkromného podvodu s názvom „Medicare Advantage“.
Rusko prijalo neoliberalizmus na naliehanie administratívy G. H. W. Busha začiatkom 90. rokov a je pravdepodobne najlepším príkladom toho, čo sa stane na konci neoliberalizmu.
Tento experiment bol, povediac veľkoryso, neúspešný. V každej krajine, kde ho vyskúšali, nerovnosť vyletela do závratných výšok, pracujúci boli ponechaní napospas osudu, firemné monopoly udusili konkurenciu a zničili malé podniky a politické systémy skorumpovali veľké peniaze.
– Vo Francúzsku je súčasnou tvárou neoliberálnej politiky Macronova vláda.
– Tu v USA neoliberalizmus prijali obe strany od roku 1980 do roku 2021, keď sa Bidenova administratíva začala rýchlo obracať späť ku klasickej ekonómii (k čomu vedie ešte dlhá cesta).
– Rusko za posledné desaťročie dokončilo prirodzený prechod od neoliberalizmu k neofašizmu.
Ak neoliberalizmus je odovzdanie väčšiny funkcií štátu do rúk súkromných firiem, opakom toho je, že „ľudia“ zoberú späť kontrolu nad svojim štátom a prinútia vládu pracovať pre nich tak, ako sami chcú. Z toho dôvodu vznikli pravicové i ľavicové populistické hnutia, ktoré sa o to snažia.
Na ľavici vzniklo hnutie proti neoliberalizmu, ktoré sa vrátilo späť ku klasickej ekonómii Adama Smitha, Alexandra Hamiltona a Johna Maynarda Keynesa, vedené Bernie Sandersom v USA a Jean-Lucom Mélenchonom vo Francúzsku.
Na pravici to je hnutie proti neoliberalizmu, ktorého cieľom je doviesť systém k jeho logickému vyústeniu – neofašizmu, presadzované Donaldom Trumpom v USA a Marine Le Penovou vo Francúzsku.
Väčšina občanov USA a Francúzska netuší, čo je neoliberalizmus, odkiaľ prišiel alebo kedy bol zavedený. Jediné, čo vedia, je, že miliardári sa majú veľmi, veľmi dobre, zatiaľ čo ich životy uviazli v slepej uličke trvajúcej už celé desaťročia. A chcú sa dostať z preč z tejto slepej koľaje.
Vo Francúzsku je tento zápas nadmieru aktuálny kvôli prezidentským voľbám, ktoré sa o dva týždne rozhodnú medzi Macronom a Le Penovou. Macron bol jedným z najagresívnejších európskych neoliberálnych „reformátorov“, ako napísal Didier Fassin v The New York Times:
„Medzi prvé rozhodnutia pána Macrona v úrade patrilo zrušenie dane z majetku a [zavedenie] rovnej dane z kapitálových príjmov, z ktorej mali úžitok bohatí. Zároveň sa snažil o zníženie príspevku na bývanie pre chudobných a zníženie dôchodkov pre dôchodcov.
V polovici jeho prvého roka pri moci sa stal ‚prezidentom bohatých‘. Tento imidž mu ostal, pričom ho ešte vylepšila jeho reforma pracovného práva, ktorá obmedzila práva zamestnancov a oslabila zastupiteľské organizácie, obmedzovanie dávok v nezamestnanosti a znižovanie príspevkov zamestnávateľov na sociálne zabezpečenie.“
Takže prišli neofašisti ako Trump a Le Penová, ktorí občanom svojej krajiny – správne – povedali, že „voľný obchod“ im vzal prácu, „nízke dane“ urobili bohatých ešte bohatšími a že deregulácia a zničenie právnej ochrany organizovaných pracujúcich nechali napospas úpadku.
Keďže väčšina Američanov a Francúzov nevie, ako veci fungujú alebo nám boli prezentované od 70. rokov, jednoducho ide za tými, ktorí najhlasnejšie upozorňujú na nedostatky neoliberalizmu.
Doteraz to boli prevažne neofašisti: Donald Trump a Marine Le Penová.
Riešenia neofašistov však problém nevyriešia: ako zistili Rusi, autoritárske vlády si nevedú o nič lepšie ako neoliberálne vlády pri uspokojovaní potrieb svojho ľudu a nakoniec zahodia akúkoľvek možnosť návratu ku klasickej ekonómii alebo čomukoľvek, čo sa pripomína skutočnú demokratickú republiku.
Ešte horšie je, že história ukazuje, že po prechode od neoliberalizmu k neofašizmu je cesta späť k demokratickým princípom a regulovaným ekonomikám mimoriadne ťažká. Stačí sa pozrieť na neoliberálny režim, ktorý CIA uvalila na Čile v roku 1973, a na zotavovanie sa tejto krajiny od konca Pinochetovej neoliberálnej/neofašistickej vlády po posledné desaťročia; dalo by sa povedať, že Pinochet bol Putinom pred Putinom.
Progresívni ľavičiari, ktorí sa zaviazali zrušiť neoliberálne „reformy“ nanútené ich krajinám za posledných 40 rokov, musia byť rovnako agresívni ako neofašisti, keď poukazujú na zlyhania neoliberalizmu.
Sanders aj Mélenchon boli otvorení pri identifikácii zlyhaní neoliberalizmu, pričom toto slovo spomenuli len zriedka, keďže v žiadnej z týchto krajín nie je také známe (hoci je známejšie vo Francúzsku).
Bernie to napríklad brilantne uviedol v úvodnom vyhlásení pred rozpočtovým výborom v americkom Senáte:
„Dnes je v Amerike príjmová a majetková nerovnosť na najvyššej úrovni za viac ako 100 rokov. Dvaja najbohatší muži v Amerike teraz vlastnia viac bohatstva ako spodných 42 percent – vyše 130 miliónov Američanov.“
Počas tejto hroznej pandémie, kedy pri výkone svojej práce zahynuli tisíce pracujúcich, viac ako 700 miliardárov v Amerike zbohatlo o takmer 2 bilióny dolárov.
Hoci sa veľa hovorí o potrebe postaviť sa oligarchom v Rusku – čo silne podporujem – každý, kto si myslí, že tu v našej krajine nemáme oligarchiu, sa hlboko mýli.
Dnes v Amerike multimiliardári ako Elon Musk, Jeff Bezos a Richard Branson podnikajú raketami radostné výlety do vesmíru, kupujú si superjachty za 500 miliónov dolárov a žijú v domoch s 25 kúpeľňami.
Podľa inštitútu RAND sa od roku 1975 bohatstvo v hodnote 50 biliónov dolárov prerozdelilo od spodných 90 % k hornému 1 % – predovšetkým preto, že zisky spoločností a odmeny generálnych riaditeľov rástli oveľa rýchlejšie ako mzdy priemerných pracujúcich.
Nie je to však len príjmová a majetková nerovnosť. Je to ekonomická a politická sila. Ako sme minulý mesiac diskutovali na vypočutí tohto výboru, tri firmy z Wall Street kontrolujú aktíva vo výške viac ako 21 biliónov dolárov, čo je v podstate HDP Spojených štátov amerických, najväčšej ekonomiky na Zemi. Tri firmy z Wall Street.
Pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť, viac ako 72 miliónov Američanov je dnes buď nepoistených alebo nedostatočne poistených, zatiaľ čo viac ako 60 000 Američanov každý rok zomiera, pretože si nemôžu dovoliť ísť k lekárovi, keď to potrebujú.
Zostávame jedinou veľkou krajinou na Zemi, ktorá nezaručuje zdravotnú starostlivosť všetkým ľuďom, a napriek tomu platíme za zdravotnú starostlivosť najvyššie ceny na svete.“
Ako ukazujú Trump, Sanders, Mélenchon a Le Penová, populizmus – povedať ľuďom pravdu o ich situácii a sľúbiť im, že ju napravia – je pre politikov najsilnejším spôsobom, ako spochybniť neoliberalizmus.
Nebezpečenstvo však spočíva v tom, že neofašistický populizmus Trumpa a Le Penovej vedie v konečnom dôsledku úplne inam ako progresívny populizmus Sandersa a Mélenchona.
Neoliberalizmus zlyhal a je na odchode. Otázkou je, či sa vrátime k rozumnej a humánnej ekonomickej politike a zakážeme veľké peniaze v politike, alebo či prijmeme autoritársku populistickú politiku Trumpa, Putina a Le Penovej.
Toto rozhodnutie závisí do značnej miery na ľuďoch USA a Francúzska, ktorí urobia najlepšie rozhodnutie, ak budú dobre informovaní o dejinách a zvyšujúcich sa stávkach na budúcnosť. Takže, prosím, zdieľajte túto informáciu široko a ďaleko ďalej.
(krátené)
Zdroj foto: Flickr.
