Pre náboženstvá býva utrpenie východiskom k vyššiemu zmyslu alebo oslobodením. Oplatí sa znášať útrapy, alebo ide len o vypočítavý spôsob, ako zmieriť ľudí s príkorím mocných? A môže utrpenie plniť obrodzujúcu funkciu ako dodať životu novú silu? Na čo však slúži život plný strasti?
Samoúčelnosť utrpenia
Chirurg ľudskej existencie Friedrich Nietzsche si o zmysle utrpenia nerobil žiadne ilúzie. Človek podľa neho utrpenie neodmieta, naopak, je naň dokonca zvyknutý, musí však poznať jeho zmysel, nejaké preto, ktoré je v ňom obsiahnuté. Otázka zmyslu utrpenia nad nami visí ako Damoklov meč a našou úlohou je obstáť a nepodľahnúť nástojčivému tlaku dať mu nejaké meno, nejakú zámienku. Pre Nietzscheho bolo vecou cti nedať na ňu odpoveď, ale brať utrpenie ako prostriedok, ako byť silnejším a odolnejším. Svojim priateľom, teda tým, ktorí – ako vravel – naozaj chcú počúvať, čo vraví, utrpenie dokonca prial. Iba to bol totiž podľa neho spôsob, ako sa môžu aj oni sami stať odolnejšími a ako môžu dokázať čeliť svojmu osudu.
Nietzsche sa okrem iného považoval aj za psychológa a určitú britkú prenikavosť v poznaní hlbinných procesov ľudskej duše mu istotne nemožno uprieť. No ako poznamenal György Lukács, tam, kde panuje psychológia, strácajú sa všetky veľké činy a ostávajú len motívy. Odvážne rozhodnutia, hrdinské činy, hlboké etické presvedčenia či obetavosť veci sa razom rozpúšťajú v prach patologických prejavov. Z Ježišovho ukrižovania, oddanosti vede Marie Curieovej, prípadne odvahy hasičov sa stávajú akty pochybných existencií – sadomasochistov, fanatikov a bláznov so zníženým prahom citlivosti, žijúcich v akýchsi utkvelých predstavách, že niečo zmenia, zachránia či pomôžu. Mnohí totiž dokážu len ťažko pripustiť, že by niekto vykonal veľkodušný čin s plným vedomím nepríjemností a strastí, ktoré so sebou môže prinášať. Trpieť pre nejakú príčinu sa zdá byť prekonané, za vlasy pritiahnuté, ba choré. Lenže za tým, čo na prvý pohľad vyzerá ako pomätené vrhnutie sa hlavou do rozbúreného mora, sa môže skrývať záchrana niečieho života. Napokon, takáto hrubá, psychologizujúca optika by zo samotného Nietzscheho, kážuceho samoúčelnosť utrpenia, spravila perverzného vyznávača sadizmu. Okrem negatívnych konotácií, s ktorými si ho zvykneme spájať, možno utrpenie ponímať aj ako východisko k niečomu pozitívnemu. K takémuto pohľadu naň môžeme vedľa Nietzscheho zaradiť i budhizmus. Otázka utrpenia predstavuje pre budhizmus os nášho bytia. Filozofi, ktorí vedú racionálne úvahy na metafyzické otázky, síce zvyknú svetu prisudzovať iné, vznešenejšie významy, zavše sa však pritom zaplietajú do nových a nových otázok. Budha si na vlastnej koži vyskúšal, že obsesívne hľadanie konečných odpovedí bez prikročenia k činu napokon vedie k žalostnému stavu apatie, skepsy a zúfalstva. A od takých záverov, ktoré by vytvárali prekážky normálnemu žitiu a využívaniu svojich síl, chcel človeka uchrániť predovšetkým.
Znižovanie utrpenia
Budhistická náuka Štyroch vznešených právd si pred existenciou utrpenia vo svete oči nezakrýva. Utrpenie predstavuje objektívnu skutočnosť, ktorú môžeme popierať alebo odkladať, no skôr či neskôr, tvárou v tvár zažitým sklamaniam a zlyhaniam, kotvíme v prístave trpkej pravdy. Jej poznanie nás však nemá primäť k rezignácii, ale naučiť byť vnímavejší k utrpeniu vôkol nás a kultivovať našu citlivosť voči ostatným trpiacim bytostiam. Bezohľadné nasledovanie vlastného cieľa, ktoré „pochoduje“ krížom cez životy druhých, pošliapava ich šťastie a vytvára ďalšiu zbytočnú bolesť. Z toho dôvodu zamedziť kumulácii utrpenia možno podľa budhizmu len prostredníctvom ohľaduplnosti a, predovšetkým, súcitu s trpiacimi. Dobrou zvesťou budhizmu – a tajomstvom, ktoré sa skrýva za dalajlámovým úsmevom – je, že z tohto kolobehu vzniku a zániku utrpenia možno vystúpiť. Nemožno to však urobiť hneď, dosiahnutie vnútorného pokoja si vyžaduje postupnú prácu. Mohli by sme totiž dopadnúť ako istý mních z legendy, ktorému jeden svätec toto prianie bez jeho pričinenia splnil, no keďže ešte nebol pripravený vzdať sa svojho terajšieho života a naďalej lipol na mnohých predstavách o šťastí, kričal tam v bolestiach a hrôze o pomoc.
Veľkým pozitívom budhistickej náuky, ako sme ju predstavili, je, že nečaká na posmrtný život, v ktorom sa má vyvoleným dostať zadosťučinenia za všetky neprávosti a krivdy tohto sveta, ale zotrváva v tomto svete. Ľudské bytosti musia dospieť k poznaniu, že utrpenie vytvárajú svojím na seba zameraným konaním, a to bez ohľadu na ideológiu, ktorej strania. Ideálne spoločenské zriadenie nevyrieši otázku šťastia trpiacich bytostí, ak si tie neuvedomujú vzájomnú prepojenosť svojich skutkov a naďalej lipnú na predstavách viažucich sa na subjekt. Aj tu však narážame na problém. Tento tzv. karmanový princíp nerozlišuje medzi nešťastím, ktoré sa nám prihodí, a tým, ktoré si spôsobíme sami. Utrpenie nám síce má napovedať, ako to je so všeobecným svetovým poriadkom, takže zároveň predstavuje etický test toho, ako sa voči nemu zachováme, pritom však neprikladá dostatočný význam rozličným rozmerom utrpenia. Nemusí napríklad vidieť zásadný rozdiel medzi domácim úrazom pri varení a humanitárnou katastrofou spôsobenou nečinnosťou medzinárodného spoločenstva.
V oboch prípadoch ide o bolesť, ktorú sa môžem pokúsiť zmierniť (obväzom pri úraze, lobovaním za humanitárnu pomoc pri katastrofe) a poprieť tak svoje individuálne egoistické záujmy, čo by šlo v súlade s budhistickou náukou. Zároveň som nepriamo odrádzaný od činov zásadnejšieho významu, pretože vedľajšie dosahy pomoci môžu eventuálne spôsobiť neželané utrpenie. Preto by som sa mal radšej uspokojiť s konaním menších dobier, ktoré udržiavajú zásadnejšie strasti nemenné. Tejto forme pomoci následne chýba širší politický rozmer, ktorý by prekonal pasívne prijímanie utrpenia.
Ako sprievodný jav
To nás privádza k otázke, či utrpenie nie je sprievodným javom každého konania, ktorému sa nedokážeme vyhnúť. Vezmime si len dvojznačnosť pokroku. Jean-Jacques Rousseau vo svojom traktáte O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi opisuje, ako sa následkom spoločenského ducha a nerovnosti zmenili prirodzené sklony človeka k horšiemu.
Zatiaľ čo divoký človek uspokojoval svoje potreby plodmi zeme, ktoré využíval pudovo, spoločensky kultivovaná bohatá úroda súčasne vzklíčila biedu a otroctvo. Zjednodušenie a zospoločenštenie života prinieslo nadbytok voľného času, pohodlie a s nimi aj lenivosť, závislosť a nespokojnosť. Majetok a boj o vyprodukovaný nadbytok sa stali predmetmi vojen, vykorisťovania a triedneho boja. Dokonca aj spoločenskú zmluvu vníma Rousseau ako nástroj bohatých, ako si zachovať svoje výsady. Civilizácia zotročila ľudí na základe vzájomného premeriavania sa, túžby po obdive a verejnej úcte, ktoré ich nútia dodržiavať zákony a podriadiť sa tým, ktorí sú pri moci. Žiaľ, pri pohľade na dnešné pomery nerovnosti a utrpenia nemožno vôbec povedať, že sa nás Rousseauove opisy už netýkajú.
Znamená to teda, že by sme sa mali s utrpením zmieriť a brať ho ako prirodzenú súčasť každého ľudského snaženia? Napokon nielen pozitívne javy majú svoju negatívnu stránku, ale platí to aj naopak. Kolonializmus či imperializmus, teda rozširovanie vplyvu určitej veľmoci nad inými krajinami, priniesli obyvateľom kolonizovaných a vykorisťovaných krajín jazykové, politické a vzdelávacie prostriedky, vďaka ktorým nakoniec zo zeme vyhnali svojich vládcov. Spomeňme si len na najstaršiu britskú kolóniu Írsko, Indiu či mnoho ďalších európskych kolónií. Ich mementom je, že k tomu istému môže dôjsť v každej krajine pod vládou či vplyvom, s ktorými sa jej obyvatelia nestotožňujú.
Rousseau spolu s Marxom videli príčinu nadobudnutej závislosti v hmotnej výrobe, s ktorou prišla strata slobody. Technologické revolúcie spoločnosť scivilizovali, no zároveň ju pripravili o časť ľudskosti. S odcudzenosťou prišla bezcitnosť, s masovosťou slepá dôvera v autority, ktorých katastrofálne dôsledky sa nevyhli ani 20. storočiu v podobe systematického vyvražďovania, holokaustu, či dnešných bojových bezpilotných lietadiel (tzv. dronov). Treba však dodať, že prírodný stav, z ktorého vyšlo ľudstvo, už nie je dosiahnuteľný (po jeho návrate netúžil ani Rousseau), keďže v ňom chýba vzťažnosť, bez ktorej si spoločnosť dnes už nemožno predstaviť.
Je utrpenie krásne?
Prínosne, ba očisťujúco môže pôsobiť umelecké spracovanie utrpenia, napríklad vo forme tragédie. Ponúka nám totiž spôsob, ako preniknúť do hlbšej podstaty vecí, poučiť sa z utrpenia, prípadne sa ho vyvarovať a neopakovať rovnaké chyby. Ak potom (nasledujúc Heglov postreh, že nás história učí práve to, že sme sa z nej nepoučili) mnohokrát vidíme, že sa to nedeje, narážame na skutočnú tragickosť života, ktorá je v určitom zmysle nevyhnutná. Aby sme sa však už nevracali k budhizmu a pokúsili sa rozpliesť tento kruh, skúsme sa pozrieť na kresťanstvo.
V kresťanstve (a nakoniec nielen v ňom) sa utrpenie spája so vznešenými, s morálnymi hodnotami – skromnosťou, pokorou, oddanosťou. Matka Tereza na nezávideniahodnú situáciu, v ktorej sa ocitajú trpiaci, nazerala dokonca s obdivom. Podľa jej vlastných slov je na prijímaní údelu chudobných čosi veľmi pekné, pretože takto zdieľajú utrpenie Krista. Ostáva však otázne, prečo musia trpieť práve oni a prečo nie nevyhnutnými spôsobmi, ktoré by spravodlivá spoločnosť mala vedieť vykoreniť. Aký zmysel má umierať napríklad na nevyhovujúce hygienické podmienky v treťom svete, kde chýba pitná voda alebo generiká?
Ježiš sa stýkal s chorými, no nedá sa povedať, že by ich vyzýval na zmierenie sa s utrpením. Choroba preňho neznamená „výzvu“, „príležitosť“ alebo „obohacujúcu skúsenosť“, ako zvyknú nepríjemné situácie prikrášľovať dnešné moderné termíny. Skôr ju vníma ako prekliatie, ktoré treba vyhnať, ako niečo, čoho sa je potrebné zbaviť. Práve to napokon tvorilo pevnú súčasť jeho vykupiteľského poslania. Ježiš sa nevrhal do smrti, poddával sa jej veľmi neochotne, s dávkou ľudskej neistoty, ktorá je každému dobre známa.
Svedčí o tom aj biblický výjav z Getsemanskej záhrady, kde Ježiš hovorí k svojim učeníkom a popritom prosí Otca, aby ho tohto protivenstva pokiaľ možno ušetril: Smutná je moja duša až na smrť; počkajte tu a bedlite so mnou. A keď trochu pokročil, padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Otče môj, ak je možno, nech ma pominie tento kalich (utrpenie), avšak nie ako ja chcem, lež ako ty. (Matúš, 26:38–39) Vzhľadom na zlyhanie jeho misie v Galileji sa mu však smrť na kríži javí ako posledná možná cesta. Podstatou obety totiž je vzdať sa niečoho, čo je nám cenné, čím sa odlišuje od samovraždy – nevôle ďalej žiť. Ježiš si svoj život vážil a preto, nie navzdory tomu, ho mohol obetovať Bohu.
Skauti a zubári
Pre orientáciu v týchto jednotlivých prístupoch k utrpeniu si môžeme požičať delenie Terryho Eagletona, ktorý s trochou irónie rozoznáva skautskú a zubársku teóriu. Pre skautov spočíva hodnota utrpenia v zoceľovaní sa a dospievaní. Je pravdou, že bolesť nás môže napríklad naučiť nestrkať prsty do zásuvky a smrť zase poučiť o živote. Na druhej strane by však bolo bizarné radovať sa z rakoviny alebo infarktu a namiesto zápasenia s chorobami bojovať s lekármi, ktorí sa ich snažia vyliečiť a predchádzať im.
Iný pohľad na zmysel utrpenia môže predstavovať zubársky úkon, ktorý je nutné pretrpieť, aby sme tak dospeli k zdravému chrupu a lepšiemu stavu ako predtým. V tomto prístupe treba vedieť rozoznať medzi vulgárnym inštrumentalizmom, kde sa cieľ stráca z dohľadu a stáva sa ďalším prostriedkom; a vedomou zámernosťou, ktorá sa zameriava a riadi špecifickými vlastnosťami objektu. S oboma jeho podobami sa dennodenne stretávame.
Ako vhodný príklad môžu slúžiť peniaze, ktoré sú určitým plodom našej práce, ale súčasne zakrývajú účel, pre ktorý ju vykonávame. Pri ich nadobúdaní sa vytráca úžitková hodnota, ktorá by mala byť prítomná na začiatku aj konci nášho snaženia. Preložené do nášho prípadu, malo by byť jasné, pre čo sme sa rozhodli trpieť (čo zapríčinilo utrpenie a čo ho ukončí) a netrpieť len pre ustavičné odkladanie utrpenia. Napriek niektorým kvázibudhistickým varovaniam by sme sa nemali nechať odradiť od vykonávania vedomých, cielených činov. Dôsledky nášho konania sa dajú celkom dobre predvídať a zarátať do nich aj prípadné nezdary. Nechať sa odradiť neúspechmi, prípadne prestať očakávať zlepšenie na druhej strane vedie k udržiavaniu, zmiereniu sa so zbytočným utrpením.
Od najhoršieho k najlepšiemu
Pri prekonávaní utrpenia by sme mali vychádzať z jestvujúcich pomerov. Na tie sa okrem kresťanstva zameriava i marxizmus (navzdory tomu, ako sa socialistický režim zachoval k tejto vierouke). Obe učenia totiž tvárou v tvár tomu najhoršiemu dúfajú v to najlepšie. Kým podľa Marxa dejiny postupujú po zlej stránke, Ježiš, ako vieme, hovorí, že prví budú poslednými a poslední prvými. Sarkastický tón diela Bieda filozofie, ktoré si berie na mušku filozofické abstrakcie, nemožno porovnávať s vážnosťou Biblie, no obe knihy svorne tvrdia, že vzkriesenie alebo sociálna spravodlivosť môže prísť až potom, keď zostúpime do pekiel, resp. k reálnym ekonomickým pomerom spoločnosti.
Situácia si žiada nápravu iba vtedy, keď je naozaj zúfalá, vtedy produkuje vôľu usilovať sa o zmenu. Za zmienku tu stojí materialistický prístup, ktorý sa podľa Herberta Marcuseho vyznačuje tým, že si najprv všíma utrpenie, ktoré dalo vyvstať jeho raison d’être, zmyslu prečo trpieť. Ospravedlňovanie utrpenia, teda situácie, keď máme najprv dôvod prečo trpieť, je idealistické, pretože vychádza z toho, ako chceme, aby veci vyzerali, a nie z toho, aké (zlé) naozaj sú. Ak sa mnohí komentátori sociálneho diania často čudujú, že veci nevychádzajú podľa ich predstáv a koľko zla je ukrytého v ľuďoch, zdá sa, že sa zabudli pozrieť na to, aké strastiplné podmienky to všetko vytvorili.
Ako poznamenáva Eagleton, postoj kresťanstva a marxizmu je z toho dôvodu pochmúrnejší ako liberálny idealizmus, ktorý hriech alebo vykorisťovanie vníma ako nutnú podmienku dejín. Na rozdiel od neho sú tieto dva svetonázory presvedčené, že k ich objaveniu sa došlo až dodatočne. Súčasne sú však optimistickejšie ako konzervativizmus alebo pragmatizmus, pretože veria, že ľudstvo je schopné dosiahnuť lepší stav, než v akom sa momentálne nachádza. Aká voľba sa nám teda núka v súvislosti s utrpením? Buď zmeniť utrpenie na niečo produktívne a tým ho prekonať, alebo sa s ním zmieriť. V tom prípade sa však netreba čudovať, ak sa nájde kritická masa, ktorá sa s ním viac zmierovať už nedokáže.
Foto: Michelangelo: Pieta. Zdroj: wikipedia.org
Článok vyšiel v denníku Pravda.
