Jedným zo základných rozlišovacích prvkov súčasného a bývalého režimu je sloboda prejavu. Kým za socializmu ste boli za kritiku režimu postihovaný, dnes môžte kritizovať, koľko chcete a nič sa vám nemôže stať. Taká je aspoň predstava anti-komunistických elít v straníckom spektre, v mimovládnej, mediálnej i v obchodnej sfére. Ak ste pred rokom 1989 verejne prejavili nesúhlas s politikou strany, mohli vás vyhodiť zo zamestnania, alebo vašim deťom odoprieť štúdium na gymnáziu, či vysokej škole.
Nielen disidenti, ale i mnohé menej hlasné kritičky zažili perzekúciu na vlastnej koži. Podľa anti-komunistickej ideológie, ktorá je naďalej dominantná v našej spoločnosti, zbytok obyvateľstva, vediac, čo mu hrozí, radšej mlčal a režimu sa podriadil. Zdá sa, že za socializmu ste ako nestraník mali len dve možnosti – buď ste boli súčasťou utláčaného disentu, alebo ste patrili do mlčiacej väčšiny. Tá údajne v novembri 1989 náhle povstala a pridala sa k tým, ktorí verili v pravdu a lásku.
Možnosti protestu
Výskum z dielne Inštitútu sociologických štúdií na Karlovej univerzite na základe viac ako dvesto rozhovorov prináša odlišný a omnoho komplexnejší pohľad. Ukazuje, akým spôsobom bolo možné prejavovať nespokojnosť aj za socializmu bez toho, aby to pre človeka malo fatálne dôsledky. Základom akceptovateľného kritického konania bolo prezentovať ho navonok ako nepolitické. Režim alebo skôr jeho jednotlivé prejavy teda bolo možné kritizovať. Človek sa však musel tváriť, že nekritizuje komunizmus, či vládu komunistickej strany, ale iba usiluje o zlepšenie v zásade fungujúceho zriadenia. Išlo o tzv. súhlasný odpor. Ten umožňoval režimu, aby si zachoval tvár a zároveň mohol reagovať na požiadavky od nespokojných občanov.
Príkladom môžu byť protesty týkajúce sa životného prostredia. Dali sa považovať za politické a namierené proti režimu, avšak komunistickí funkcionári sa rozhodli definovať ich ako nepolitické, ako prejav ľudí, ktorí si jednoducho sťažujú. Tým sa vyhli konfrontácii a mohli na konkrétne požiadavky reagovať inak ako na hrozbu režimu. Samotní protestujúci si boli vedomí významu toho, či bol ich protest vnímaný ako politický alebo nepolitický a jedným z ich cieľov bolo, aby nedali komunistickým funkcionárom príležitosť dať mu politickú nálepku.
Dôležitosť významu konkrétnych protestov platila i naopak. Ak ste boli napríklad synom papaláša a dopustili ste sa protištátneho činu, polícia ho mohla označiť za mladícku nerozvážnosť a odoprieť mu tak jeho politický význam. A zároveň platilo, že ak ste sa hoc i náhodou priplietli do akejkoľvek politickej udalosti, polícia toho mohla využiť proti vám a pohroziť vám nepríjemnými sankciami.
Politické konanie vás teda mohlo dostať do problémov, ak ste ho však dokázali presvedčivo prezentovať ako nepolitické, mohlo sa vám podariť uspieť a presadiť politické zmeny. Ťažko možno hovoriť o slobode slova ako ju poznáme dnes, rovnako však neplatí, že by vôbec nebolo možné prejaviť nespokojnosť. Dalo sa to, a mnohí vedeli ako v tom chodiť. Svoje prejavy prezentovali ako nepolitické, aby zbytočne nedráždili vládnuce štruktúry.
Ako sme na tom dnes?
Otázkou na zamyslenie ostáva, aký typ slobody slova zažívame dnes. Ako sa dnes prejavujú občania, keď sú nespokojní v zamestnaní, alebo keď im vadí, ako sa správajú úradníci, či politici? Kritizujú ľudia verejne firmy, v ktorých pracujú, bez strachu, že by prišli o zamestnanie? Vládne v korporáciách sloboda slova?
Môj vlastný výskum časti mimovládneho sektora poukazuje na podobný prístup ako za socializmu. Napríklad Nadácia Pontis sa podľa jedného zo zamestnancov snaží navonok pôsobiť apoliticky. V oblasti rozvojovej spolupráce nekritizuje ani vládu, ani politické a obchodné vzťahy v globálnej ekonomike. Dalo by sa namietať, že nejde o hlavnú agendu Pontisu. Z pohľadu slobody slova je však podstatnejšie, čo by sa stalo, ak by sa Pontis začal správať politicky. Zrejme by jeho zamestnankyne neskončili vo väzení, ale možno by si bez štátnych a korporátnych grantov museli hľadať inú prácu a tam už by vedeli, že vystrkovať politické rožky sa nevypláca. Nemali by sme pritom ale zabúdať, že tu pôsobia aj vyslovene protivládne mimovládky. Otázka koho nekritizujú a prečo však ostáva kľúčovou aj pre ne.
Moc pôsobí v každom režime a bolo by naivné si myslieť, že môže existovať niečo ako dokonalá alebo úplná sloboda slova. Predstavený výskum je dôležitý preto, lebo relativizuje predstavu, že socializmus je akýmsi protikladom kapitalizmu, že v minulom režime nebolo vôbec možné prejaviť nespokojnosť a že v tom súčasnom nemá nikto obavu z toho, čo sa mu stane „po prejave“. Skutočnosť je komplikovanejšia a my by sme sa mali usilovať o to, aby naša sloboda slova bola čo najväčšia a aby sme sa nemuseli báť verejne kritizovať tých, ktorí sú pri moci či už v korporáciách, alebo štátnej správe.
Upravená verzia vyšla v denníku SME.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Jorge Gobbi.
