V nasledujúcom texte sa bližšie zameriame na rolu krajín tzv. Vyšehradskej skupiny (Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko) v Európskej únii.
Tá má od Lisabonskej zmluvy plnú subjektivitu, čo ju vzhľadom na postupné prenášanie právomocí členských štátov na nadnárodné európske inštitúcie posunulo k federálnemu integračnému modelu. Dôsledné uvedomenie si tejto na prvý pohľad banálnej skutočnosti je kľúčové pre pochopenie aktuálne prebiehajúcich politických a ekonomických konfliktov medzi členskými štátmi Európskej únie a nadnárodnými európskymi inštitúciami (EÚ), ale aj medzi členskými štátmi Únie navzájom, resp. ich regionálnymi zoskupeniami (ako napríklad V4), spoločenstvami či ad hoc alianciami v konkrétnych záležitostiach európskeho významu.
Na ceste k regresu: neoliberalizmus a Európska únia v systémovej kríze
Je nespochybniteľné, že Európska únia per se sa, najmä od referenda o vystúpení Veľkej Británie z integračného projektu, neustále nachádza v hlbokej existenčnej a inštitucionálnej kríze. Únia čelí v súčasnom nestabilnom a ťažko predvídateľnom svete viacerým vnútorným, ale aj vonkajším výzvam, a krízam, ktorým je potrebné bezodkladne a spoločne čeliť, vo svojej snahe však naráža na národné záujmy politických reprezentácií niektorých „neposlušných“ členských štátov.
Medzi tieto výzvy patrí napríklad humanitárna katastrofa vo forme migračnej krízy z krajín Blízkeho východu a severnej Afriky, spochybňovanie dlhoročného transatlantického partnerstva po zvolení Donalda Trumpa prezidentom Spojených štátov amerických, klimatické zmeny a odstúpenie USA od Parížskej dohody, pretrvávajúca hospodárska stagnácia, demokratický deficit a demokratický formalizmus, kríza politickej reprezentácie a modelu liberálnej demokracie ako politickej formy neskorého kapitalizmu, „nekonečná“ dlhová kríza v Grécku, teroristické útoky, vzostup nacionalizmu, šovinizmu a pravicového populizmu, nestabilné susedstvo (Západný Balkán, severná Afrika), politika Ruskej federácie vo vzťahu ku krajinám Východného partnerstva (intervencie) a k stredo- a východoeurópskym členským štátom Únie (hybridné hrozby) či rast nových konkurenčných regionálnych ekonomických hráčov integrujúcich sa do materiálnych podmienok globálno-kapitalistického systému expanzie a akumulácie so špecifickými politickými štruktúrami a najmä špecifickým (alternatívnym) modelom rozvoja (Čína, Brazília, India, Rusko), čo vyvoláva tlak na súperenie regionálnych blokov. Všetky tieto javy nemecký autor Heinrich Geiselberger označuje ako „veľký regres“.
Hoci sa politické a politologické diskusie o scenároch pokračovania eurointegračného projektu sporadicky realizujú, dnes sa Únia v dôsledku viacerých výziev a kríz, ktoré prebiehajú paralelne, ocitla v bezprecedentnej situácii, keď v nej absentuje strategická predstava o jej budúcnosti založená na široko akceptovateľnom konsenze európskych elít. EÚ tak momentálne operuje vo funkcionalistickom móde, kde politický vývoj riadia čiastkové reakcie na krízu, a nie komplexný strategický plán. Kríza vo vnútri Únie je ideálnou pôdou pre politické konflikty, sociálne napätia a vzostup nacionalizmu. A z histórie európskeho kontinentu vieme, že konflikty sa cyklicky vracajú.
V tejto situácii je dôležité uvedomiť si, že Európska únia postupne za posledné desaťročia (spolu s procesmi globalizácie vytvárajúcimi globálny systém medzinárodných ekonomických a politických vzťahov) preukázateľne spôsobila najradikálnejšiu reorganizáciu a centralizáciu politického a ekonomického usporiadania v Európe od čias priemyselnej revolúcie, ktorá revolučným spôsobom zmenila charakter celého kontinentu.
Jej primárnym cieľom však nebola politická, ale ekonomická integrácia v podobe liberalizovaného európskeho spoločného trhu, ktorý by mal fungovať bez akýchkoľvek obmedzení. Integrácia Európskej únie sa preto až do súčasnosti vyvíjala a ďalej vyvíja veľmi nerovnomerne. Kým v niektorých oblastiach si členské štátny Únie ponechali takmer úplnú suverenitu (typickým príkladom je sociálna politika), v ekonomických a čiastočne vo finančných záležitostiach (výnimku tvorí fiškálna politika) zašla integrácia oveľa ďalej (hospodárska a menová únia).
Napriek mnohým neokeynesiánskym nástrojom, ktoré Európska komisia presadzuje, ako napríklad „Európsky fond pre strategické investície“ (European fund for strategic investments), alebo „Záruku pre mladých“ (Youth Guarantee), je Európska únia vo všeobecnosti svojou povahou primárne neoliberálnou organizáciou. Neoliberalizmus je totiž pevne ukotvený v primárnom práve Európskej únie, ale taktiež v jej strategických dokumentoch. Naposledy sa Európska komisia implicitne prihlásila k neoliberalizmu v diskusnom dokumente o využívaní globalizácie, ktorý zverejnila v máji 2007. Len v nedávnej minulosti to bola masívna podpora neoliberálneho projektu v podobe Transatlantického obchodného a investičného partnerstva medzi Úniou a USA.
Hlavnou podstatou európskej ekonomickej politiky bolo od začiatku rozšírenie a prehĺbenie trhu prostredníctvom liberalizácie, privatizácie, deregulácie a flexibilizácie, podriadenie zamestnanosti a sociálnej ochrany cieľom nízkej inflácie, znižovaniu dlhu a zvýšeniu konkurencieschopnosti. Únia sa formovala ako neoliberálny projekt už od Parížskej zmluvy, pokračujúc v tomto trende Rímskymi zmluvami, ale najmä Jednotným európskym paktom a Maastrichtskou zmluvou a ďalej cez zmluvy z Amsterdamu a z Nice až po aktuálne platnú Lisabonskú zmluvu. Tieto zmluvy postupne nastavovali právomoci a ciele Únie tak, že jej výlučným cieľom bola realizácia projektu jednotného trhu. Všetko ostatné sa považovalo buď za sekundárne, komplementárne k hlavnému cieľu alebo za odsúdeniahodnú deviáciu. Preto progresívne iniciatívy radikálnej proeurópskej ľavice, týkajúce sa napríklad nadnárodných nástrojov regulácie kapitálu, sa jednoducho vždy dostali do priameho konfliktu s tzv. „zmluvným neoliberalizmom EÚ“.
V podstate poslednou národnou vládou v EÚ, ktorá si osvojila ľavicovú keynesiánsku politiku bola francúzska socialistická vláda na začiatku 80. rokov 20. storočia. Neskôr boli možnosti využitia anticyklickej keynesiánskej politiky na národnej úrovni masívne oklieštené. Rakúsky profesor ekonómie Joachim Becker skonštatoval, že „…od 70. rokov sa rovnováha síl rozhodujúcim spôsobom naklonila napravo a vo zvýšenej miere sa prijímali neoliberálne politiky, a to tak na národnej, ako aj na úrovni EÚ a globálnej úrovni“. Aj v súčasnosti je konštelácia politických síl v inštitúciách EÚ nastavená výrazne v prospech európskej „pro-biznis pravice“. Pripomeňme si, že predsedom Európskej komisie je Jean-Claude Juncker (EPP), predsedom Európskeho parlamentu Antonio Tajani (EPP) a predsedom Európskej rady Donald Tusk (EPP). Neoliberálna pravica teda aj dnes celému projektu Únie dominuje.
Neoliberalizmus ako taký je v prvom rade ideologickým a teoretickým programom pre reštrukturalizovanú kapitalistickú ekonomiku a sociálny systém. Tento projekt je závislý od materiálnych síl a inštitúcií, ktoré formovali očakávania a normy tak, aby boli citlivejšie na trhové imperatívy. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že neoliberalizmus od začiatku bol primárne nadnárodným projektom, a to na rozdiel od národne orientovaných keynesiánskych projektov povojnového obdobia „zlatej éry welfare kapitalizmu“ alebo vtedajšej Delorsovej vízie sociálno-demokratickej Európy. Neoliberalizmus ako dominantnú ideológiu plne etablovanú v Európskej únii možno charakterizovať ako poslednú a teda najpokročilejšiu verziu kapitalistickej ideológie a teda ako základ pre ekonomickú teóriu slúžiacu k posilňovaniu a ospravedlňovaniu globálneho kapitalizmu so všetkými jeho systémovými defektami.
Vyšehradská skupina a jej štrukturálne postavenie v EÚ
Región strednej Európy ako časť rozprestierajúca sa v rámci Únie medzi (zaostalejšou) východnou a (vyspelejšou) západnou Európou má svoju špecifickú politickú, kultúrnu, resp. ideologickú a sociálno-ekonomickú históriu, a ekonomickú (materiálnu) základňu. Inými slovami, ak chceme pochopiť súčasné politické a ekonomické napätie a prebiehajúce konflikty na všetkých úrovniach v Európskej únii, je potrebné si uvedomiť, že štáty strednej Európy, konkrétne krajiny Vyšehradskej skupiny z hľadiska sociálno-ekonomických charakteristík a ekonomickej základne zdieľajú spoločný osud a podobnú históriu.
Použijúc terminológiu amerického sociológa neomarxistickej orientácie Immanuela Wallersteina, ktorý na globálnej úrovni rozdeľuje medzi ekonomickým centrom (jadrom), semi-perifériou a perifériou, sú v rámcoch ekonomickej štruktúry Európskej únie všetky štyri štáty Vyšehradskej skupiny z hľadiska ekonomickej geografie, sociálnej stratifikácie a politicko-ekonomických ukazovateľov vzorovými príkladmi neskorých neoliberálnych štátov na periférii EÚ, ktoré v roku 2004 pred vstupom do „elitného európskeho klubu“ – počas 90. rokov minulého storočia začiatkom 21. storočia – absolvovali extrémnu formu neoliberálnej transformácie založenej na procesoch privatizácie, deregulácie a liberalizácie národných ekonomík na približne rovnakom stupni rozvoja, a to len s relatívne malými odchýlkami.
Bol to najmä vplyv Európskej únie, ktorý v krajinách Vyšehradskej skupiny na konci 90. rokov 20. storočia výrazne determinoval smerovanie v oblasti hospodárskej politiky, a to pod tlakom prístupových rokovaní s EÚ, kedy aj západoeurópsky kapitál začal prúdiť do strednej a východnej Európy oveľa intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. Pripomeňme si relatívne nedávnu minulosť, kedy počas prístupového obdobia to bola práve Európska komisia, ktorá masívne podporovala proces privatizácie a bezohľadné sprístupňovanie stredo- a východoeurópskych ekonomík západnému kapitálu. Pristupujúce krajiny museli spĺňať tzv. Kodanské kritériá z roku 1993, podľa ktorých: „Členstvo vyžaduje aby kandidátska krajina dosiahla stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpekt a ochranu menšín, existenciu fungujúcej trhovej ekonomiky, ako aj schopnosť vyrovnať sa s tlakom konkurencie a trhovými silami v rámci Únie.“
Je verejným tajomstvom, že Komisia a členské štáty ekonomického jadra využívali počas prístupových rokovaní svoj politický a ekonomický vplyv na to, aby podporili a legitimizovali proeurópske politické strany s neoliberálnym ekonomickým programom. Vo všeobecnosti bol dôraz európskych inštitúcií kladený najmä na tie krajiny európskej periférie, v ktorých prevládajúce národné politické sily podporovali vznik a rozvoj národných majetných tried. V prípade Slovenska išlo najmä o ĽS – HZDS Vladimíra Mečiara a SNS Jána Slotu.
Typickým príkladom, v tomto kontexte, je teda Slovenská republika, v ktorej boli po parlamentných voľbách v roku 1998 – aspoň krátkodobo – autoritárske a neliberálne politické sily presadzujúce národný záujem porazené, a k moci sa na dve volebné obdobia dostala neoliberálna pravica na čele s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom, ktorí sú dnes symbolmi neoliberálneho „uťahovania opaskov“. Tieto politické sily, ktoré presadzovali okrem neoliberálnej agendy v rámcoch domácej politiky, aj neoliberálnu integráciu Európskej únie, boli z logických dôvodov posilňované, podporované a legitimizované vonkajším prostredím.
Kým v 90. rokoch bola privatizácia determinovaná ekonomickým nacionalizmom viazaným na regionálnych oligarchov a manažérov z čias socializmu, tak až na prelome milénií nastupuje do popredia generácia skutočných architektov neoliberalizácie slovenskej ekonomiky. V tomto období sa ustanovujú inštitúcie a legislatívne rámce pre vytváranie podmienok na pritiahnutie zahraničných investorov do národného hospodárstva. Podobné to bolo aj v ostatných krajinách Vyšehradskej skupiny, ktorá ako taká reflektuje špecifickú transformačnú skúsenosť štyroch stredoeurópskych krajín.
Rozpínavosť nadnárodného kapitálu si v Európe jednoducho vyžadovala podporu mimoekonomických nástrojov potrebných na zabezpečenie poslušnosti a disciplíny národnej politickej triedy. Faktom je, že politické sily sa na Slovensku, v Maďarsku, v Poľsko a Českej republiky v tomto období definitívne rozhodli pre integráciu do euroatlantických štruktúr (Európska únia a Severoatlantická aliancia) so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývali.
Politické elity v strednej Európe v dôsledku toho, a možno naozaj len v dôsledku neexistencie iných možností či alternatív a reflektujúc historickú skúsenosť s reálno-socialistickou konšteláciou politických a ekonomických vzťahov, ktorá bola na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia v poslednej fáze svojho rozkladu, siahli po ideológii ekonomického liberalizmu, ktorej dôsledkom bol odklon od ekologicky a sociálne udržateľného druhu spoločenského rozvoja. Dnes je jasné, že išlo o intelektuálne zlyhanie. Stali sme sa svedkami toho, ako ideológia neoliberalizmu, táto „reifikovaná forma osvietenského racionalizmu a utilitarizmu 19. storočia“ (Pankaj Mishra), prakticky úplne ovládla politiku a ekonomiku v strednej Európe, najmä po roku 1989, kedy sa úplne zdiskreditoval jej socialistický konkurent.
Vzťah európskeho jadra k neoliberalizovanej periférii
Na strane druhej, ekonomické jadro alebo centrum v Európskej únii podľa ekonomických ukazovateľov (ako HDP na jedného obyvateľa vyjadrený v parite kúpnej sily, kvantita a celkový objem cezhraničných fúzií a akvizícií, rozsah kapitálovej integrácie či podiel priamych zahraničných investícií, podiel inovácií a patentov) a dominantného postavenia v kľúčových ekonomických odvetviach, tvorí zakladateľská šestica štátov Únie (vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva), teda Nemecko a Francúzsko ako historický „motor európskej integrácie“, krajiny Beneluxu (Belgicko, Holandsko a Luxembursko) a Taliansko (najmä regióny na severe) napriek tomu, že čelí bankovej a dlhovej kríze, ďalej sú to tri krajiny Škandinávie (Švédsko, Fínsko a Dánsko), Rakúsko, Írsko a dočasne Veľká Británia (spolu so Škótskom a Severným Írskom) s finančným centrom v Londýne, ktoré je „srdcom finančného kapitalizmu“ Európy. Do jadra Únie však môžeme fakticky zaradiť aj štáty, ktoré nie sú formálne členskými štátmi EÚ, ale sú integrálnou súčasťou európskeho vnútorného trhu, ako Nórsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko.
Dodajme, že podľa ekonomických ukazovateľov, je najsilnejším ekonomickým hráčom v EÚ jednoznačne Nemecko, ktoré tak tvorí „jadro jadra EÚ“. Navyše, Slovensko je priamo závislé na exporte do Nemecka (exportuje do neho asi 20 percent produkcie). Slovensko je v rámci krajín V4 špecifické tým, že ako jediné sa vstupom do menovej únie vzdalo vlastnej menovej politiky. Vzájomná prepojenosť a transnacionalizácia ekonomík a cezhraničná obchodná výmena aj v súčasnosti rapídne rastie. Podľa aktuálnych údajov, medziročne export Nemecka na trhy EÚ stúpol o 8,7 percenta a import z členských krajín EÚ sa zvýšil o 13,5 percenta. Z pohľadu politickej ekonómie sa v tomto kontexte javí veľmi problematicky najmä vysoký nemecký obchodný prebytok, ktorý súčasne vedie k enormnému obchodnému deficitu v štátoch periférie.
Štáty európskej periférie teda boli a stále sú charakteristické najmä hospodárskym rastom poháňaným dlhom a zvyšujúcim sa deficitom platobnej bilancie. Nemecko je zároveň lídrom európskej integrácie. Môžeme ho charakterizovať ako „zdráhavého hegemóna“ v Únii, ktorý však nemá eminentný záujem byť exkluzívnym „vodcom“ v EÚ, preto presadzuje legitimitu svojich politík prostredníctvom kooperácie s ostatnými členskými štátmi.
Okrem členských štátov periférie, ktoré sa nachádzajú v strednej a východnej Európe (na východ od jadra situovaného okolo Nemecka), v EÚ existuje aj južný vektor periférie, ktorý zahŕňa najmä Grécko, Španielsko a Portugalsko. Tieto sa do integračného projektu zapojili v neskoršej fáze v dôsledku pravicových autoritatívnych režimov, ktoré hlbšie zbližovanie s krajinami jadra z pochopiteľných dôvodov prirodzene odmietali. Rozdiely teda v konštrukcii a ekonomickej pôsobnosti členských štátov Únie reflektujú historické rozdiely v sociálnej a politickej konštelácii mocenských síl.
V zásade však platí, že európska integrácia mala výraznejší neoliberálny charakter na stredovýchodnej než na južnej periférii EÚ. Joachim Becker tvrdí, že: „Integrácia východoeurópskych periférií do EÚ sa objavila po neoliberalizme, ktorý už bol podstatne ukotvenejší na úrovni EÚ než v 80. rokoch. Toto kolo rozširovania teda nieslo oveľa neoliberálnejšiu pečať než „južné“ rozšírenie EÚ.“
Každopádne, tak ako môžeme pozorovať transnacionálne prisvojovanie si nadpráce vo forme vykorisťovania, ktoré sa realizuje medzi centrom (jadrom), semi-perifériou a perifériou v rámci Wallersteinovho globálneho „svetosystému“, tak ho môžeme pozorovať aj v rámci liberalizovaného „spoločného trhu“ Európskej únie, v ktorom sú periférne štáty zdrojom outsourcingu a offshoringu, ale predovšetkým lacnej a prekarizovanej, avšak dostatočne kvalifikovanej pracovnej sily, a zároveň sú spotrebiteľským trhom západných produktov častokrát nižšej kvality, ako napríklad v Nemecku či v Rakúsku, ktoré sami seba považujú súčasť geografickej „strednej Európy“, avšak politicko-ekonomickej „západnej Európy“. Vo všeobecnosti sú vzťahy medzi jadrom a perifériou v EÚ vzťahmi ekonomickej dominancie a subordinácie pričom sa využívajú tak ekonomické ako aj mimoekonomické nástroje, z historických dôvodov však pochopiteľne nie sú špecificky neokoloniálnymi či „vazalskými“ vzťahmi.
Existencia spoločného trhu Európskej únie teda nie je len zdrojom bohatstva či prosperity, ale aj zdrojom chudoby, napätia, sociálnej nespravodlivosti, nerovnosti a prehlbovania konfliktov. Nespôsobuje len integráciu, ale aj dezintegráciu. Kľúčové je, že na rôzne sociálne nerovnosti majú najvýraznejší vplyv práve nerovnosti v postavení členských krajín v integračnom spolku, až potom vnútorná alokácia a distribúcia zdrojov a bohatstva.
Vzhľadom na vznik a historickú trajektóriu vývoja európskeho kapitalizmu, odlišného od amerického či japonského modelu, treba chápať tento model ako výsledok triednych bojov a historických kompromisov medzi prácou (socialistická opozícia a triedne uvedomelé odborové hnutie) a kapitálom (kapitalistické sily pevne ukotvené v národných štátoch, ktoré sú v marxistickej literatúre označované vágnym a nepresným termínom „národná buržoázia“) počas masívnej industrializácie v povojnovom období.
Konflikt medzi národným a nadnárodným záujmom v periférnych štátoch EÚ
Z pohľadu politickej ekonómie sa spoločný európsky projekt postupne viac integroval, transformoval, a zároveň sa vo viacerých prístupových vlnách rozširoval o nové členské štáty, spolu s trajektóriou ekonomickej globalizácie však paralelne nevznikal súťaživý medzinárodný systém národných štátov, ale skôr zjednotený systém súťažiacich nadnárodných korporácií, ktoré nedisponujú žiadnou príslušnosťou k tomu-ktorému regiónu, národu či štátu a nie sú charakteristické ani žiadnym identifikovateľným národným záujmom, operujú totiž v globálnom (medzikontinentálnom) meradle výlučne za účelom vlastnej expanzie a akumulácie zisku.
Inými slovami, veľké nadnárodné korporácie sú úplne deteritorializované, sú súčasťou nie len európskych, ale aj globálnych ekonomických vzťahov. Tieto korporácie síce zohrávajú dôležité úlohy v každej krajine, v ktorej produkujú, investujú a zdaňujú svoje zisky z hľadiska fiškálneho zúčtovania, ich hlavné záujmy sa však postupne úplne „transnacionalizovali“, a boli transformované na triedne záujmy, konkrétne záujmy nadnárodnej kapitalistickej triedy, resp. nadnárodných triednych aliancií.
Záujmy existujúcich národných elít v členských štátoch Európskej únie tak v dôsledku toho museli byť nevyhnutne redefinované, a to cez optiku všeobecného unijného záujmu, ale aj vzhľadom na procesy ekonomickej globalizácie, konkrétne vo forme transnacionalizácie a liberalizácie.
Na jednej strane, primárnym cieľom týchto nadnárodných korporácií je odsun konkurenčných podnikateľských rivalov z trhu a získanie dominantných trhových pozícií v odvetviach svojej špecializácie, pričom využívajú rôzne konkurenčné a marketingové stratégie. Na strane druhej, cieľom národných vlád, predovšetkým v prípade periférnych štátov Únie a teda aj krajín V4, je zabezpečiť ich národným hospodárstvam konkurenčnú výhodu (dostatok lacnej pracovnej sily, nízke dane pre korporácie, kvalitná infraštruktúra, stabilné a predvídateľné politické prostredie atď.) a integrovať ich krajiny do globálnych reťazcov akumulácie (a zároveň z toho profitovať).
Periférne štáty v Európe sa tak ocitli v pozícii, keď im nezostáva nič iné, ako vytvárať podmienky prijateľné pre veľký biznis a súťažiť v tom, kto vytvorí lepšie prostredie pre exploatáciu a následnú akumuláciu potrebnú na ďalšiu expanziu. Politické elity krajín európskej periférie sa tak po vstupe do EÚ stali účastníkmi súťaže o priazeň nadnárodných korporácií a ich prilákanie na svoje územie, a to najmä s cieľom zabezpečenia pracovných miest pre národný elektorát, keďže sa mnohé tieto štáty takmer úplne vzdali možnosti vytvárať pracovné miesta v národnom hospodárstve (samozrejme s výnimkou verejnej správy).
Centrálnym vládam národných štátov tak neraz nezostáva nič iné, ako znižovať dane pre korporácie a najbohatšie spoločenské triedy a zároveň obmedzovať sociálne práva zamestnancov, aby prilákali na svoje štátne územie tzv. zahraničných investorov. Tieto zahraničné investície sú motivované možnosťami štátnych dotácií významných daňových úľav, ale aj rozvojom dopravnej infraštruktúry zo štátneho rozpočtu. V teóriách globalizácie sa tento proces nazýva „preteky ku dnu“.
Známy bonmot, podľa ktorého globalizácia vytvára svet víťazov a porazených, je pravdivý. Podľa bulharského politológa Ivana Krasteva je skúsenosť Európy s globalizáciou snom, ktorý sa zrazu mení na nočnú moru. Niektoré neoliberalizované „nové členské štáty Únie“, ktoré sú v istom zmysle symbolom ekonomickej globalizácie s jej negatívnymi dôsledkami, zašli v rámci „pretekov ku dnu“ naozaj ďaleko. Preto legitimita a popularita EÚ medzi občanmi v západných krajinách európskeho jadra (tzv. „staré členské štáty Únie“) v poslednom období rapídne klesá. Najmä nižšie spoločenské triedy v západnej Európe totiž z ich uhla pohľadu Európska únia neochránila pred otvorením pracovných trhov, sociálnym dumpingom a konkurenciou z východu Európy. Únia ich jednoducho neochránila pred novými trhovými imperatívmi. Britský teoretik Paul Mason dokonca tvrdí, že podpora migrácie z krajín strednej a východnej Európy do Veľkej Británie mala za cieľ znížiť mzdy a zamestnanecké štandardy tamojšej pracujúcej triedy. Vstup migrantov z nových členských krajín EÚ na britský pracovný trh mal vyslať britským pracujúcim jasný signál: „Takto má vyzerať zamestnanec! Je prispôsobivý, tichý, poddajný, úctivý, bez nároku na nejaké práva; človek, ktorý sa neangažuje v spoločnosti a ani od nej nič na oplátku neočakáva!“
Transnacionálna alebo medzištátna výmena tovarov a služieb a voľný pohyb kapitálu a pracovnej sily v Únii sa prostredníctvom kultúrnej, informačnej a ekonomickej siete stali nezávislými od nejakej „suverénnej“ centralizovanej vlády v tej-ktorej členskej krajine Únie. Predovšetkým neoliberalizované štáty periférie v EÚ, najmä krajiny Vyšehradskej skupiny, v rámci spoločného trhu takmer úplne stratili politické a ekonomické nástroje na akúkoľvek reguláciu a kontrolu týchto procesov. V súčasnosti sú v Európe vzťahy, produkčné reťazce a služby rozptýlené a integruje ich voľný tok kapitálu, ktorý prúdi cez štátne hranice bez ohľadu na národnú identitu. Jednou zo štrukturálnych zmien neoliberalizmu bolo voľné presúvanie výrobného priemyslu cez štátne hranice do krajín s nižšími výrobnými nákladmi. Táto delokalizácia priemyselnej výroby mimo národného štátu bola signálnom pre pracujúcu triedu, že v dobe ekonomickej globalizácie väzba ku konkrétnemu miestu, ktorá je primárnym zdrojom ich kolektívnej či triednej identity, v skutočnosti vôbec nič neznamená. Navyše, po kolapse sovietskej verzie socializmu je zrejmé, že pracujúca trieda neverí v celosvetovú revolúciu proti kapitalizmu a vo víziu socialistickej spoločnosti, a už sa preto ani nepovažuje za hýbateľa dejín. Pracujúca trieda sa vzdala úlohy hybnej sily spoločenských zmien, už preto nemá dôvod hlásiť sa k internacionalistickým postojom.
Už to nie sú lídri národných štátov a národná „kapitalistická trieda“ toho-ktorého štátu, ktoré by určovali všeobecný smer a povahu produkcie a spotreby, či politický, kultúrny alebo ideologický charakter neskorej kapitalistickej spoločnosti v Európe. Nie je to teda len Európska únia, ktorá prispela k prudkému búraniu štátnych hraníc, ale aj proces globalizácie, ktorý spôsobil relativizáciu národných kultúr a špecifík. Môžeme povedať, že obava teoretikov z minulosti, že obeťou vývoja ekonomickej globalizácie bude národný a sociálny štát, bola oprávnená. Ekonomická globalizácia totiž dokázateľne viedla k postupnému okliešťovaniu úloh a funkcií národných štátov. Profesor Dani Rodrik sa nemýlil, keď tvrdil, že nie je možné mať „plnú“ globalizáciu bez toho, aby zostala zachovaná demokracia a suverenita národného štátu.
Najmä vstup periférnych štátov do Európskej únie a schengenského priestoru v roku 2004 bol kľúčový pre národné elity, ktoré úplne stratili možnosť uplatňovať národný princíp, ktorý im umožňoval riadiť pohyb pracovnej sily prostredníctvom prísnych hraničných kontrol a striktnej imigračnej politiky v záujme vlastného (národného) kapitálu. Centrálne vlády štátov po integrácii do EÚ takmer úplne stratili schopnosť vykonávať hospodársku politiku, a nástroje a opatrenia, ktoré by mohli túto stratu aspoň teoreticky kompenzovať, neboli vytvorené. Relatívne vysoký rast ekonomiky krajín Vyšehradskej skupiny poháňal v tomto období najmä export, priame zahraničné investície a druhotná financializácia, ktorá sa prejavila vo výraznom náraste dlhov domácností. Tieto napriek nízkym mzdám udržiavali vysokú domácu spotrebu a naštartovali realitný boom (najmä vo veľkých mestách, u nás predovšetkým v Bratislave).
Dominantní globálni aktéri, predovšetkým nadnárodné korporácie a nadnárodné kapitalistické aliancie, si vydobyli svoje pozície na úkor národných štátov, a to kolonizáciou ekonomického priestoru, ktorý by inak kontrolovali národné štáty, a museli sa podriadiť ideológii vlády svetového trhu, t. j. ideológii ekonomického neoliberalizmu. Americký profesor William I. Robinson v tejto súvislosti skonštatoval: „Globalizácia dnes obmedzuje alebo úplne likviduje schopnosti jednotlivých štátov regulovať akumuláciu kapitálu a získavať výnosy, a tým celosvetovo vyhrocuje protiklad medzi bohatou menšinou a chudobnou väčšinou.“
Národná verzus globálna stratégia: národný partikularizmus alebo univerzalizmus globalizácie?
V tomto kontexte ide o to, že suverénne národné štáty starého typu ukotvené vo vtedajšom súťaživom medzinárodnom systéme s národnými korporáciami, o ktorých s nostalgiou stále snívajú niektoré národné ekonomické a politické elity najmä v strednej Európe, prestali ako také de facto existovať. Napriek tomu, kým pod vplyvom ekonomickej globalizácie postupne zanikajúci a odumierajúci národný štát za sebou zanecháva len svoj prežívajúci, avšak v podstate prázdny obal ako čistú štruktúru vládnucej moci a panstva, spoločnosť ako taká je vo svojej podstate neodvolateľne odsúdená k forme konzumnej spoločnosti v kapitalistickom rámci, v ktorej je účelom produkcie výlučne vlastný blahobyt.
Toto si výraznejšie začali uvedomovať národné elity periférnych štátov v EÚ až s nástupom systémovej krízy v roku 2008, keď ich pod vplyvom sociálnych nepokojov, nestability a straty podielu na moci začala znervózňovať neproporčná ťarcha sociálnych a politických dôsledkov vtedajšieho zlyhania neoliberalizmu, ktorý rýchlo nadobudol globálne rozmery. Prostredníctvom vytvorených exportných kanálov medzi jadrom a perifériou sa ekonomická a finančná kríza rýchlo rozšírila, a to celkom prirodzene najmä do exportne orientovaných krajín Vyšehradskej skupiny s nízkou úrovňou sociálneho zabezpečenia.
V tomto období sa, okrem iného, potvrdila skutočnosť, že neoliberálny kapitalizmus sa už nedokáže reprodukovať prostredníctvom vlastných síl. Nemecký filozof Jürgen Habermas vtedy skonštatoval: „Po prvý raz v dejinách kapitalizmu mohli chrbticu svetového hospodárskeho systému poháňaného finančnými trhmi na jeseň 2008 zachrániť pred zrútením iba záruky daňových poplatníkov.“
Antagonizmus záujmov národných a nadnárodných politicko-ekonomických blokov významným spôsobom determinuje špecifický charakter súčasných konfliktov v Európskej únii. Medzi súperiacimi aktérmi sú na jednej strane národné elity, ktorých záujmy sú pevne zabudované v spoločenskej zmluve na národnej úrovni a ich zbraňou je nacionalizmus a nacionalistická rétorika (národná stratégia), a na druhej strane sú to globálne elity (nadnárodné kapitalistické aliancie, resp. „nadnárodná kapitalistická trieda“ ako onej píše napríklad britský profesor Leslie Sklair alebo americký profesor William I. Robinson), ktorej hlavný záujem je s podporou neoliberálnej doktríny vytváranie, kontrolovanie a rozširovanie optimálneho inštitucionálneho a legislatívneho prostredia pre bezproblémové fungovanie globálnej ekonomiky, teda harmonizácia a štandardizácia globálneho systému kapitalistickej akumulácie (globálna stratégia).
Medzi obomi stratégiami, národnou a globálnou, v rámci Európskej únie existuje samozrejme prirodzený konflikt odrážajúci antagonistické záujmy. Je to viditeľný konflikt globalizovanej ekonomickej sily s marginalizovanou a fragmentovanou politickou silou na úrovni národného štátu. Tento konflikt je kľúčový pre pochopenie napätia medzi členskými krajinami v EÚ navzájom (najmä medzi krajinami jadra a periférie), a niektorými členskými krajinami periférie a európskymi inštitúciami.
Proces európskej integrácie nie je lineárnym vývojom trajektórie boja medzi národnou a globálnou stratégiou, ale skôr dialektickým zápasom s formujúcou sa syntézou, ktorá obsahuje špecifické elementy národných identít starého typu, ktoré ešte existujú a naďalej sa konsolidujú v rámci novovytvorených globalizovaných vzťahov, supranacionálnych inštitúcií a nadnárodnej moci v EÚ.
Podstatné je, že kým národná stratégia sa riadi partikulárnou logikou národných záujmov, tak globálna stratégia sa zakladá na univerzalistickej predstave o homogénnej globálnej spoločnosti. Globálna stratégia preto presadzuje transformáciu, okolo ktorej sa všetko ostatné odvíja, a síce univerzalizáciu kapitalizmu na globálny systém akumulácie na báze revolučnej transformácie výrobných prostriedkov. A univerzalizácia kapitalistických vzťahov na nadnárodnú úroveň ako taká prekračuje kapitalizmus viazaný na národné štáty. V tejto súvislosti by sme sa nemali nechať pomýliť. Na abstraktnej úrovni by radikálna ľavica v Európe mala totiž principiálne odmietnuť obe stratégie, teda aj národný partikularizmus, aj univerzalizmus globalizácie.
Konflikt medzi krajinami Vyšehradskej skupiny a Európskou komisiou
Súčasný vývoj v srdci Európy, v krajinách V4, v kontexte vzťahov s Európskou komisiou je teda potrebné chápať ako konflikt medzi národným a nadnárodným záujmom. Všetky ostatné konflikty, krízy či politické a ekonomické faktory sú sekundárne, podmienené hlavným konfliktom, kontradikciou. Od 90. rokoch 20. storočia až po začiatok 21. storočia bola v krajinách Vyšehradskej skupiny udržiavaná ilúzia, podľa ktorej sme vyspelými spoločnosťami pripravenými na „slobodu a demokraciu“, že sme ochotní obetovať všetko v prospech „vznešených“ hodnôt a cieľov „európskeho univerzalizmu“ (Wallerstein).
V súčasnosti však v krajinách Vyšehradskej skupiny môžeme viac či menej pozorovať znepokojujúce trendy ako vzostup populizmu, reakčného konzervativizmu, nacionalizmu, národného sebectva, ďalej xenofóbiu, krízu politickej reprezentácie, nástup neštandardných populistických politických strán bez politického programu (gap parties), či autoritárske až post-fašistické tendencie.
Toto všetko platí najmä pre súčasné Maďarsko a Poľsko. Tieto trendy sa však objavujú aj na Slovensku, ale aj v Českej republike. Pre budúcnosť Českej republiky budú kľúčové jesenné parlamentné voľby a predpokladané víťazstvo hnutia ANO euroskeptického miliardára slovenského pôvodu Andreja Babiša.
V tejto súvislosti by sme sa mali opýtať nasledovné otázky: Čo sa stalo s politikou v krajinách V4 v posledných rokoch? Prečo sa do popredia dostávajú ultra-konzervatívne, nacionalistické, rasistické, euroskeptické, autoritárske a xenofóbne názorové prúdy? Aká je budúcnosť Slovenska a Vyšehradskej skupine ako takej? Prečo sa krajiny Vyšehradskej skupiny dnes nachádzajú v dôsledku autoritárstva v období „demokratickej dekonsolidácie“ (najmä v Poľsku a v Maďarsku)? Prečo sa tu plazivo vynára „post-fašizmus“ ako predominantná ideológia (najmä v Maďarsku), štátna represia, sociálna dezintegrácia a revolučný odklon od liberálnej demokracie k autoritárstvu s diktátorskými prvkami (najmä v Maďarsku a v Poľsku)?
Prečo rastie popularita politických strán s euroskeptickou populistickou rétorikou spojená s ekonomickým liberalizmom (riadenie štátu ako firmy) a oligarchickými výstrelkami (najmä v Českej republike)? Prečo v sociálno-demokratických politických stranách (najmä na Slovensku a v ČR) dochádza k posunom ku xenofóbnej, etnickej a autoritárskej pravici? Je to verejná mienka stredoeurópskeho elektorátu, ktorú národné politické elity vo Vyšehradskej skupine reflektujú a prispôsobujú sa jej? Má byť reakciou na autoritársky populizmus pravice ľavicový populizmus, tak ako ho prezentuje belgická politická teoretička Chantal Mouffe?
Prečo sú v krajinách V4 koncepty importované zo západnej Európy ako rovnosť žien, gayov a lesieb, etnických menšín a imigrantov, alebo sociálna pomoc chudobným či nezamestnaným a bezdomovcom, vnímané ako deštruktívne módne výstrelky multikultúrneho liberalizmu? Prečo v žiadnej krajine Vyšehradskej skupiny de facto neexistuje politická strana, ktorá by sa proklamovala ako pro-európska, sociálne progresívna, feministická, ekologická a radikálne ľavicová? Prečo sa stredoeurópska ľavica zdiskreditovala a prečo jej chýba vlastný autentický naratív? Prečo nedokáže naplniť ľavicové hodnoty ako sloboda, demokracia, rovnosť či sociálna spravodlivosť autentickým obsahom? Ako interpretovať skutočnosť, že tradičná voličská základňa ľavice sa presúva k autoritatívnej a nacionalistickej pravici?
Dokedy sa bude stredoeurópska ľavica vyrovnávať s „komunistickou“ minulosťou? Je fašizácia niektorých vyšehradských krajín len krátkodobou reakciou na absolútne deteritorializovanú utópiu neoliberálneho kapitalizmu v epoche globálnej neistoty a v rámcoch európskych pravidiel hry? Sú všetky tieto znepokojivé trendy, ktorým čelíme, a politická situácia stredoeurópskych spoločností ako taká len dialektickou syntézou, nevyhnutným dôsledkom konfliktu národného a globálneho?
Kaczynského Poľsko a Orbánovo Maďarsko: od autoritárstva k diktatúre (?) a právnemu nihilizmu
Hoci Európska únia sama seba rada definuje heslom „zjednotená v rozmanitosti“, dnes je EÚ pre Kaczynského Poľsko a Orbánovo Maďarsko najväčším nepriateľom. O európskom zjednotení dnes preto nemôže byť reč. Logiku zjednotenia a kooperácie v dobe krízy rýchlo nahradila dichotomická schéma priateľ/nepriateľ. Nejde už len o verbálne útoky vládnych predstaviteľov Maďarska a Poľska na adresu európskych inštitúcií, najmä na exekutívnu Európsku komisiu. Konflikt už nie je len latentný, ale má reálne politické kontúry predznamenávajúce budúcnosť týchto krajín v Únii a rekonfiguráciu vzťahov v jej rámci.
Kroky maďarskej a poľskej vlády je možné chápať ako národnú vzburu zameranú na domáce publikum (národný elektorát), a to proti nadnárodným a európskym inštitúciám, normám a štandardom, resp. proti „logike fungovania globalizujúceho sa sveta“, ktorá postupne vytláča národných lídrov z mocenskej hry. Národní lídri sú si veľmi dobre vedomí toho, že sa o moc a líderstvo svojich národov uchádzajú v období, keď sa národná suverenita pod vplyvom globalizácie ocitla v kríze. A ako konštatuje indický profesor Arjun Appadurai: „Najvýraznejším symptómom tejto krízy je skutočnosť, že žiadny moderný štát nemá kontrolu nad tým, čo by sme mohli nazvať národnou ekonomikou.“
Prakticky už od volebnej porážky poľskej liberálno-centristickej Občianskej platformy (PO) a nástupu autoritárskej a konzervatívnej strany Právo a Spravodlivosť (PiS) čelí Poľsko pod vedením Jaroslawa Kaczynského, ktorý je faktickým lídrom krajiny, vážnej kritike zo strany európskych inštitúcií, ktoré sa v Poľsku súhrnne označujú ako „Brusel“. Európsky parlament už v septembri 2016 prijal rezolúciu, v ktorej sa konštatuje, že paralýza poľského ústavného súdu ohrozuje demokraciu, základné práva a vládu zákona v krajine. Obavy o smerovanie Poľska sa vynárajú v súvislosti s vládnym útokom na nezávislosť a nestrannosť verejnoprávnych médií, slobodu slova, právo na súkromie, právo na nestranný súdny proces, na politicky nestrannú štátnu správu a základné ľudské práva vrátane práv žien (najmä reprodukčné práva). Práve útoky na základné ľudské práva, demokraciu a právny štát sú prejavom toho, že strata ekonomickej suverenity (pod vplyvom ekonomickej globalizácie a európskej integrácie) má za následok posun, ktorý vedie k zdôrazňovaniu suverenity v oblasti kultúry a politiky.
Dôkazy o tom, že v Maďarsku a v Poľsku sa systematicky demontuje liberálna demokracia a právny štát sú nespochybniteľné, čo je zásadným porušením hodnôt Únie. Maďarsko a Poľsko v súčasnosti nespĺňajú ani tzv. Kodanské kritéria, teda pravidlá, ktoré definujú, či je krajina spôsobilá na vstup do Európskej únie. Tieto kritériá vyžadujú, aby štát mal inštitúcie na ochranu demokratického zriadenia a ľudských práv, fungujúcu trhovú ekonomiku a aby akceptoval povinnosti a zámery EÚ.
Európsky parlament v máji 2017 prijal uznesenie, ktoré z dôvodu systematického ohrozovania právneho štátu navrhuje spustiť voči Maďarsku proces právneho konania podľa článku č. 7 Lisabonskej zmluvy. Jeho výsledkom môžu byť rôzne sankcie vrátane pozastavenia hlasovacieho práva v Rade EÚ. Aktivácia čl. 7 Lisabonskej zmluvy je možnosť v poslednej inštancii, keď zlyhajú všetky ostatné možnosti, v prípade, že vláda členského štátu neakceptuje oprávnené požiadavky európskych inštitúcií a nie je ochotná viesť s nimi konštruktívny politický dialóg. Práve toto je prípad autoritársko-konzervatívneho Poľska a post-fašistického Maďarska. Každopádne, Komisii sa nedarí vytvárať účinný tlak na tieto dve krajiny. Akékoľvek tvrdé sankcie proti týmto krajinám by narazili na veto, keďže Varšavu a Budapešť spája národno-konzervatívna ideológia a Kaczynský a Orbán sú v tejto vzbure národov proti EÚ spojencami. Kritika EÚ, demontáž liberálnej demokracie a právneho štátu, agresívny nacionalizmus, kultúrny šovinizmus a nenávisť voči migrantom je to, čo z týchto lídrov robí spojencov.
Navyše, v hre je aktuálne aj kontroverzné právne konanie Európskej komisie voči členským krajinám, ktoré nie sú ochotné splniť nariadenie o kvótach na prerozdelenie utečencov, ktoré sa týka taktiež Maďarska a Poľska, ale aj Českej republiky. Mimochodom, Slovensko sa tejto procedúre „zázračne“ vyhlo, keď prijalo niekoľko žien a detí zo Sýrie. Podľa exekutívy Únie tieto tri krajiny porušili svoje právne záväzky prijať utečencov, ktoré vyplývali z relokačného plánu Únie z roku 2015, ktorého cieľom bolo rozdelenie 160 tisíc migrantov z táborov v Taliansku a Grécku. Politické reakcie národných lídrov v krajinách V4 na teroristické útoky a migračné vlny sú súčasťou stratégie „sekuritizácie“, volanie po budovaní nových plotov, či sporadické návrhy týkajúce sa zabíjania utečencov na štátnych hraniciach sú prejavmi post-demokratickej politiky symbolov.
Niektoré krajiny V4 si z európskeho práva urobili „trhací kalendár“. Maďarsko je Európskou komisiou napríklad kritizované kvôli rokovaniam s Čínou v súvislosti s novým čínskym projektom hodvábnej cesty, ktorá by mala vo forme železničnej trate viesť do Maďarska cez Srbsko z gréckeho prístavu Piraeus. Brusel vyčíta maďarskej strane, že povolila Číne začať s prácami napriek nesúladu projektu s európskym právom, vzhľadom na to, že Čína (z pochopiteľných dôvodov) nie je signatárom Dohody Svetovej obchodnej organizácie o vládnom obstarávaní (GPA).
Na strane druhej, keď európsky súd nariadil poľským úradom zastaviť ťažbu dreva v Bielovežskom národnom parku, proti ktorej prebiehajú masové občianske protesty, poľský minister životného prostredia Jan Szyszko, túto požiadavku kategoricky odmietol, a tak ťažba v pralese, ktorý je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, pokračuje aj naďalej.
Poľsko pod vedením Kaczyńského autoritárskej a národno-konzervatívnej politickej PiS najnovšie žiada od Nemecka vojnové reparácie za škody spôsobené počas druhej svetovej vojny. Ďalej, napríklad nový návrh poľského ministerstva kultúry počíta s tým, že poľské televízie, vydavateľstvá a mediálne domy budú musieť byť väčšinovo vlastnené Poliakmi. Tu máme opäť do činenia s konkrétnymi príkladmi uplatňovania národnej stratégie proti nadnárodnému či európskemu záujmu.
Záver
Nový populizmus autoritárskeho strihu píše novú kapitolu svojich dejín. Nie je to len geograficky vzdialený fenomén: Donald Trump v Spojených štátoch amerických, Vladimir Putin v Ruskej federácii, Nárendra Módí v Indii či Recep Tayyip Erdoğan v Turecku. Ale zapúšťa svoje korene priamo v srdci vyspelej a „civilizovanej“ Európy, v krajinách Vyšehradskej skupiny. V tomto texte sme sa pokúsili analyzovať príčiny jeho úspechu.
Spoločným a charakteristickým znakom predstaviteľov tejto novej vlny autoritárskeho populizmu v strednej Európe je vedomie toho, že v súčasnosti nikto z nich nemá v skutočnosti pod kontrolou národnú ekonomiku svojho štátu a ich neoliberalizované hospodárstvo sa stalo rukojemníkom nadnárodných korporácií, medzinárodných obchodných dohôd, nadnárodných finančných transakcií a cezhraničnej mobilnej pracujúcej sily. Inými slovami, národné ekonomiky sú dnes rukojemníkom nadnárodného kapitálu. A národní lídri sú mimo hry.
Autor je politológ a ekonóm.
Foto: ilustračné. Zdroj:flickr, Kancelaria Premiera.
