Taký obyčajný deň za socializmu
Deň ako deň, len málo sa líšil jeden od druhého, a predsa bol každý v niečom iný. Boli to nepatrné maličkosti, ktoré ich odlišovali. Prišli aj dni, ktoré rozvírili hladinu stereotypu. Ako prišli, tak aj odišli, niektoré po sebe zanechali pozitívne pozadie, iné zase negatívne.
Tak tomu bolo aj u mňa, matke dvoch detí, zamestnanej, študujúcej a spoločensky aktívnej. Bol to ranný kolotoč vstávania, obliekania, prípravy raňajok, balenia desiatych, vypravovania detí do školy a mňa do práce. Oveľa ľahšie to mal môj muž, ktorý vstával už v skorých ranných hodinách, aby stihol prvý ranný autobus a vlak do práce v B. A tak sa mu neušlo nič z ranných „tanečkov“.
Môj obyčajný deň začínal už na úsvite, čo znamenalo o pol šiestej ráno. Včasnosť vstávania závisela od množstva práce, ktoré bolo treba urobiť ešte pred nástupom do práce. Keďže som bola matka dvoch dcér a zároveň zamestnaná žena, ranný kolotoč prác ma poriadne vyzvŕtal. Znamenalo to aj načas priviesť deti do škôlky alebo do školy a ja aby som prišla včas do zamestnania.
Po pravidelnej hygiene, obliekaní do práce, úprave účesu a pleti, na čom som si vždy dala záležať, nasledoval budíček mojich detí, a potom pomoc pri ich obliekaní, česaní a rannej hygiene. Aby som ráno pokojnejšie všetko stihla, už večer som si nachystala oblečenie pre seba aj pre moje dve parádnice.
S mojím nachystaným oblečením to bolo v poriadku, ale raňajší problém nastal vtedy, keď malým princeznám nepasovalo to, čo som im už večer pripravila. Násilie som nepoužívala, chápala som svoje budúce slečny, a tak som rýchlo musela vymyslieť novú kombináciu oblečenia, ktorá pasovala nie len mne, ale páčila sa hlavne im.
Aj táto neplánovaná chvíľka ma ráno zdržala. Nasledovala príprava raňajok, ktoré najčastejšie pozostávali s maslového chlebíka so šunkou, kečupom a zeleninou alebo s džemom, praženička s chlebíkom, varené párky, vajíčka namäkko s nadrobeným chlebíkom. Potom rýchlo odpratať zo stola a urobiť tri desiate – deťom do školy a mne do práce. Obyčajne to býval chlebík s paštétou alebo doma urobenou nátierkou, rohlík s maslom, salámou a zeleninou a vždy nejaké ovocie.
Z domu sme všetky tri museli odísť najneskôr o tri štvrte na sedem, pretože mne začínal pracovný deň už o siedmej. Deťom vyučovanie začalo až o ôsmej, ale dovtedy boli v družine, kde si skontrolovali úlohy a poprípade si ešte pozreli nejaké učivo na ten deň alebo sa len tak zvítali so spolužiakmi.
Obed mali deti v škole a ja na pracovisku. Kompletný obed sa u nás varil iba v sobotu a nedeľu, kedy sme boli všetci doma. Večere som robievala rýchle a prevažne suché na studeno. Sobotný obed sa od nedeľného značne odlišoval. V sobotu som varievala obyčajne zeleninové alebo strukovinové polievky, a to buď mliečne alebo zasmažené. Druhým chodom bývali buď cestoviny s makom alebo orechmi, tvarohom alebo inou posýpkou. Často som robievala aj obľúbené palacinky s džemom a šľahačkou, ktoré deti milovali, ale aj lievance s lekvárom a posýpkou z granka, parené buchty s makom, orechmi alebo tvarohom.
Obľúbeným sobotným jedlom na obed bývala tiež kelová omáčka s fašírkami a zemiakmi alebo čevapčiči s horčicou, nakrájanou cibuľou a chlebom. Žiadaný bol aj paprikáš s haluškami, kapustnica s údeným kolenom, segedínsky guľáš s knedľou. Sobotné obedové jedlá sa obmieňali podľa zásob v komore alebo podľa aktuálnej zeleniny v záhradke, a tiež podľa želania detí alebo manžela. Večeriavalo sa aj podľa toho, čo zostalo z obeda. Pomerne často sme mávali suché večere s masteným, maslovým chlebíkom s cibuľou, chlebíkom s nátierkou alebo paštétou a zeleninou, uvarenými safaládkami, párkami, šunkou, syrom, opečeným chlebom a chrenom. Jedlá sa obmieňali.
Úplne inak vyzeral nedeľný obed. Takmer vždy sa varil mäsový vývar buď slepačí, kurací, hovädzí, bravčový alebo vývar zo špikových kostí. Každá nedeľná polievka sa varila so zeleninou zo záhradky, ako bola mrkva, petržlen, pór, zeler, cibuľka, kaleráb, kúsok kelu a vňate z petržlenu a zeleru. Polievkovou závarkou bývali väčšinou domáce slížiky, ktorých som si narobila po večeroch i nasušila do zásoby. Obľúbenou závarkou v polievke bývali aj pečienkové, krupicové halušky alebo z múky a vajca nastrúhané drobce. Polievka na tanieri sa vždy posýpala nasekanou čerstvou petržlenovou vňaťou zo záhradky, ktorej vôňa sa niesla celou miestnosťou.
Druhým jedlom po polievke najčastejšie bývali pečené kurčatá s ryžou, opekanými alebo varenými zemiakmi s vňaťou a kmínom. V domácnosti prevládalo dusené hovädzie alebo bravčové mäso na šťave, s prílohou buď ryže alebo zemiakov. Občas sme robili hovädziu sviečkovú na smotane s knedľou. Menej už bývali rezne s majonézovým šalátom, čo sme považovali za ťažké jedlo. V obľube bola vysmážaná kuracina s ryžou alebo pečené mäso s dusenou kapustou a knedľou. Pečená kačica alebo hus s lokšami sa podávali len na hody alebo na Vianoce. Považovali sme ich za najlepšie, ale aj najdrahšie jedlo, nie však najzdravšie. Ku každému jedlu sme pripravovali zeleninové šaláty, kyslú uhorku alebo vlastné kompóty.
K jedlám sa pila malinovka, pivo alebo sódovka. V nedeľu po obede sme si s manželom alebo návštevou mojich sestier vychutnávali kávičku so zákuskom, väčšinou ovocným, ako bola bublanina, jablčník, ovocná štrúdľa alebo ovocný pohár so šľahačkou a pohárikom vína. Večere sme zvlášť nevarili, a to ani v nedeľu. Jedlo sa to, čo bolo na obed, však už bez polievky. Občas sa podávalo pečené mäso na studeno s chlebom a uhorkou alebo narýchlo nejaké ľahké jedlo.
V období zabíjačiek to bývali pečené jaternice alebo tlačenka s cibuľkou, horčicou a chlebom. V období socializmu zabíjačky robievali len naši rodičia z oboch strán. My sme už zabíjačky nerobievali. Občas sme si však kúpili polovicu ošípanej a z nej sme si buď naporcovali primerané kusy mäsa do mrazničky alebo upečené mäso naložili do pohárov a zasterilizovali pre rýchle obedy alebo večere. Robili sme i domáce klobásy, ktoré sme si dali zaúdiť alebo sme si ich naložili do pohárov a zasterilizovali. Iné domáce zabíjačkové výrobky sme z polovice ošípanej už nerobievali. Ku koncu éry socializmu sa už v našej domácnosti nekonalo ani toto spracovávanie mäsa.
Život sa postupne vyvíjal a modernizoval, socializmus sa dostal do vrcholnej fázy a s ním sme sa modernizovali aj my. Už v závere socializmu, teda v 80. rokoch, sme si na rozdiel od 60. a 70. rokov kupovali v predajniach s potravinami už všetky druhy mäsa, a to bez čakania v dlhých radoch.
V domácnosti sme zo zvyku ešte stále chovali sliepky buď brojlerové alebo nosnice na vajíčka. Kompenzovali sme si nimi prvotný nedostatok, a potom nám to už zostalo. Chov hydiny bola najmä manželova záľuba, a to až do jeho smrti v roku 2013. Chov nosníc som praktizovala ešte rok a pol aj ja. Po skŕmení všetkých zásob, ktoré manžel pred úmrtím nachystal som sliepky zlikvidovala na mäso. Rozštvrtené som ich nasáčkovala a uložila pre budúcu zásobu do mrazničky. Boli z nich výborné nedeľné slepačie polievky. Viac som už sliepky nechovala. Bola s nimi len starosť.
V 60. a 70. rokoch, v rozbiehajúcom sa socializme, kto náhodou doma nero- bil zabíjačky, užil si problémov so zháňaním mäsa, najmä hovädzieho a teľacie- ho. Pred predajňou mäsa v obci stával už o štvrtej ráno dlhý rad žien, aby do- máca pani zabezpečila mäsitý obed najmä na nedeľu. Keď prišla do mäsiarstva neskôr, nemala šancu si mäso na nedeľu vybrať a kúpiť, lebo sa jej neušlo. Mäso sa v obmedzenom množstve predávalo v predajni obce aj v týždni, ale dopriali si ho tie rodiny, z ktorých si nakupujúci člen v dlhom rannom rade vystál poradie. Chladničky ešte všade neboli, preto mäso nebolo kde v chlade uskladňovať. Na krátky čas ho uskladňovali v hlbokých hlinených pivniciach na ľade alebo vo vedre studne spusteného na reťazi ku chladnej hladine vody.
Od začiatočných fáz socializmu, t. j. od roku 1959, som pracovala v mieste bydliska, v JRD. Zažila som a prešla množstvom vývojových zmien, ktoré sa v poľnohospodárskom družstve diali. Dopravným prostriedkom do práce mi bol dámsky bicykel, ktorým som sa prepravovala z jedného konca obce na druhý. Šetril mi drahocenný čas pre moje deti a aktivity. V 80. rokoch som občas na dopravu do zamestnania využívala aj naše prvé rodinné auto Wartburg.
Po raňajšom príchode do práce som si na vrátnici označila pracovný štítok a šla sa zapísať do knihy dochádzok. Pracovala som najskôr ako mzdová účtovníčka, potom vo funkcii vedúcej kádrového a personálneho oddelenia. Neskôr, po páde socializmu som pracovala vo funkcii referentky pre transformáciu pozemkov oprávnených osôb, pričom som vykonávala aj personálnu prácu. Vlastníkov pozemkov v intraviláne obce V. bolo hodne. Ich dediči sa k vlastníctvu prihlasovali z celého Slovenska. Denne húfne prichádzali s pôdnymi vložkami, listami vlastníctva, identi káciou pôdy a notárskymi rozhod- nutiami o dedičstve. Kanceláriu som mala oblepenú katastrálnymi mapami V. a S. N. V. ešte z čias Márie Terézie, na ktorých som identi kovala každý transformovaný pozemok vlastníka. V katastrálnych mapách som sa vyznala skoro ako v mojej záhradke doma.
Za socializmu v 70. a 80. rokoch minulého storočia som pracovala s evidenciou Brigád socialistickej práce (BSP), Komplexne racionalizačnej brigády (KRB), záväzkovou socialistickou činnosťou, vyhodnocovaním účinnosti brigád, ich prínosom pre JRD. Zaoberala som sa koordináciou komisií a spoločenských organizácií v JRD. Bola som predsedníčkou ZO SZŽ v JRD a plnila úlohy zakotvené v pláne činnosti spoločenskej organizácie.
V 70. rokoch som popri zamestnaní a výchove detí absolvovala päťročné vysokoškolské štúdium na vysokej škole ekonomickej, Fakulte ekonomiky riadenia výrobných odvetví v B., čo som už spomínala. Úspešne som ho ukončila v roku 1983 titulom inžinier. Štúdium bolo náročné už aj preto, že som ho absolvovala po sobotách, čím starostlivosť o deti a domácnosť naplno pripadla môjmu ochotnému manželovi Karolovi. Nebyť jeho dobrej vôle, pochopenia a pomoci, nebola by som zvládla náročné štúdium popri zamestnaní.
V 80. rokoch som bola 13 rokov členkou Federálneho ústredného výboru Zväzu družstevných roľníkov a členkou ekonomicko-sociálnej komisie UV ZDR v P. Znamenalo to 4 až 6 x do roka letieť do P. na plenárne zasadnutie a na zasadnutie komisie. Tu takisto zohral veľkú rolu môj manžel, keď ma v domácnosti a pri výchove detí naplno zastúpil. Z federálnej funkcie mi vyplývali povinnosti v Okresnej organizácii Zväzu družstevných roľníkov v T. i v jeho ekonomicko-sociálnej komisii.
Vzhľadom na pracovnú, verejnú, politickú a spoločenskú aktivitu mi veru ani zďaleka nepostačoval pracovný čas na jej zvládnutie a obetovala som preto veľa svojho osobného voľna. Ešteže som mala doma trpezlivého a ochotného manžela, ktorý mi účinne pomáhal v domácnosti a v starostlivosti o deti.
Okrem svojej pracovnej činnosti som bola členkou predstavenstva JRD a jeho zapisovateľkou, čo znamenalo účasť na jeho zasadaniach, písanie zápisníc a písomné vyrozumenie o výsledkoch uznesenia v predmetnej veci, písanie pracovných posudkov a podobne. V rámci JRD som viedla sociálnu komisiu a realizovala jej bohatý plán činnosti a schôdzok. Organizovala som slávnostné aktívy pre odchádzajúcich členov JRD do starobného dôchodku a pre jubilujúcich členov družstva. Pripravovala som pre nich ozdobné pozdravy s ďakovným listom. Náplňou sociálnej komisie bývalo tiež organizovanie poznávacích tuzemských i zahraničných zájazdov, výletov, rekondičných pobytov, kúpeľnej liečby a rekreácií pre členov JRD pracovne činných, ale aj dôchodcov.
Môj všedný pracovný deň mal končiť o štvrtej, ale vždy sa pretiahol aspoň o hodinu. Presný koniec pracovnej doby som dodržiavala najmä vtedy, keď moje dcéry chodili ešte do materskej školy a bolo ich treba načas vyzdvihnúť. Manžel celý život dochádzal a pracoval v B. Skoro ráno odchádzal a neskoro večer sa z nej vracal. Celý pracovný týždeň boli deti v mojej starostlivosti. Čas s nimi si manžel užil po sobotách, kedy som študovala alebo vykonávala dobrovoľnícku činnosť vo funkciách, komisiách, spoločenských organizáciách a v poslanectve MNV.
Cestou z práce som sa zvyčajne zastavila v predajni potravín doplniť denné zásoby do kuchyne. Pokiaľ boli deti malé, cestou domov som ich vyzdvihla buď zo škôlky alebo zo školy, a tak sme ovešané mierili k nášmu rodinnému domu, kde ma čakala druhá zmena a ich domáce úlohy. S nákupmi často pomáhal manžel. Ten tovar, ktorý som nezohnala vo svojej obci alebo v okresnom meste, zohnal a priniesol manžel z B. Vyznal sa v tlačenici nákupov, a neraz mi priniesol aj tovar, ktorý bol v našej obci alebo v okresnom meste nedostatkový.
V 60. rokoch sme boli ešte mladí a radi sme sa pekne a módne obliekali, najmä naše deti, malé parádnice. Snažila som sa obliekať tak, ako som na to mala, a ako sa mi to páčilo, aj keď nie vždy podľa módnych časopisov. Bola som štíhlejšej postavy, a preto som rada nosila mini šaty, sukne, nohavice, k čomu som prispôsobovala aj svoj zovňajšok, ako bol účes a úprava tváre. Keďže som mala úradnícke zamestnanie, snažila som sa obliekať v novodobom štýle. Vyžadovalo si to tak trochu aj moje povolanie. Nebol u mňa veľký rozdiel v obliekaní v pracovný deň alebo v nedeľu.
V povojnovom období sme mali šťastie, keď ešte v starom dome s nami žila babka Angela, ktorá mala v Amerike brata. Občas jej posielal balíky s už nosenými odevmi i americké doláre. Niečo z nich darovala mne a mojim sestrám. Menili sme ich za tuzexové poukážky – bony a týmto spôsobom sme sa čiastočne dostali k nedostatkovému a módnemu tovaru. Nebolo toho veľa, ale keď netieklo, tak aspoň kvapkalo. V Tuzexe sme nakupovali hlavne módne pulóvre, tenké pančuchy, nedostatkové látky na šaty, detské oblečenie, kozmetiku, ale aj alkohol, čokoládu a iný tovar, ktorý sme v našich predajniach nenašli.
Po príchode z práce a našich detí z družiny, kde sa po vyučovaní zdržovali, ma doma čakala príprava večere, pranie, žehlenie, upratovanie, pomoc dcéram s úlohami. Tak tomu bolo aj neskoršie, keď denne prichádzali zo stredných škôl v T. a v M. V tomto mi rád pomohol môj manžel Karol. Po práci nás čakala aj zeleninová záhradka, ktorú sme obrábali vo výmere 3 árov. Každoročne na jeseň záhradku manžel pohnojil a porýľoval, na jar prekypril a prihnojil. V pripravenej pôde som si mohla vytýčiť a upraviť hrádky, zasiať a zasadiť určité druhy zeleniny, ktoré sa v našej kuchyni najviac používali. Boli to rajčiny, paprika, uhorky, cibuľa, mrkva, petržlen, zeler, pór, zemiaky, jahody, šalát, špenát, bôb, kaleráby, kapusta, kel. To všetko bolo treba polievať, pravidelne okopávať, ošetrovať pred škodcami a burinou, no a napokon zberať úrodu, čo bolo najzaujímavejšie.
V záhradke sme mali niekoľko ovocných stromov a pár koreňov viniča, ktoré bolo treba na jar strihať a postrekovať proti škodcom a chorobám, čo bola manželova robota. Zeleninu som pestovala pre vlastný pohotovostný konzum na jar, v lete i na jeseň. Práca v záhradke ma bavila a napĺňala. Manžel bol domáci kutil, opravil všetko, čo mu prišlo pod ruky. Na zimné mesiace sme sa zásobili z predajne zeleniny najmä mrkvou, zemiakmi, petržlenom a kapustou. Večerný čas sme trávili v pohode pri televízore, pri knihe a časopisoch, deti za zaoberali úlohami a učením.
Priebeh môjho obyčajného dňa sa menil v závislosti od rozličných faktorov, ktoré život prinášal. Boli nimi rôzne životné medzníky, politické udalosti, dospievanie detí, štúdium, rodinné udalosti, vykonávanie verejných a spoločenských funkcií, dobrovoľnícka činnosť a podobne. Rozdiel priebehu obyčajného dňa závisel najmä od pribúdajúceho veku a meniaceho sa režimu. Iný bol v mladých rokoch, iný v strednom veku, a iný po zostarnutí. Rozdielny bol priebeh môjho dňa za socializmu, teda v aktívnom veku, a iný po páde komunizmu a mojom odchode do starobného dôchodku.
Každé obdobie malo svoje špecifiká. Na jedno špeci kum vo svojom živote však nikdy nezabudnem. A to je skutočnosť, že nikdy som v živote nemala dostatok peňazí, ktoré by som bola pre rodinu potrebovala. Môj starobný dôchodok v súčasnosti nedosahuje ani len priemer dnešných starobných dôchodkov. Hodnotím to ako nespravodlivý životný defekt – a nezaslúženú núdzu v starobe. Pritom som v živote pre spoločnosť odviedla a stále odvádzam tak veľa dobrovoľníckej činnosti.
Spomínam si ešte na svoje mladé roky prežité v socializme, keď som bola plná energie, borila sa v plnej sile dopredu, prekonávala jednu ťažkosť za druhou a pracovala i v dobrovoľníctve. Od svojej mladosti som mala v sebe zakotvenú vlastnosť pomáhať iným, ako to robil môj otec, spolupracovať pre úžitok ostatných, obetovať svoj osobný čas pre dobrú vec, prechovávať úctu k predchádzajúcej generácii, vážiť si starých ľudí, deliť sa s nimi s prebytkami a neuzatvárať sa do ulity svojho života. Myslím, že sa mi to v živote do istej miery podarilo plniť. Spoločenskou činnosťou a dobrovoľníctvom utrpela moja rodina, ale nedokázala som žiť bez pomoci druhým. Hlboko sa rodine ospravedlňujem, ale neľutujem. Zocelilo ich to, a mňa tiež.
Môj život sa značne zmenil po roku 1989. Keďže v predrevolučnom období som tri roky stážovala na OV KSS v T, Nežná revolúcia ma zastihla práve tam. Nemala som pred sebou víziu ľahkej budúcnosti. Stranícke inštitúcie zanikali a pre ich zamestnancov nastali ťažké časy, čo znamenalo koniec zamestnania a hľadanie novej práce. Niektorí šikovní spolupracovníci odchádzali zo straníckej pôdy s vysokým odstupným a niektorým nedali nič. Ani mne sa nič neušlo, ale mala som šťastie, že v pôvodnom zamestnaní JRD odvolali predsedu a do jeho funkcie si členovia družstva žiadali bývalého mechanizátora, ktorý z družstva odišiel kvôli odvolanému predsedovi. Nádejný budúci predseda JRD mal požiadavku, aby som sa vrátila i ja. Tak sa aj stalo. Po jeho zvolení som sa mohla vrátiť do svojej predchádzajúcej funkcie, teda do funkcie vedúcej personalistiky a referentky transformácie pozemkov.
Obdobie po Nežnej revolúcii však nebolo na JRD pre mňa ľahké. Bola som ako bývalá členka strany poznačená totalitným režimom, čo som v práci dostávala negatívne pocítiť takmer každý deň. Bola som síce z núdze straníčkou, nie však presvedčenou komunistkou. V JRD sa vytvorili dva opozičné tábory, vzrastala nenávisť, nevrlosť a boj o pracovné miesta. Pre vyspelé a prosperujúce družstvo nastali nepriaznivé, ťažké a zlé časy. Nový režim kapitalistickej spoločnosti vytlačil éru socializmu a s ním aj prosperitu jednotných roľníckych družstiev, čiže vybudovaného socialistického poľnohospodárstva.
Aby JRD ekonomicky prežilo, nastalo v ňom veľké prepúšťanie členov i zamestnancov. Každý prepustený člen či zamestnanec mal obavu o svoju budúcnosť. Každý si musel individuálne hľadať nové pracovné uplatnenie. Niekto si ho našiel rýchlo, iný nie. Nastali ťažké časy – kto z koho. Na nikoho sa nebral ohľad, vládol vlčí zákon. Denne bolo prepustených 10 až 20 družstevníkov, ktorým bolo poskytnuté trojmesačné odstupné. Okrem členov družstva sa JRD muselo zbavovať aj niektorých pracovných strojov, motorových vozidiel nákladnej autodopravy, budov, časti majetku, ktoré družstvo predalo, aby malo prostriedky na výplaty zostávajúcim družstevníkom. Chýbali peniaze na úhrady pracovných i mzdových nákladov, na vyplácanie nájomného za užívanie pozemkov, na reštitúcie majetku pôvodných vlastníkov a podobne.
Postupne nastávala likvidácia časti živočíšnej výroby, znížil sa odbyt jej produktov, zlikvidovala sa hydinárska farma nosníc i prosperujúca pridružená výroba, značne sa znížil technicko-administratívny aparát. Z pôvodných vyše 200 družstevníkov v zostávajúcom torze JRD ostala pracovať sotva stovka. V pracovnej pozícii som zotrvala ešte 7 rokov, keď som v roku 1997 odišla do starobného dôchodku. Znižovanie pracovných miest v družstve pokračovalo aj po mojom odchode až do jeho úplnej likvidácie. Členom družstva bol vyplatený majetkový podiel, ktorý sa skladal z troch zložiek: z odpracovaných rokov, sústredeného živého neživého majetku a vytvorenej hodnoty na sústredenej pôde vlastníkov.
