Antropocén, klimatické zmeny a kríza globálneho kapitalizmu

Popredný nemecký intelektuál Wolfgang Streeck definuje súčasnú epizódu ľudských dejín ako fázu v kríze neoliberálne transformovaného systému kapitalistických štátov, ktorú charakterizuje Gramsciho pojmom „interregnum“. Je to „doba extrémnej neistoty“, v ktorej sa starý poriadok už rozpadol, ale nový ešte vzniknúť nemôže. Tým starým poriadkom je pre Streecka „svet globálneho kapitalizmu“.[1] Naša civilizácia je v súčasnosti skutočne v hlbokej štrukturálnej kríze, ktorá sa prejavuje rôznymi spôsobmi v globálnom meradle. Slovenský filozof Richard Sťahel v tejto súvislosti konštatuje, že: „Bezprecedentnosť súčasnej krízy (…) pramení nielen z jej skutočne globálneho rozsahu, ale aj z toho, že podstatným aspektom je prehlbovanie surovinovej, potravinovej a environmentálnej krízy.“[2]

Kríza globálneho kapitalizmu, environmentálna kríza [3] a kríza liberálnej demokracie sú – bez akýchkoľvek pochýb – vzájomne prepletené a navzájom sa umocňujú. V dôsledku neoliberalizmu, konkrétne procesov privatizácie, liberalizácie a deregulácie, stratili predstavitelia novej globálnej vlny autoritárskeho populizmu kontrolu nad svojimi národnými ekonomikami, ktorá sa stala rukojemníkom nadnárodných korporácií, finančných skupín, medzinárodných dohôd, nadnárodných finančných transakcií a cezhraničnej mobilnej pracovnej sily, skrátka globálneho kapitálu. Národné štáty prišli o svoj manévrovací priestor, ktorý by im umožňoval udržiavať si aspoň zdanlivú suverenitu v ekonomických otázkach a zabezpečovať v minulosti dosiahnutý štandard v oblasti sociálnej a environmentálnej ochrany.[4]

A v situácii, keď nie je prakticky vôbec možné ekonomiku riadiť, ovplyvňovať a kontrolovať, vzniká frustrácia a deprivácia, ktoré pozornosť týchto lídrov zameriavajú k novým post- témam ako prisťahovalectvo, kultúrna identita, náboženský fundamentalizmus, boj proti menšinám a post-materiálne hodnoty všeobecne. Základné ťažisko politiky sa presúva k problematike národa a národnej kultúry, k snom o bezpečnosti v situácii tekutej modernity a k akejsi obnove národnej slávy zašlých čias.

V dôsledku postupnej intenzifikácie neoliberálnej globalizácie v rôznych oblastiach sa dnes vynára pojem krízy akútnejšie než kedykoľvek v minulosti. „Fenomén krízy možno definovať rozmanitými spôsobmi, vo všeobecnosti však môžeme povedať, že o kríze hovoríme tam, kde hromadne zlyhávajú doteraz úspešné riešenia problémov. (…) Spoločnosť je konfrontovaná s nevyhnutnosťou vyberať si medzi rozdielnymi alternatívami.“[5] Dnes sa však zdá, že heslo „Niet žiadnej alternatívy“, ktoré často používala britská konzervatívna premiérka Margaret Thatcherová, je naozaj platné. Kolektívne totiž myslíme a konáme tak, akoby žiadna kríza ako permanentných stav, v ktorom ako biologický druh prežívame naše životy, nebola a medzi alternatívami sme si vôbec nemuseli vyberať.

„Nie sme iba v kríze ekonomickej a v kríze ekonomickej teórie, ale tiež v kríze odporu.“[6] A všeobecná kríza ľudskej civilizácie môže len predznamenávať blížiaci sa kolaps ľudského druhu ako celku. „Kríza sa všeobecne popisuje ako stav nestability, nebezpečia, traumy alebo systémovej dysfunkcie, ktorá môže viesť ku spoločenskému kolapsu.“[7] Od krízy k systémovému kolapsu a potenciálnemu sebazničeniu ľudskej civilizácie môže viesť vzhľadom časovú tieseň (environmentálna kríza) krátka cesta. „Možnosť sebazničenia ľudstva je historicky relatívne nová hrozba.“[8] A táto hrozba si bez akýchkoľvek pochybností vyžaduje filozofickú reflexiu.

Globálne etablovaný kapitalizmus, ktorý dokázateľne spôsobuje duševné poruchy a poruchy správania a myslenia za krízu, v ktorej sa nachádzame je priamo zodpovedný, nie je miestom, kam sa môžeme vypraviť a zase sa odtiaľ v prípade potreby vrátiť; je to naša adresa trvalého pobytu. Prakticky neexistuje oblasť individuálneho alebo kolektívneho života, ktorá uniká kapitalistickým vzťahom. Ľudia na tejto planéte zakúšajú ako ich racionalistické a utilitaristické kritéria užitočnosti a zisku vykoreňujú, ponižujú a zrážajú ich sebavedomie. Globálny kapitalizmus tak dokonalým spôsobom vystihuje ontologickú povahu našej doby. „To, že sa dnes zdá nemožné predstaviť si svet bez kapitalizmu, že tlaky na požiadavky produktivity, trhu, investičnej politiky, akumulácie a zamestnania sa zdajú prirodzené a nevyhnutné, je výsledkom triedneho boja, horizontu, v ktorom prebieha, i samotnej formy, ktorú nadobúda.“[9]

Kapitalizmus je tak dnes skutočne univerzálnym, nie je totiž zakorenený v nejakej určitej kultúre či len v nejakom regióne. Na konci osemdesiatych rokov sa neoliberálny kapitalizmus, resp. neoliberalizmus stal definitívne tzv. „uniformným myslením“ (pensée unique) v strede politického spektra, a staré politické otázky a spory sa začali pokladať za definitívne vyriešené. Odrazu boli dôležité len štrukturálne „reformy“ s hlavným cieľom zvýšenia nadnárodnej konkurencieschopnosti. Tento vývoj prirodzene sprevádzala degenerácia politických strán a ich transformácia na kartelové strany previazané na štátny aparát spojená s klesajúcim počtom členskej základne a so znižujúcou sa volebnou účasťou, najmä v nižších priečkach spoločenskej hierarchie.[10]

Univerzálnosť kapitalizmu, ktorého ideológiou je ekonomický liberalizmus, spočíva v tom, že kapitalizmus nie je označením pre určitú civilizáciu, pre nejaký špecifický kultúrne-symbolický svet, ale pre neutrálny ekonomicko-symbolický stroj, ktorý „operuje“ rovnako efektívne v prostredí ázijských, európskych, ale aj iných hodnôt. Pupočná šnúra medzi Európou a liberálnym kapitalizmom bola prestrihnutá, a tak dnes už nemožno hovoriť o európskej náklonnosti ku kapitalizmu, ktorý je dnes skutočne univerzálny, je neutrálnou matricou sociálnych väzieb.[11] „Jeho obrovská životaschopnosť spočíva v tom, že tvorí samotný podklad ďalších systémov (vlády parlamentnej demokracie, štátostrany, absolutistickej monarchie, konštitučnej monarchie atď.), a nimi sa funkčne etabloval v istých regiónoch či krajinách.“ [12] Kapitalizmus je tak ontologicky a geograficky všadeprítomný, čo znamená, že ľudstvo ako celok v podstate prežíva svoje životy v kapitalistickom realizme.[13] „Globálna kapitalistická ekonomika sa javí ako jediný možný priestor, ako podmienka politiky, boja a konania.“[14]

Globálny kapitalizmus ako taký, a všetko čo s ním súvisí (ekonomický rast, akumulácia ziskov nadnárodných korporácií, investície, vykorisťovanie globálnych pracujúcich, drancovanie prírodných zdrojov, znečisťovanie životného prostredia a klimatické zmeny v podobe globálneho otepľovania planéty), nepodlieha procesu politizácie, preto bohaté elity a privilegovaní jednotlivci vzývajú liberálnu demokraciu západného typu ako politický ideál, ako náš „horizont mysliteľného“. Nemôže im totiž nijak „ublížiť“. Liberálna demokracia nie je schopná v praxi realizovať sociálnu spravodlivosť v dôsledku politického podriadenia sa brutálnemu, trestajúcemu a globálne pôsobiacemu finančnému trhu.

Vzývanie liberálnej demokracie a zotrvávanie v jej rámcoch nám bráni organizovať sa proti záujmom korporácií a ich akcionárov, proti hodnotám fundamentalistov a individualistov v prospech kolektivistických politických a ekonomických opatrení, aby boli príjmy, mzdy a príležitosti rovnomernejšie a spravodlivejšie rozdelené. Mnohí ľudia vo svojich aktivitách postupujú tak, ako keby bola demokracia riešením ich súčasných politických problémov, namiesto toho, aby vnímali, že je ich symptómom.[15] Dokáže napríklad súčasná liberálna demokracia západného typu v rámcoch globálneho kapitalizmu reflektovať klimatickú krízu alebo potreby sociálne marginalizovaných? „V liberálnych demokraciách bolo zvykom, že vlády sú ochotné vyjednávať, ustupovať, upravovať svoju politiku podľa verejnej mienky. Ale teraz ako by sa riadili perverznou reformátorskou morálkou, ktorá im prikazuje, aby si stáli za svojím a postupovali proti väčšine.“[16]

Prakticky všetko sa dnes odohráva v globálnom kapitalizme, v rámcoch neoliberálnej ideológie kapitalizmu. „Aj radikálna kritika sa stále pohybuje na území vymedzenom neoliberalizmom.“ [17] Čo to znamená? Napríklad skutočnosť, že: „Idea revolúcie je dnes niečím, čo si už nedokážeme ani predstaviť, a to platí tak pre sexuálnu, ako i pre sociálnu revolúciu“.[18] Akákoľvek revolúcia či radikálna zmena ontologickej povahy našej doby, ktorá by narušila existujúci poriadok, je dnes zo svojej podstaty vylúčená.

„V skutočnosti to je ako by nám obzor spoločenskej predstavivosti už nedovoľoval zaoberať sa myšlienkou prípadného zániku kapitalizmu preto, že akosi každý mlčky prijíma, že kapitalizmus tu zostane naveky – kritická energia vynašla náhradný ventil v zápase za kultúrne rozdiely, ktorý necháva nedotknutú základnú homogenitu kapitalistického svetového systému.“[19] Rámec a obsah toho, čo je možné a mysliteľné je dnes signifikantne limitovaný. Kapitalistická ideológia, ako každá iná ideológia, však nie je „…neskutočným odrazom reality, ale výrazom neskutočného spôsobu vzťahovania k realite. Nie je falošnou predstavou, ale falošným životom.“[20] Ideológia tak nie je len nové slovo pre označenie simulakra či ilúzie.[21] To, čo je ideologické, je spôsob, akým interpretujeme fakty a naše poznanie.[22] „Výsostnou doménou ideológie však nie je ilúzia maskujúca skutočnú povahu vecí, ale priestor (nevedomej) fantázie štrukturujúcu našu sociálnu realitu samotnú. A v tomto zmysle sme samozrejme všetko iné než postideologická spoločnosť.“[23] V istom zmysle sme sa ocitli v akomsi stave „reflexívnej nemohúcnosti“, veľmi dobre vieme, že veci nie sú v poriadku, okrem toho však taktiež vieme, že s tým nemôžeme nič urobiť.[24] „Vzniká zvláštny sociálny a politický časopriestor, v ktorom sa učíme žiť s bezvýchodnosťou a zároveň si uvedomujeme, že daný stav vecí nemôže existovať navždy.“[25] Preto je tak v súčasnosti populárnym bonmot Marka Fishera: „Je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu.“ [26] Dôležité v tomto kontexte je, že naša kolektívna neschopnosť predstaviť si koniec kapitalizmu má pochopiteľne aj svoje politické konzekvencie. Americká filozofka Jodi Dean konštatuje: „Politický problém spočíva (…) dnes v tom, že globálny kapitalizmus funguje ako rámec či podmienka našej súčasnej depolitizovanej post-politickej situácii.“[27]

Už nejaký čas, v tom, čo by sme mohli nazvať euratlantickým priestorom, sa vynárajú zaujímavé koncepcie, ktoré majú usmerňovať a definovať spôsoby, akými sú diskurzy a celé naše poznanie, ako aj umelecké postupy, kategorizované a rozpoznateľné ako environmentálne a ekologicky angažované. Medzi tieto patrí napríklad „klimatická zmena“, „globálne otepľovanie“, ale v poslednom čase najmä „antropocén“ – termín, ktorý potenciálne označuje novú epochu na našej planéte, počas ktorej je ľudská aktivita silou planéty transformujúcej sa na rovnakej úrovni ako geofyzikálne vlastnosti prírody.[28] Klimatické zmeny sú skutočne globálne a viditeľné. „Negatívne ovplyvnia úroveň príjmov a hospodársky rast, pretože extrémne klimatické prejavy zasiahnu celý svet. Nižšia úroveň produkcie a skrátenie vegetačných období bude mať za následok nárast chudoby. To nepriaznivo ovplyvní zdravotný stav a zvýši úmrtnosť ľudí žijúcich v chudobných oblastiach sveta. Extrémne výčiny počasia môžu navyše ovplyvniť aj tempo hospodárskeho rastu v rozvojových krajinách. Negatívny vplyv na výrobné faktory zasiahne produktivitu poľnohospodárskeho sektora, trh pracovných síl, investície a dostupnosť kapitálu.“[29]

Antropocén však nie je taký známy koncept ako globálne otepľovanie. Je to však efektívnejšia paradigma pri popisovaní kumulatívneho dopadu ľudskej civilizácie, globálneho otepľovania a jeho dôsledkov.[30] „Nová epocha, antropocén, je vo vzduchu. Vedci z oblasti klímy, geológovia, archeológovia, historici, ekológovia, sociálni vedci a filozofi debatujú o tejto koncepcii a prijali ju spisovatelia, aktivisti, umelci a básnici.“[31]

Spoločenskí vedci už skúmajú dôsledky rôznych predstáv o antropocéne pre rodinu, vzdelanie, politiku, spoločenské hnutia, triedy, pohlavie, rasu, zákony, prácu, kultúru, starostlivosť, históriu, čas, priestor, vedu, technológiu, jazyk, umenie, náboženstvo, a skúmajú tiež, čo to znamená byť človekom na ohrozenej planéte.[32] Antropocén je dnes kľúčovým akademickým konceptom.

Začiatok éry alebo epochy antropocénu sa datuje do obdobia začiatku prvej priemyselnej revolúcie v Európe, t. j. okolo roku 1800, keď boli k dispozícii nové a výkonné spôsoby manipulácie prírodou, resp. zásahy do životného prostredia. Veci sa vyvíjali pomerne pomaly v priebehu 150 rokov, pred fázou „veľkého zrýchlenia“, t. j. od roku 1945, resp. 1950.[33] Spotreba akcelerovaná novým bohatstvom a novými technológiami vytvorila z ľudstva hlavnú hnaciu silu zmien planetárneho systému a tento trend pokračuje dodnes.

Antropocén sa stal vedeckým a kultúrnym zeitgeistom, charizmatickou mega-kategóriou, ktorá sa vynára a „uzatvára“ prvky ducha našej doby. Môže to byť len nejaký krátkodobý kultúrny „výstrelok“ alebo skončiť ako niečo viac trvácne. Tento pojem sa používa rôznym spôsobom a rôznymi jeho používateľmi, ale bezpochyby je kľúčovým aspektom súčasného myslenia o životnom prostredí. Existuje mnoho verzií antropocénu implikujúcich rôzne spôsoby používania tohto termínu, ale uprostred tohto terminologického zmätku sa zvyčajne vynára niekoľko spoločných tém. Kľúčovou koncepciou alebo jadrom tejto koncepcie, ktorú sa tento pojem snaží zachytiť, je to, že ľudská činnosť má dominantnú úlohu (a zodpovednosť) vo viacerých aspektoch prírodného sveta a vo fungovaní systému Zeme a že to má dôsledky na to, ako vnímame a spolupracujeme s prírodným svetom – a vnímame naše miesto v ňom. Na rozdiel od rôznych predchádzajúcich pojmov, ktoré sa snažili teoreticky uchopiť ľudské vplyvy na životné prostredie, antropocén prijíma formálnu terminológiu epizodizácie geologickej časovej škály, ktorá je etymologicky odvodená z antického Grécka – t. j. „anthropocene“ ako „anthropos“ („ľudský“) a „-cene“ z „kainos“ („nové“ alebo „nedávne“).[34]

Antropocén je všeobecne definovaný ako doba, kedy ľudské aktivity majú významný vplyv na zemský systém. Avšak prírodné vedy, humanitné vedy a spoločenské vedy majú rozdielne chápanie toho, ako a kedy ľudské aktivity ovplyvnili zemský systém. Vedci z oblasti humanitných a spoločenských vied majú tendenciu pristupovať k antropocénu v rámci širokej škály morálno-politických záujmov vrátane diferenciálnej zodpovednosti za zmenu v systéme Zeme a sociálnych dôsledkov, ktoré s touto zmenou súvisia. Geológovia, na druhej strane, vnímajú svoju prácu ako nedotknutú takýmito úvahami, namiesto toho sa sústreďujú na empirické údaje, ktoré môžu poukazovať na „zlatý klin“ v geologickom zápise, hrot označujúci zmenu systému Zeme. Preto sú prírodné a humanitné vedy alebo spoločenské vedy nezlučiteľné v dvoch dôležitých smeroch: (1.) rôzne motívy na vytvorenie a teoretické uchopenie novej geologickej éry a (2.) rôzne parametre na jej identifikáciu. Diskusie o antropocéne už naznačili zmenu paradigmy v definovaní geologických časových období. Viaceré články naznačujú začiatok antropocénu v polovici 20. storočia, ktorý je založený na stratigrafických vzťahoch identifikovaných v zhode so znalosťami ľudských dejín. Zatiaľ čo niektorí geológovia združení v „Anthropocene Working Group“ uvádzajú, že táto kategória by mala byť užitočná aj nad rámec geológie, naďalej sa riadia stratigrafickými konvenciami definovania tejto epochy. Metódy a motivácie, ktorými sa riadia stratigrafi, sa však líšia od metód a motivácií, ktoré riadia humanitných a sociálnych vedcov. Antropocén definovaný stratigrafickými konvenciami by nahradil mnohé perspektívy humanitných a spoločenských vied, ktoré by mohli byť dôležitejšie na zmiernenie a prispôsobenie sa účinkom ľudského pôsobenia na planetárny systém Zeme. Touto úvahou by mal byť impulz na definovanie antropocénu interdisciplinárne, pretože tradičné geologické kritériá pre definovanie časovej škály nemusia spĺňať ambície širokého spektra antropocénnych mysliteľov.[35]

Richard Sťahel správne konštatuje, že planéta Zem sa v súčasnosti nachádza v globálnej environmentálnej kríze a ohrozené sú dnes fundamentálne predpoklady existencie súčasného ekonomicko-politického systému i globálnej civilizácie vôbec a kolektívne aktivity ľudstva, týkajúce sa životného prostredia, klimatickej stability, biodiverzity či chemického zloženia planetárnej atmosféry, hydrosféry i pôdy, podkopávajú či priamo odstraňujú environmentálne predpoklady existencie ľudskej civilizácie.[36] V súčasnosti je však pravdepodobnosť úspechu starých a v minulosti neúspešných revolučných stratégií dokonca ešte menšia než v minulosti, a to vzhľadom na to, koľko materiálnej a kultúrno-ideologickej moci majú elity, ktoré ovládajú kapitalistickú globalizáciu a hierarchicky štruktúrovaný štát, ktorý vôbec umožňuje ich existenciu.[37]

Existuje dobrý dôvod tvrdiť, že antropocén výstižne označuje vplyv človeka na planétu Zem. Zahŕňa ľudskú činnosť a hoci môžu ľuďom prislúchať rôzne úrovne zodpovednosti, väčšina ich je spoluvinných prostredníctvom kultúrnej ideológie konzumerizmu. Žijeme v antropocéne, ktorý sa realizuje a zintenzívňuje v rámci systému kapitalistickej globalizácie, podporovanej hierarchickými štátmi.[38] Kapitalizmus funguje prostredníctvom konkurencie, peňazí a imperatívu zisku a kapitalistická logika má negatívny vplyv na to, ako využívame prírodu. Na jednej strane skutočnosť, že peniaze sú akumulovateľné a zastupiteľné, stimuluje rast a externalizáciu nákladov. Na druhej strane konkurencia a zisk nevyhnutne nútia firmy k rastu a externalizácii nákladov. Stručne povedané, logika kapitalizmu nabáda firmy, aby viac využívali Zem a jej zdroje a podnecovali internalizáciu a znižovanie environmentálnych nákladov.[39]

Zdá sa, že žijeme na križovatke v dejinách nášho a druhu a planetárneho života. Isté je len to, že to, čo príde, je nepoznateľné. Vedecké výskumy nám naznačujú, ako katastrofické to dnes je. Globálne otepľovanie, okysličovanie a znečisťovanie oceánov, masové vymieranie druhov atď. K týmto planetárnym posunom si môžeme pripočítať nespočetné množstvo tragických regionálnych príbehov. Náš kolektívny pocit environmentálnych dôsledkov ľudských aktivít nebol nikdy väčší. Lenže čo tieto dôsledky skutočne spôsobuje? Je to ľudstvo ako celok alebo človek ako „anthrópos“? Je to populačná explózia? Alebo globálna priemyselná civilizácia? Je to ideológia konzumerizmu a imperatív ekonomického rastu? Alebo globálny kapitalizmus? Alebo pripusťme, že filozofia má zvláštnu moc určovať stav a priebeh sveta. Pripusťme, že o povahe spoločnosti a ľudskej civilizácie rozhodujú myšlienkové paradigmy, ako napríklad paradigma kresťanská, ale aj mnohé ďalšie. A presadenie jednej „chybnej“ paradigmy môže planétu priviesť do katastrofy. Nie je potom takou paradigmou karteziánsky dualizmus človeka a prírody, ktorý vytvoril ekologicky neudržateľnú ontológiu a epistemológiu? „Tak, ako dnes odpovieme na túto otázku, budú sa formovať podmienky života na Zemi – po tisíce rokov.“[40]

Literatúra

1. Streeck, W. Návrat vypuzených jako začátek konce neoliberálního kapitalismu. In: Geiselberger, H. (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 241-260.

2. Sťahel, R. Vnútorné a vonkajšie príčiny súčasnej krízy. In: Dinuš, P. – Hohoš, L. – Hrubec, M. (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 51.

3. Pozri: Sťahel, R. Pojem krízy v environmentálnom myslení. Bratislava : IRIS, 2019.

4. Porovnaj: Appadurai, A. Únava z demokracie. In: Geiselberger, H. (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 13-30.

5. Novosád, F. O čom sú dejiny sociálnych a politických teórií. In: Novosád, F. – Smreková, D.(eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava : Kalligram, 2013, s. 16.

6. Hauser, M. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012, s. 92.

7. Přibáň, J. O bezmoci kritické teorie a expertního vědění v globální spoločnosti. In: Pehe, J. (ed.): Krize, nebo konec kapitalismu. Praha : Prostor, 2012, s. 32.

8. Sťahel, R. Environmentalizmus ako politická filozofia pre 21. storočie. Filozofia, 2018, roč. 73, č. 1, s. 4.

9. Dean, J. Slast a politika. Žižkova politická teorie. Praha : Filosofia, 2014, s. 83.

10. Streeck, W. Návrat vypuzených jako začátek konce neoliberálního kapitalismu. In: Geiselberger, H. (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 241-260.

11. Žižek, S. Násilí. Praha : Rybky Publishers, 2013.

12. Takáč, P. Žižekova kritika liberálnej demokracie. In: Studia Politica Slovaca: časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy, 2012, 5, č. 1, s. 47.

13. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.

14. Dean, J. Slast a politika. Žižkova politická teorie. Praha : Filosofia, 2014, s. 25.

15. Dean, J. Democracy and Other Neoliberal Fantasies. Communicative Capitalism and Left Politics. Durham, London : Duke University Press, 2009.

16. Hauser, M. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012, s. 54.

17. Ibidem, s. 18.

18. Žižek, S. Podkova nade dveřmi. Praha : Akademie výtvarných umění, 2008, s. 109.

19. Žižek, S. Nepolapitelný subjekt. Chybějící střed politické ontologie. Chomutov : L. Marek, 2007, s. 235.

20. Barša, P. – Císař, O. Levice v postrevoluční době. Občanská společnost a nová sociální hnutí v radikální politické teorii 20. století. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, s. 39.

21. Rancière, J. Neshoda. Politika a filosofie. Praha : Svoboda Servis, 2011.

22. Myers, T. Slavoj Žižek. Praha : Svoboda Servis, SOK, 2008.

23. Žižek, S. The Sublime Object of Ideology. London, New York : Verso, 1989, s. 30.

24. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.

25. Hauser, M. Zablokovaná Evropa a čas idejí. In: Blaha, Ľ. (ed.): Európsky sociálny model – čo ďalej? Bratislava : Vydavateľstvo SAV, VEDA, 2014, s. 259.

26. Fisher, M. Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.

27. Dean, J. Slast a politika. Žižkova politická teorie. Praha : Filosofia, 2014, s. 149.

28. Thorsen, L. M. Introduction: Moving Plants. In: Thorsen, L. M. (ed.): Moving Plants. Næstved : Rønnebæksholm, 2017, s. 11-18.

29. Kumar, S. M. Klimatické zmeny a rozvoj: Skoncuje rast s chudobou, alebo rovno s celou planétou? In: McCann, G. – McCloskye, S. Od lokálneho ku globálnemu. Kľúčové problémy rozvojových štúdií. Bratislava : Nadácia Pontis, 2011, s. 92.

30. Syvitski, J. Anthropocene: An epoch of our making. In: Global Change, č. 78, 2012, s. 12-15.

31. Malhi, Y. The Concept of the Anthropocene. In: Annual Review of Environment and Resources, roč. 42, 2017, s. 2.

32. Sklair, L. Námesačne antropocénom. In: Philosophica Critica, roč. 4, č. 2, 2018, s. 61-72.

33. Syvitski, J. Anthropocene: An epoch of our making. In: Global Change, č. 78, 2012, s. 12-15.

34. Malhi, Y. The Concept of the Anthropocene. In: Annual Review of Environment and Resources, roč. 42, 2017, s. 2.

35. Nichols, K. – Gogineni, B. The Anthropocene’s dating problem: Insights from the geosciences and the humanities. In: The Anthropocene Review, roč. 5, č. 2, 2018, s. 107-119.

36. Suša, O. – Sťahel, R. Environmentální devastace a sociální destrukce. Praha : Filosofia, 2016.

37. Sklair, L. Námesačne antropocénom. In: Philosophica Critica, roč. 4, č. 2, 2018, s. 61-72.

38. Ibidem.

39. Lepori, M. There Is No Anthropocene: Climate Change, Species-Talk, and Political Economy. In: Telos, roč. 172, 2015, s. 118.

40. Moore, J. W. The Rise of Cheap Nature. In: Moore, J. W. (ed.): Anthropocene or Capitalocene? Nature, History, and the Crisis of Capitalism. Oakland, CA : PM Press/Kairos, 2016, s. 78.

Autor je ekonóm, politológ a filozof. V súčasnosti pôsobí ako štátny radca pre európske záležitosti v Kancelárii Národnej rady SR, ako poradca viceprezidentky Konfederácie odborových zväzov SR a ako doktorand na Filozofickom ústave SAV v Bratislave.