Kauza Gorila sa používa na predvolebný boj vari všetkými stranami vrátane jej protagonistov. Oveľa viac by sme potrebovali výsledky vyšetrovania, aspoň nejakú spravodlivosť a vecnú debatu, ako takým aféram zabrániť do budúcnosti.
Pred necelými ôsmimi rokmi sa stálo na námestiach v treskúcej zime. Prečítať si vtedy prepis nahrávky Gorila bol absolútny šok. Čierne na bielom, ako sa privatizuje štátny majetok a ako ľahko sa kupujú poslanci. Navýšila sa cena predaja a podnikateľ si rozdelil zisk s vládnymi stranami. Jednoduché, efektívne. Kto si kauzu prečítal alebo vypočul, vie, že sa týkala hier Jaroslava Haščáka z Penty a celej vládnej koalície za SDKÚ, ANO či SMK.
Keď vypukli protesty začiatkom roku 2012, mediálne ohlasy boli všelijaké. Robili sa zábery na opustené kúty námestí, aby to v reportáži vyzeralo, že je na mieste menej ľudí. Viacerí novinári sa snažili pýtať na všeličo, len nie na meritum veci. Najbizarnejšia aféra, na ktorú sa z organizovania protestov pamätám, bola otázka novinára, ktorý riešil, kto sme a akú konkrétnu firmu využívame na ochranku. Asi to vtedy bolo dôležitejšie ako korupcia…
V čase protestov nebol ministrom vnútra nik iný ako Daniel Lipšic. Ten na rozohnanie ľudí raz dokonca poslal vodné delá, zatiaľ čo vonku mrzlo. Dnes sa už za riadne vyšetrenie kauzy bije do hrude. Iné predvolebné obdobie, iný politický boj.
Stále je prvoradé dôkladné vyšetrenie jednotlivostí vyplývajúcich z Gorily a aspoň aké-také zadosťučinenie. Ako sa hovorí, „aby už za to konečne niekto išiel sedieť“. Základom však ostáva, že len personálnou obmenou sa veľa nezmení. Kto už na Slovensku verí, že stačia „nové tváre“ na to, aby si s tlakom finančných žralokov ako Haščák poradili?
Rovnako dôležitá ako spravodlivosť je aj skutočná systémová náprava. Dnes platí, že za politickou stranou vidíš donora. Zbieranie podpisov, zloženie kaucie, samotná kampaň vyžadujú profesionalizáciu, rozpočet, ľudí. Na všetko potrebujete peniaze, veľa peňazí.
Strana je od svojho vzniku v rukách niekoho, kto na takýto rozpočet má finančné prostriedky a vkladá ich do strany s nejakým cieľom. Vo väčšine prípadov ide, samozrejme, o kšefty do budúcnosti. Akú šancu majú iné ako biznisové strany? Kto bude platiť takú, ktorá má sociálne úmysly a napríklad by navrhovala zvyšovať dane bohatým, lepšie mzdy a skrátenie pracovného týždňa?
Preto bolo jednou z kľúčových požiadaviek prvých protestov Gorila zásadne obmedziť súkromné dary stranám. Treba, naopak, zvýšiť podiel štátneho príspevku na ich činnosť a určiť rovnaký mediálny priestor vrátane súkromných médií pre všetky kandidujúce subjekty. Tak, aby nevznikali situácie, že vyhrá ten, kto dá na kampaň najviac peňazí.
Takto nastavená férová súťaž nie je všeliekom, no dáva politickým stranám čistý štít, štartovaciu čiaru, ktorá sa nezačína tým, že v prvom rade treba splatiť dlhy niekomu, komu sú „zaviazané“. Ak sa chce niekto zviezť pred voľbami na boji proti gorilám, nech má odvahu aj skutočne siahnuť na donorské peniaze. Potom sa ukáže, kto to s tým bojom myslí vážne.
