Rozhovor s umelcom Jirkom Skálou o klasickej neplatenej práci aj o neplatenej práci na internete viedla Ivana Komanická.

Vaša posledná výstava Děkujeme, že nám vládnete v galérii Šopa prešla viacerými zmenami od koncepcie voľného času, cez toxickú maskulinitu až po tému neplatenej práce.

Výstava vznikala pre mňa v zaujímavom čase. Tento rok mi vyšla kniha Litanie prekariátu, v ktorej som riešil môj vzťah k neplatenej práci v rámci internetu, ktorému sa dlhodobo venujem. Pôvodne som sa plánoval venovať iným aktivitám, ako neplatenej práci, takže som si na začiatku povedal, že to bude o aktivitách v rámci voľného času, ale neplatená práca mi stále nedala spať. Výsledkom je výstava o klasickej neplatenej práci, ktorá tu bola už pred internetom. Je to sonda do spoločenských vrstiev, do robotníctva, kam patria aj moji rodičia, ktorí žijú neplatenou prácou. Vo svojich komunitách, v ktorých žijú, je neplatená práca hlavnou vecou, cez ktorú sú hodnotení. To znamená, koľko sú títo ľudia schopní odpracovať pre niekoho iného, na dome napríklad. Súčasťou výstavy sú portréty tejto spoločenskej vrstvy, rozmazané portréty, ktoré upresňujú texty na výstave. Cez ich rozprávanie im vlastne dávam tvar, dávam tvar ich neplatenej práci, aká je…

Stretli ste sa pri vašom skúmaní a umeleckej práci s pojmom „jar economy“?

Nepoznám to.

Ekonómia zaváranín pracuje s konceptom zdieľanej ekonomiky, ekonomiky vybudovanej na základe neplatenej práce (práce na dome, samozásobovania), ktorá v istých spoločnostiach, napríklad v socializme, fungovala celkom bežne a rozšírene a dnes je tu snaha prinavrátiť toto chápanie do diskurzu kolaboratívnej ekonomiky. Premýšľal ste nad tým, že v našej krajine ešte stále fungujú isté modely, post-socialistické, ktoré vychádzajú práve zo socialistických modelov?

Áno, myslím, že už viem, čo máte na mysli. Ale myslím si tiež, že nedokážem presne uchopiť, čo sa dialo v socializme. Aj v socializme existovali spoločenské vrstvy a existovala tu tiež akási nepriepustnosť v rámci nich. Stredné a vyššie vrstvy, ktoré reprezentovali napríklad aj aparátčici, nekorešpondovali s hodnotami robotníckej triedy či poľnohospodárov. Mňa skôr zaujíma, že existujú isté spoločenské vrstvy, ktoré majú svoju tradíciu, aj počas komunizmu aj dnes a ktoré zdieľajú isté hodnoty, aj keď sa tie hodnoty samozrejme v týchto ideológiách líšia.

Zaujíma ma, či ste skúmal, aký majú pôvod v rámci jednotlivých krajín bývalej východnej Európy, že v našej kultúre sú súčasťou obdobia normalizácie s vrcholom v 80-tych rokoch…

Ako som pochopil v súčasnosti ide o hľadanie alternatív voči konzumerizmu.

Áno, je to tak…

V rámci toho, ale ako si na zaváraninovú ekonomiku spomínam ja, tak to nebola alternatíva voči konzumu, ale toto samozásobovanie malo iné dôvody, výsledkom ktorého boli vlastne veľmi kvalitné potraviny.

V jednom z textov na výstave sa píše: „Ve světě mých rodičů je jedinec hodnocen za množství neplacené práce, kterou je schopen vykonat vedle svého zaměstnání a podnikání pro svou rodinu a pro své blízké. Není hodnocen za svou kreativitu, za svou individualitu, za svou výřečnost, ale za nekonečné únavné hodiny dřiny, které je ochoten pro ostatní podstoupit.“ Vidíme obrovský skok, medzi tým, čo neplatenú prácu predstavuje dnes, ako sa zneužíva pojem kreativity pre nastolenie a ospravedlnenie neplatenej práce, ktorá sa dnes deje na internete a tým, čo tu popisujete ako klasické formy neplatenej práce.

To je veľmi zaujímavá téma. Keď som chystal výstavu, hovoril som s Terezou Stejskalovou, ktorá hovorila o komunitách, kolektívoch, čo ma veľmi zarazilo a premýšľal som nad tým, či tento pojem nie je vulgarizovaný. Tereza sa odvolávala na práce jedného amerického sociológa, ktorý skúmal komunity na hranici USA a Mexika a argumentoval, že normatív komunity je častokrát falošný, lebo je vystavaný na obrovskom množstve neplatenej práce. Ľudia si nevolia dobrovoľne túto situáciu, skôr sú chytení do akejsi pasce. To sa stalo aj mne, doslova som utiekol od rodičov a tejto neplatenej práce. Pre mnohých je táto nehonorovaná práca miestom sebarealizácie, častokrát ani nie je dôležité, čím sa skutočne živia. Ak sa jej však odmietnete zúčastňovať, ste zosmiešňovaní. To vnímam ako problém našej spoločnosti, že neumožňuje plynulý prechod medzi rôznymi druhmi práce, že neumožňuje výber.

Medzi druhmi neplatenej práce?

Medzi aktivitami, ktoré chceme robiť. Tá hierarchia, čo je dobré a čo je zlé, je veľmi jasná. Ale hlavne umožniť útek od honorovanej aj nehonorovanej práce niekam inam.

Ale väčšina si potom volí útek do neplatenej práce na internete. Lebo tu máme silný emancipačný étos nových technológií, ktoré umožňujú útek od komunít, ale prinášajú nové formy zotročenia.

Áno, v tomto je kapitalizmus zázračný a na tom je postavený, že dokáže v ľuďoch vytvoriť pocit, že ich emancipuje, už od 19.storočia, že im umožňuje odísť z prostredia, kde majú pocit, že nie sú ocenení a ponúkne im pocit, že niekde inde to dokážu. Takto odchádzali ľudia, ktorí nevlastnili pôdu do priemyselných oblastí a takto sa šíril étos kapitalizmu.

Ale ako ste upozornil, dnešný prekariát sa tvorí z troch skupín: ľudí z prostredia zaniknutého priemyslu, imigrantov a čerstvých absolventov. Práve posledná skupina sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí sú nútení pracovať v nových podmienkach, pričom väčšina tejto práce je neplatenou prácou, často práve na internete.

Určite. Sám sa tým na univerzite zaoberám, obavami študentov, čo bude po škole. Mnohí mladí ľudia majú istú výhodu, napríklad kapitál od rodičov, vďaka ktorému nemusia istú dobu pracovať. Takže majú čas na vytvorenie sociálneho a kultúrneho kapitálu, pracujú zadarmo. Väčšina ľudí to však nemá a musí začať po škole pracovať, na čo ich napríklad naša škola nepripraví. Väčšina skrátka verí tomu étosu, že ak pôjdu študovať, čo ich baví a budú sa dostatočne snažiť, nájdu si prácu, z ktorej budú mať radosť a ktorá bude dôstojná, čo sa ale samozrejme vôbec nemusí podariť. Je to nespravodlivé, ale je to iná téma.

Aká je tá neplatená práca, ktorú absolvujú vysokoškolskí absolventi aj u nás? Existujú k tomu už nejaké výskumy, relevantné pohľady, dáta?

Myslím, že výskumy ešte nie, skôr je tu akási skúsenosť. Časť ľudí to vzdá, keďže nemajú peniaze, idú do práce, ktorá je dobre platená, ale ktorú nevnímajú ako dôstojnú.

Ako práca pre korporácie?

Presne tak. Pokiaľ ide o umelcov, naši absolventi (AVU, Praha) sa často zamestnávajú ako reštaurátori. Existuje zaujímavý umelecký výskum doktorandky Isabely Grosseovej, ktorá robila rozhovory s neetablovanými absolventmi/tkami a zistila, že prevažná väčšina z nich sa živí ako reštaurátori. Myslím, že idea, že táto škola im dá dostatočné kompetencie k tomu, aby sa stali umelcami, je problematická. Premýšľam nad tým, či umelecká akadémia nie je skôr o starostlivosti, o umeleckej starostlivosti o diela, než o kreativite. A či v skutočnosti starostlivosť o umenie nie je vyšším stupňom kreativity. To je niečo, čo som musel prehodnotiť v priebehu desiatich rokov, čo na akadémii učím. Na druhej strane sú tu tí, ktorí sa pokúsili presadiť a častokrát to bolo bolestivé, niekedy sa im to podarí, inokedy nie, väčšinou nie. Podobne ako na väčšine vysokých škôl je to jedno až dve percentá absolventov, ktorí sa stanú profesionálnymi umelcami.

Takže koncept kreativity je veľmi problematický, hovoríte, že sú tu aj iné ciele, že sú definované inak, starostlivosť môžeme vnímať aj ako starostlivosť o komunitu, umeleckú komunitu. V tejto súvislosti možno hovoriť o profesiách, ktoré popri nej vznikajú, mám na mysli novú umeleckú infraštruktúru.

To určite. Práve na nich častokrát stojí prevádzka celých inštitúcií, je to v najširšom vytváranie prostredia pre výstavy.

Ako sa vzťahuje neplatená práca k starostlivosti, podpore o ktorej tu hovoríme? Keďže sa častokrát ukazuje, že nejde o starostlivosť o komunitu ale o zákazníka?

Pri digitálnych technológiách je zaujímavé, že sú v nich prítomné veľké kontrasty, je tam tiež väčší odstup. Mnohí tu síce pracujú v rámci étosu komunity, ale v skutočnosti pracujú zdarma. Tieto veci kedysi neboli čitateľné, ale dnes už sledujeme istú vyprázdnenosť. Zisťujeme tiež, ako narastá konzum, že je tu dokonca isté uchvátenie konzumom. Väčšina spotrebného tovaru je pritom určená pre klasicky chápanú strednú vrstvu, ktorá je na konzume postavená, na tom, že spotrebováva stále nové a nové výrobky. To je tá vrstva, ktorá si bude platiť káblovú televíziu, neustále obmieňa vybavenie domácnosti, mení autá a tak ďalej. Tým, že tomuto systému veria, zakupujú si vlastne aj istú formu sociálneho statusu. Pre mňa je napríklad zaujímavou otázka, koľko ľudí sa snaží uspieť ako youtuberi, v Spojených štátoch si dnes väčšina detí predstavuje, že budú youtubermi. Otázka samozrejme je, koľko ľudí dokáže uspieť, koľko ľudí sa dokáže prispôsobiť infraštruktúre.

Ako to mení charakter práce? Youtuberstvo ani iné amatérske videá, ktoré zabezpečujú promo výrobkov, nie sú považované za prácu, spomínal ste, že sa na nich napríklad nevzťahuje Zákonník práce.

Je zjavné ako youtuberstvo čím ďalej tým viac kopíruje televízne programy, úspešní youtuberi sa o to usilujú. Robia niečo ako televízne prenosy, majú štáb, niekoľko kamier, priamo to strihajú a posielajú na youtube. Priblíženie k televízii je čím ďalej tým viac zrejmé. Akurát sa sa na obsah nedíva celá rodina, takže prístup k divákovi je trocha iný, viac intímny. Ich situácia je trocha iná, keďže sú platení reklamou v závislosti od typu zábavy, ktorú poskytujú, ale tiež v závislosti od toho, odkiaľ youtuber pochádza. Český youtuber zarába menej než ten americký. To definuje Google, korporácie majú v tomto monopol, diktujú podmienky tým, ktorí vytvárajú obsah. Niekedy sa rozhodnú zo dňa na deň, ak nechcú podporovať nejaký typ správ, ktoré považujú za extrémistické, jednoducho znížia príjem z reklám tak dramaticky, že už ľudia nemôžu vytvárať naďalej obsah. Problém tu teda nie je práca na živnosť a na faktúry, ale korporácie, ktoré diktujú podmienky a usmerňujú obsah.

Otázka na záver, ktorá sa týka nás všetkých, ktorí robíme každý deň množstvo neplatenej práce na internete. Ako voči tomu bojovať? Existuje niečo ako digitálne odbory?

(Smiech). Myslím, že najdôležitejšie je povedať, že väčšina ľudí to stále nevníma ako neplatenú prácu, ale ako zábavu, ako voľnočasovú aktivitu, nanajvýš ako sebavzdelávanie, ak sa díva na nejaké prednášky na youtube napríklad. Neplatená práca vzniká transformáciou na serveroch korporácií tým, že sa náš čas a čo vyhľadávame, informácia o našom záujme pretransformováva do dát a potom sa táto informácia predáva. O tom sa dnes vedú veľké diskusie predovšetkým v USA aj vďaka prezidentským voľbám v roku 2016, v Európe a predovšetkým v krajinách strednej a bývalej východnej Európy je diskusia o konzumovaní informácií minimálna. Myslím si preto, že to bude práve v prostredí USA, kde sa rozhodne o tom, či sa niečo udeje alebo nie. Pokiaľ ide o formu nátlaku, jeden z najzaujímavejších nápadov podľa mňa je rozdeliť väčšie korporácie na menšie firmy podľa vzoru Standard Oil, čo sa stalo na začiatku 20.storočia, keď štát rozdelil firmu Rockefellerovej rodiny na 27 malých spoločností. Toto je najreálnejšia možnosť, že sa zníži moc, že sa korporácie rozbijú na menšie spoločnosti a bude tu väčšia regulácia dát. Pokiaľ ide o ďalšie možnosti, ako napríklad začať platiť za neplatenú prácu, za informácie, ktoré o sebe vytvárame, nepovažujem to za také relevantné. V budúcnosti tiež podľa mňa bude vzdelávací systém postavený tak, aby inštruoval ľudí, ako fungujú a ako sa konzumujú informácie a čo z nich vzniká, aby si dali väčší pozor na to, aké informácie poskytujú. V neposlednom rade je to otázka spotreby elektriny, čo je ďalšia obrovská téma, ktorou sa tu nemôžeme zaoberať, ktorú spotrebuje internet a všetky servery, a tá je obrovská. Preto si myslím, že tu bude tlak na to znížiť čas trávenia na internete, myslím, že v budúcnosti môžeme očakávať takéto silové rozhodnutie.

Ďakujem za rozhovor, vyjde bohužiaľ na internete.

Jirka Skála (1976) je český intermediálny umelec a pedagóg. Spolu s Jiřím Frantom je kurátorom pražskej galérie etc. a s Vítom Havránkom a Tomášom Vaňkom sú členmi umeleckej skupiny pas – produkce aktivit současnosti. Jeho tvorba vychádza z tradícií postkonceptuálneho a participatívneho umenia a záujmu o textové médium, fotografiu a video. Vo väčšine svojich projektov sa zaujíma o témy (ne)platenej práce, prekarizácie a voľného času. Softwarový program Lidské aktivity umelec vytvoril v opozícii k dizajnovanej štruktúre počítača a umožňuje uchovávanie a monitorovanie dát v závislosti na tom, či ide o našu platenú alebo neplatenú prácu http://humanactivities.cz/

Foto: pohľady do inštalácie výstavy Děkujeme, že nám vládnete, autorka fotografií: Tatiana Takáčová.