Musím sa priznať, že to nebolo tak dávno, čo som patril k ľuďom, ktorí kategoricky odmietali Igora Matoviča a vešali naňho rôzne prvoplánové nálepky ako šašo, blázon, podvodník alebo psychopat. V čom je teda Matovič a jeho vlastný projekt Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti postmoderný?
V prvom rade je to v tom, ako ho vníma jeho okolie. Nemyslím už vyššie zmienené prvoplánové nálepky, ale pomenovania ako neštandardný, nečitateľný, nevyspytateľný, svojský, autentický. Musím upozorniť, že použitie týchto slov je vo vzťahu k Matovičovi v mediálnom diskurze mienené výhradne ako negatívum, no je skôr negatívom pre toho, kto svojim konceptuálnym myslením ostal kdesi v minulom storočí, alebo sa ho zmocnila apatia. Ak sa však zbavíme zbytočnej negatívnej emócie, ktorá je teraz hlavným nástrojom „politiky strachu“ (Heinz Bude) stavajúcej na vytváraní pocitu falošnej dilemy, dospejeme k plodnej neutralizácii vyššie zmienených pojmov. Až po tomto kroku môžeme povedať, že disponujeme pred-pochopením smerujúcim k pochopeniu Matovičovho štýlu. Ten, napriek tomu, že ako „vec o sebe“ nie je koherentný (čo nemusí byť vždy na škodu), je absolútne v súlade s celkovým kultúrnym dianím na Západe, ktoré tak niektorí povrchne velebia. Je to dianie, ktoré ak sa má konečne doviesť do dôsledkov, začnú sa títo „obdivovatelia“ vzápätí otáčať o stoosemdesiat stupňov a siahajú po starých univerzalizmoch.
Totiž – Matovič sa neustále pohráva so zaužívanými symbolmi a znakmi (sám ich aktívne vytvára), čím neustále ukazuje hranice normatívneho rádu aby identifikoval ich centrum. Bez centra totiž niet hraníc. Matovič však ide ďalej a pomyselnú stabilitu potemkinovskej kulisy dekonštruuje pomocou dynamického konfliktu hraničiaceho s umeleckým gestom, vizuálom a ich performatívnym zjednotením. Nie je to koncept ani hlboká analýza, je to neustála ostentatívna činnosť – demonštrácia. Nie však demonštrácia pre demonštráciu, od ktorej sa v poslednej dobe inteligentne dištancoval. Ten kto by v nej pokračoval by bol buď hlupák, dogmatik, alebo plagiátor samotného Matoviča, ktorý nepochopil Matoviča.
Matovič sa neustále pohráva so zaužívanými symbolmi a znakmi (sám ich aktívne vytvára), čím neustále ukazuje hranice normatívneho rádu aby identifikoval ich centrum. Bez centra totiž niet hraníc.
Práve táto Matovičova činnosť vedie k tomu, že hranice sú v neustálom posune a obrannou reakciou centra sa odhaľuje centrum samotné. Jeho prázdno a simulovaná plnohodnotnosť prekrytá konvenciami a konformitou. Jeden konkrétny príklad za všetky: Andrej Danko.
Znak „slušnosti“ a „hrdosti“ napríklad aj v podobe formalít, sa teraz odtrháva od objektu, na ktorý mal pôvodne referovať – slušnosť a hrdosť aplikovaná v praxi je obetovaná iným cieľom. Existuje už len čistá simulácia, ktorá sa podriaďuje programu. Je to obranný mechanizmus starého systému za pomoci najnovšej mocenskej technológie. Pomocou simulácie sú potom podriadené aj konkrétne živé subjekty – písal o tom už Baudrillard a z neho neskôr vyšli súrodenci Wachowski so svojou trilógiou Matrix. Postmoderna sa javí buď ako zosilnený aspekt moderny, alebo smer postavený priamo na jej troskách, ktoré teraz tvorivo rekombinujeme, pretože môžeme. To vedie nevyhnutne k odmietnutiu tradičných zmlúv, tradičných „veľkých projektov“ podporených a legitimizovaných „metanaráciami“ (veľkými a univerzálnymi príbehmi), ktoré si takto podriaďujú človeka za človekom, politika za politikom, voliča za voličom. Ich činnosť je tak zredukovaná na číru programovú funkciu a oni sú len funkcionári. Súčiastky stroja. Ich modernistické názory, na Západe označované aj ako ideológia progresivizmu, musia byť skreslené aby sa podriadili celku a programovému vyhláseniu, ktoré bude kedykoľvek podporované vyfabulovanými mikropríbehmi. Ich frekvencia sa zvýši, ak sa ciele nepodarí naplniť. A ak ani to nepomôže, vznikne „veľká narácia“ o sprisahaní vedúca k označeniu skutočného páchateľa. Skupina sa stmelí a vytvorí sa politika nekonečnej falošnej dilemy: „buď ste s nami, alebo ste proti nám“, „buď ste fašista, alebo ste antifašista“ a musíte to dokazovať každým svojim krokom. Bez ohľadu na to, že už vyzeráte ako karikatúra uväznená vo svojej bubline. Ale vám je to jedno, pretože už dávno nemyslíte. Stali ste sa súčasťou kolosu produkujúceho banálne zlo (Hannah Arendtová), aj keď sa tak netvárite. Prestali ste myslieť a idete po už vyšliapaných cestách smerom k tomu, proti čomu „bojujete“, až s tým nakoniec splyniete. V programovom súlade s tým sa stávate automatizovaným generátorom vyprázdnených fráz, lebo veď „young power“. To všetko sú trosky prekonanej moderny, ktorá sa chveje v posmrtnom kŕči. Priemerný nezainteresovaný pozorovateľ to ľahko dešifruje a vaše modernistické kroky sa stanú čitateľné už týždeň dopredu. Nech už sa stane čokoľvek, vy idete podľa naoktrojovaných smerníc.
Presne to je diferencia medzi gýčom a umením. Os, ktorú si teraz nakreslíte má len dva protichodné smery: ľahko replikovateľná pravdepodobnosť a vysoko informatívna nepravdepodobnosť. Všetko pozitívne, čo sa na tejto planéte udialo, vrátane života, sa vybralo práve tou druhou cestou, resp. napriek tej prvej – jednoduchšej – naprogramovanej. To ale neznamená, že by sme mohli totálne ignorovať zákony (to ani nie je možné), no tieto zákony nikdy neboli dostatočným dôvodom „ostať stáť“ a „simulovať zmenu“.
Postmoderné myslenie v sebe integruje mnoho kultúrnych artefaktov vrátane Krista či Budhu, alebo liberalizmu, antiteizmu, ultrakonzervativizmu a komunizmu. Z každého niečo. Závisí od situácie. Postmoderné myslenie obsahuje mnoho teoretických východísk ako psychoanalýza, sémiotika, kybernetika atď. Tie sa potom integrujú do ďalších vedných disciplín a smerov. Nastáva paradigmatický posun od kontinuity k diskontinuite. Práve v tomto antismere sa už minimálne desať rokov intuitívne pohybuje Matovič ako večný vzdor, ako stimul myslenia a neustáleho kritického „prehodnocovania všetkých hodnôt.“ Áno, to bola už Nietzscheho požiadavka, ktorého postmoderna paradoxne pokladala za svojho „otca zakladateľa“. K tomu len dodám, že takýmto „otcom zakladateľom“ slovenskej postmodernej politiky, sa teraz javí Matovič.
Matoviča dokonca možno vnímať ako vnútorný antisystémový rozpor (kde sa systematicky vylučuje rozpor, aby sa zachoval status quo, existuje len totalita) parlamentnej demokracie. Funguje v rámci jej pravidiel, no už od samotného začiatku spochybňuje jej model postavený na tzv. štandardných stranách, ktoré medzi sebou súperia rovnako ako korporácie, alebo prijímajú pakty o neútočení, zatiaľ čo v pozadí kalkuje nová aj stará oligarchia. Tá sa potom nepriamo spolupodieľa na tvorbe zákonov, aby medzi nimi mohla kľučkovať. Raz podporí toho, raz toho: „volič je hovno“ lebo sa v tom „tu a teraz“ nevie zorientovať a akákoľvek tendencia sprehľadniť vzťahy, či tendencia k priamej demokracii, autentickému prejavu, v nich vzbudzuje nekonečný pocit zhnusenia a odporu. Prečo? Pretože individuálna voľba sa rozdistribuovala do všetkých smerov a uzlov. Je to sieť, v ktorej sa nevedia zorientovať a začínajú sa v nej zamotávať.
Nie som šťastný, že je to práve Matovič, ktorý sa stal skutočnou a jedinou viditeľnou alternatívou k súčasnému systému. Ten totiž vedie len k tomu, že subjekty svoju zodpovednosť alibisticky delegujú na vyššie celky, poprípade na abstraktné entity, alebo mechanizmy, ktoré vzápätí označia za prirodzené (rozumej štandardné) čím nenápadne implikujú, že toto je jediná a správna cesta k dobru a najvyššej blaženosti. To je však simulovaná zmena, ktorú Matovič, žiaľ iba intuitívne, ako postmoderný politik odhaľuje, spochybňuje a rozrúša. To, prečo nie som šťastný, je teraz jedno, pretože „karty sa už rozdali“ a my musím začať hrať podľa nových pravidiel, nových stratégií, nových foriem spolupráce.
Nie, toto nie je falošná dilema medzi konzervatívcami a liberálmi, pritom sa tieto pojmy neskutočne zdehonestovali, dokonca aj tými, ktorí sa k nim ešte stále hlásia. Toto nie je modernistická binárna možnosť – keď musíte povedať „áno“, inak ste hneď podozrivý z toho, že v tichosti mienite tabuizované „nie“. Podľa takejto modernistickej pozície ste chybou v systéme a treba vás eliminovať a zdiskreditovať. To je omyl. Totiž – žiadna falošná dilema po nástupe postmoderny už neexistuje (u nás až po roku 1989). Ak ju niekto cielene vytvára, či už mesiac pred vašou voľbou, alebo počas roka, buď vami manipuluje, alebo svojim myslením patrí na smetisko dejín.
Pomocou svojho hnutia – platformy, ktorá obsahuje všetky vyššie zmienené postmoderné znaky a príznaky, to Matovič neustále dokazuje už takmer desať rokov. Aj za cenu, ktorú musí platiť a platí ju svojou tvárou.
Taká je totiž tvár, žiaľ, jediného postmoderného politika akého na tejto scéne máme. A je to len na nás, aby sme v roku 2024 zhodnotili, ako tu tvár jej vzťah k osobnej, nie straníckej zodpovednosti, poznačil. Poprípade, kam sme sa to dostali a čo vlastne chceme. Je toto budúcnosť politiky? Ja si myslím, a budem sa o to snažiť, aj keď z inej pozície, že áno – dúfam v to. Práve to je politické smerovanie, ktoré načrtol už Václav Havel inšpirovaný Jánom Patočkom. Totiž – identifikoval ho ako prechod od kolektívnej nezodpovednosti k osobnej zodpovednosti. Sám to však neuviedol do praxe a tak politika „komunitárnej demokracie fungujúcej na mechanizmoch tej priamej“ ostala len v rovine nedokončených úvah. A to je škoda. Pretože znižovať priestor medzi občanmi a politikmi ako ich reprezentantmi, či už z hľadiska kontroly alebo rozhodovacích procesov, musí byť súčasťou akýchkoľvek demokratizačných procesov. A na to už modernistické koncepcie nestačia, pretože deformujú realitu.
Prvým krokom na tejto ceste k reálnej (nie simulovanej) zmene politiky, bude teda začať akceptovať Matoviča. Možno aj ako premiéra. Druhým krokom by malo byť zamyslenie sa nad ním a tým, čo vlastne mieni a reprezentuje. Tretím krokom musí byť sformovanie alternatívy v prípade jeho zlyhania. To vedie k štvrtému kroku, ktorým je rozvinutie tejto cesty smerom k autentickej demokracii, ktorá prekračuje horizont ritualizovanej voľby. A piatym, posledným a zároveň existenciálnym krokom, bude musieť byť radikálne prebudenie svojej zodpovednosti, a ako by dodal Jean Paul Sartre, aj za cenu nekonečného pocitu úzkosti. Inej cesty k prehĺbeniu vedomia slobody, jej možností a existenciálnych limitov, niet. A0 ak áno, aspoň teraz a v týchto voľbách, sa o ňu nikto nepokúsil. Všetko ostatné ostalo buď v rovine gýča a karikatúry, alebo v rovine projektov, ktoré, ako som už naznačil, patria na pomyslené smetisko dejín. Prečo? Pretože modernistická definícia politiky ako „umenie možného“, je už dnes dávno prekonaná samotným Matovičom ako „umením, aj toho na pohľad nemožného“.
©Májovský, P. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Venuje sa interdisciplinárnej teórii komunikácie.
Obrázok: Ilustračný. Zdroj: Pxhere.
