Na takýchto krízových situáciách je fascinujúce, že keď treba, peniaze sa vždy nájdu. Aj Európska centrálna banka ich môže tlačiť, aj Slovensko môže zachraňovať mzdy zamestnancom a živnostníkom.
To je, samozrejme, dobrá správa. Dokazuje, že štátne investície sú vecou politického rozhodnutia, nie ekonomického náboženstva. Aj takzvaný vyrovnaný rozpočet je len ideológiou. Ak sa ekonomika spomaľuje, štát musí mobilizovať zdroje a pumpovať do nej peniaze. Teda nie škrtať, ako sme si to tvrdo naordinovali po poslednej finančnej kríze. A práve záchranným scenárom z tej v roku 2008 sa musíme za každú cenu vyhnúť.
Vtedy Európska únia a Spojené štáty zachraňovali finančné trhy, ktoré skolabovali pod ťarchou vysoko riskantného obchodovania s derivátmi na burze. Keď začali vlastnou vinou banky jedna za druhou padať, vlády rozhodli, že „sú priveľké na to, aby padli“. Naliali do nich peniaze bez toho, aby ich akokoľvek za toto správanie postihovali alebo kládli podmienky využitia štátnych injekcií.
Mnohé korporácie napríklad zneužili peniaze na to, aby nakúpili vlastné akcie a tým udržiavali svoju hodnotu. Odchádzajúci manažéri si z týchto štátnych dotácií vyplatili pre seba miliónové zlaté padáky, hoci oni sami boli príčinou tohto krachu. Keď bolo po najhoršom, po pár rokoch sa všetko vrátilo do starých koľají.
Podobné scenáre sa črtajú i teraz. Donald Trump sa snaží zariadiť, aby sa ekonomická pomoc firmám udeľovala neverejne – aby nebolo jasné, ktorá koľko dostane, a bez toho, aby ich vôbec kontrolovali, ako sa peniaze použijú, napríklad, aby z nich nevyplácali mastné odmeny.
Vo Veľkej Británii premiér Boris Johnson znárodnil železnice, na ktorých katastrofálne fungovanie sa už aj tak roky všetci sťažujú. Vyhlásil, že ich znárodní len na šesť mesiacov, kým je zle, a potom sa zase vrátia do súkromného vlastníctva. Čiže ako – štátna pomoc firmám, keď je sedem suchých rokov, ale voľný trh, keď sú roky mokré?
Zastavenie výroby súvisiace s koronavírusom určite nie je to isté ako posledná finančná kríza, ktorú spôsobilo správanie bankárov a finančných inštitúcií. No môžeme sa z nej poučiť. Naposledy bol riešením, s nadhľadom, socializmus pre podnikateľov a kapitalizmus pre všetkých ostatných. Spravodlivé je pomôcť všetkým, sanovať aj malé a lokálne firmy.
Zjednodušene povedané, platiť rovno ľuďom peniaze na účet, vrátane nezamestnaných a odkázaných na pomoc štátu. Bez toho, aby sa krízová situácia zneužila na úplné podkopanie zamestnancov, čo ako prvé bez hanby navrhuje Sulíkova SaS.
Rezervy na pomoc sa majú vytvárať, keď sa ekonomicky darí. Takže potom, ako sa, dúfajme, súčasná kríza úspešne zažehná, hádam už nebudeme počúvať vzlyky veľkopodnikateľov, že štát je zlý hospodár, že potrebujú daňové úľavy a zrušenie minimálnej mzdy, aby profitovali. A ako šibnutím čarovného prútika sa na konci roka ich účtovníctvo vždy zmení na neziskovú organizáciu, čiže bez zisku.
Treba zastaviť unikanie peňazí do daňových rajov a obchádzanie zdaňovania cez schránkové firmy. Zabezpečiť koniec myslenia, že straty vždy zaplatia daňoví poplatníci, ale zisky musia byť za každých okolností súkromné.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Obrázok: Bohatstvo národov od Seymoura Fogela. Zdroj: Wikimedia.