Koniec anti-fašizmu

Pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom prinášame preklad článku Davida Brodera o porovnávaní komunizmu s fašizmom európskym parlamentom. Z amerického magazínu Jacobin preložil Peter Takáč.

V septembri 2019 odsúdil európsky parlament komunizmus ako ekvivalent nacizmu. Na základe domnelého čítania histórie označuje návrh každý „radikalizmus“ za „totalitárny“ – a odmieta morálnu prevahu tých, ktorí proti fašizmu bojovali.

V máji 1945, keď sa nad ruinami Hitlerovej ríše stále vznášal dym, francúzsky prieskumník verejnej mienky IFOP sa opýtal občanov, ktorý národ podľa nich najväčšmi prispel k porážke nacistického Nemecka. Úžasných 57 percent za rozhodujúceho aktéra uviedlo Sovietsky zväz, v porovnaní s 20 percentami za Spojené štáty a 12 percentami za Britániu. Keď vykonal IFOP rovnaký prieskum v roku 1994, potom ako sa zrútil samotný ZSSR, zistilo sa, že toto vnímanie sa radikálne zmenilo. O päťdesiat rokov neskôr len 25 percent verilo, že ZSSR najviac prispel k víťazstvu Spojencov, v porovnaní so 49 percentami za USA a 16 percentami za Britániu.

Historická pamäť môže byť dosť nestála. Nie je to len to, že história mizne v diaľke popritom ako bledne náš obraz minulosti. Historická pamäť je skôr niečo, čo sa mení prostredníctvom aktívneho procesu, v ktorom každá generácia interpretuje svet, ktorý jej bol odovzdaný. V tomto prípade sa dá ľahko vidieť, ako zmeny v prevládajúcom západnom pohľade na ZSSR po roku 1945 – studená vojna, zavrhnutie Stalina Nikitom Chruščovovom, revolty vo Východnom bloku a jeho konečný rozpad – podkopali prestíž, ktorej sa tomuto štátu dostávalo na konci druhej svetovej vojny, ako hlavného aktéra v tejto vznešenej veci.

Historická pamäť sa nielen mení, ale aktívne transformuje prostredníctvom pop-kultúrnych zobrazení, ako aj aktívnych politických síl. Takto by sme preto mali vnímať prijatie uznesenia Európskeho parlamentu z 18. septembra 2019 o „význame európskej spomienky na budúcnosť Európy“. Za podpory skupín S&D (stredoľaví), Renew (liberáli), EPP (kresťanskí demokrati) a ECR (konzervatívci) sa návrh prezentuje ako odsúdenie všetkých „totalitarizmov“, pričom sa pakt Molotov-Ribbentrop z augusta 1939 považuje za počiatok piatich desaťročí útlaku, dnes ukončený európskym projektom a NATO.

Ide o trochu prehnané poňatie dejín. Pakt skutočne bol bezprostredným impulzom pre inváziu Wehrmachtu do Poľska – ktorý podnietil britsko-francúzske vyhlásenie vojny s nacistickým Nemeckom. Obsahovalo tiež tajné klauzuly, podľa ktorých si Berlín a Moskva vo východnej Európe rozdelili zóny nadvlády, ktoré zotrvali až do nemeckej invázie do ZSSR v júni 1941. Zo Stalinovej strany nešlo len o získanie „priestoru nadýchnuť sa“ a vybudovať sovietsku obranu, ale typický akt extrémneho cynizmu voči obyvateľom východnej Európy; bol to tiež šok pre komunistov v celej Európe, ktorí boli po predchádzajúce roky povzbudení bojovým nadšením proti hitlerizmu.

Môžeme však pochybovať o tom, že pakt „zapríčinil vypuknutie druhej svetovej vojny“ alebo že vojna nebola ničím iným ako nacisticko-sovietským rozdelením si Európy. Čo totiž fakt, že Hitler plánoval vojnu už v 20. rokoch, alebo skutočnosť – čoskoro dokázanú udalosťami, ktoré sa v tomto návrh nespomínajú -, že ZSSR bol hlavnou obeťou jeho vojenskej politiky (27 miliónov mŕtvych) a hlavným aktérom boja proti nacizmu? A čo udalosti z tridsiatych rokov, keď konzervatívci v Británii a Francúzsku „upokojili“ nacistického vodcu – nechali ho porušiť zákaz prezbrojovania Nemecka z Versailleskej zmluvy, poskytli mu územné „ústupky“ v strednej Európe a zatvorili oči pred jeho ozbrojeným zásahom v Španielsku -, pričom odmietli protinacistické spojenectvo navrhnuté Stalinom?

Anti-komunizmus bez komunizmu

Tieto historické argumenty sú dobre známe. Pre naše účely je však dôležitejšia otázka, ktorú vyvoláva názov návrhu – a to, čo táto konkrétna verzia dejín hovorí o „budúcnosti Európy“. Tá je koniec koncov radikalizáciou anti-komunizmu hlavného prúdu. Ako raz povedal Primo Levi, ani Alexander Solženicyn neopisoval nič, čo by sa podobalo Treblinke alebo Chelmnu – napriek tomu tento návrh prezentuje „komunizmus“ ako jednoducho genocídny. V nadväznosti na maďarský a poľský antikomunizmus, ako aj na „anti-totalitnú filozofiu“, odsudzuje návrh európskeho parlamentu nielen stalinistické zverstvá, ale celú skúsenosť so štátnym socializmom – a dokonca aj komunistov, ktorí sa postavili proti Stalinovi – ako rovnocennú s nacistami a ich tábormi smrti.

To prinajmenšom slúži na vykreslenie ešte aj toho najtvrdšieho poľského alebo maďarského nacionalizmu v zmysle obete a vykúpenia. Zdá sa, že nacisti boli odsúdení už dostatočne, no nie komunisti. Ako uviedla poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS), „Židia boli odškodnení za udalosti druhej svetovej vojny, ale Poliaci nikdy“ (veta, ktorá tiež elegantne odmieta „poľskosť“ zavraždených Židov). Návrh však zároveň predstavuje komunizmus ako rakovinu, ktorá podkopáva európsku demokraciu, dokonca aj v krajinách, v ktorých sú takmer nulové reálne komunistické sily. Rovnako ako v mccarthyovskej Amerike sú útoky „anti-komunistov“ ďaleko väčšie ako tie komunistické.

Toto je obzvlášť príznačné v Poľsku, kde pokračujúca výzva PiS na očistenie sa od „komunistov“ slúži ako glej žlčovitého nacionalizmu. Kým v protikomunistickej revolúcii v roku 1989 sa jej vodca Jarosław Kaczyński prezentoval ako centristický kresťanský demokrat, dnes je tvrdou pravicovou postavou, vedúcou „antikomunistický“ boj dokonca aj proti silám, ktoré majú od politickej ľavice ďaleko. Tzv. „lustračná“ (alebo „dekomunizačná“) kampaň tvrdí, že bývalí komunisti neboli nikdy riadne očistení – a keď poľský súd zrušil „lustračné“ opatrenia PiS ako neústavné a nedemokratické, jeho sudcovia boli zhodení ako obyčajné figúrky komunistov.

Podobný vývoj môžeme nájsť v Maďarsku, kde krajne pravicový líder Viktor Orbán (v roku 1989 liberál) viedol boj s „komunizmom“ až do dnešnej doby. V roku 2011 predstavil novú ústavu zameranú na archaického ducha „Svätej koruny“, rodinných hodnôt a kresťanstva, pričom z názvu krajiny vynechal slovo „republika“. Nahradil tak dokonca ústavu z roku 1990 tvrdiac, že si tento dokument vzhľadom na svoje republikánske a svetské odkazy ponechal „komunistický“ rámec. V Maďarsku sú zakázané všetky komunistické symboly (vrátane červenej hviezdy, kladiva a kosáka); boj proti „komunizmu“ sa bežne používa na delegitimizáciu celej opozície.

To zodpovedá tomu, čo Richard Seymour nazval „antikomunizmus bez komunizmu“ – praxi, pri ktorej vodcovia ako brazílsky Jair Bolsanaro a talianský Matteo Salvini (a pred ním Silvio Berlusconi) vedú kultúrnu vojnu proti „komunizmu“ dokonca aj tam, kde už ľavica prestala existovať alebo prešla na stredovo-neoliberálne pozície. Ak neexistujú skutoční komunisti, krajná pravica ich nahradí iným démonom (najmä rasovými menšinami) alebo jednoducho predstaví demokraticko-republikánske hodnoty ako nepriateľov „národnej kultúry“ a „zdravého rozumu“. Boj proti „kultúrnemu marxizmu“ zohráva v diskurze americkej alt-right podobnú úlohu.

Túto verziu anti-komunizmu presadzuje aj návrh európskeho parlamentu a jeho osobitný spôsob vyvolávania „stalinistickej“ hrozby. Keďže chýbajú akékoľvek masové komunistické politické formácie, dokonca aj tam, kde kedysi vládli, je takéto poňatie dejín používané ako zbraň proti ďalšiemu veľkému strašiakovi – Rusku – ktoré je obviňované zo „skresľovania historických faktov a ospravedlňovania zločinov spáchaných sovietskym totalitným režimom“ ako súčasti „informačnej vojny vedenej proti demokratickej Európe, ktorej cieľom je rozdeliť Európu“. Sovietske vojenské pamätníky vztýčené po roku 1945 sú prezentované ako nástroje „totalitnej ideológie“, ktorú nám Rusko vtláča ešte aj dnes.

Z tohto dôvodu predstavuje tento návrh zvláštnu kombináciu záujmov medzi liberálnymi centristami na Západe a nacionalistickými silami v krajinách Visegrádskej skupiny, pre ktoré je veľkým nepriateľom „Rusko“ v obnovenej studenej vojne. Pre tých, ktorí vidia vo víťazstve Trumpa alebo Brexitu, alebo v útokoch na princa Andrewa ruský zásah, sa zdá byť nepochybne hrdinskejšie považovať sa za križiakov proti „totalitarizmu“. Táto protiruská posadnutosť však vedie aj k bezprecedentnému vymazávaniu anti-fašizmu, a to aj stranami ako sú Talianskí demokrati (strana prevažne pochádzajúca z Talianskej komunistickej strany) a Strana práce Spojeného kráľovstva, z ktorých každá hlasovala za návrh Európskeho parlamentu.

Dejiny druhej svetovej vojny nie sú vecou morálky. Winston Churchill bol pri obrane britského impéria veľkým protivníkom Hitlera; taká uctievaná osobnosť nemeckého odporu, ako Claus von Stauffenberg, podporovala využívanie otrockej práce Poliakov a obraňovala Hitlerove územné výdobytky. Motivovaní môžu určite nájsť prípady nespravodlivých vražd spáchaných komunistickými bojovníkmi odporu; v tomto návrhu sa tiež nespomínajú zločiny akými boli masové znásilnenia páchané jednotkami Červenej armády (a v menšej miere aj západnými jednotkami).

Tieto fakty si zaslúžia riadne historické preskúmanie, než je to, ktoré sa z nich vyvodzuje. Istotne by nerelativizovalo dejiny ideológií zjavne propagujúcich rasovú vojnu, dobývanie, a podrobovanie alebo zotročovanie žien a menšín. No prirovnávanie komunizmu alebo vlastne „radikálnych ideológií“ vo všeobecnosti s nacizmom európskym parlamentom tak môže spraviť. Nikto by sa nesnažil pošpiniť holokaust prirovnávaním ho k podmienkam povojnového socialistického režimu v Poľsku – toto polemické obvinenie je nepochybne zamerané opačným smerom a tvrdí, že komunisti neboli „lepší“ ako nacisti.

Démonizácia ľavice

Okrem historickej negramotnosti je návrh Európskeho parlamentu motivovaný aj celkom iným účelom: určiť, kto sú legitímni bojovníci za slobodu. Podľa sponzorov návrhu sa zdá, že táto kategória siaha od Emmanuela Macrona až po Viktora Orbána, ale nie na ľavicových odporcov neoliberalizmu a NATO. V tejto súvislosti je pozoruhodný výslovný odkaz na NATO ako na základnú oporu „slobody“ a „európskej rodiny“, spolu s „reformami a sociálno-ekonomickým rozvojom za asistencie EÚ“ uskutočňovanými v krajinách strednej a východnej Európy. Nielen európsky projekt vo všeobecnosti, ale aj NATO a neoliberálna reštrukturalizácia sú tu prezentované ako bariéry totalitarizmu.

Po roku 1945 mnoho demokratických krajín zakázalo obnovenie fašistických alebo nacistických strán – v závislosti od krajiny došlo k väčšej či menšej očiste od personálu bývalého režimu. Po páde Východného bloku bol tento proces napodobený v mnohých krajinách strednej a východnej Európy, ktoré samy zakázali komunistické strany. Ak je však dnes „stalinistická“ hrozba čisto imaginárna, Salvini, Orbán a Kaczyński používajú „anti-totalitarizmus“ na odsúdenie ľavice, zatiaľ čo popierajú, že sú sami fašisti.

V pôsobivom článku o „Dedičstve totality“ pripomína Owen Hatherley Memento park v Budapešti, „cintorín“ pamiatok maďarského stalinizmu. Sú tu topánky zo sochy Stalina, zhodenej revolúciou z roku 1956, ale tiež sovietske vojenské pamätníky a dokonca aj pocta Medzinárodným brigádam, sociálnym demokratom a komunistom, ktorí šli v Španielsku bojovať proti fašizmu – ktorí sú teraz odsúdení ako ďalší iní totalitaristi. V roku 1989 ocenil Orbán komunistického vodcu Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1958, pretože sa postavil proti Sovietskemu zväzu – v roku 2018 bola jeho socha zbúraná ako ďalšia pamiatka totalitného režimu. Keby bol komunizmus skutočne rovnocenný s nacizmom, bolo by to skôr ako pálenie kópií Schindlerovho zoznamu.

Preto nesúhlasiť s návrhom Európskeho parlamentu o „totalite“ nemá nič spoločné s obranou Stalina, popieraním zločinov, ako je Katynský masaker, alebo tvrdením, že Pakt Molotov-Ribbentrop bol iba mierovou dohodou. Ide o nesúhlas s nepremysleným pretváraním dejín pre najplytšie politické ciele, v ktorých je nacistický holokaust relativizovaný jednoducho preto, aby Rusko vyzeralo zle. Liberáli často radi tvrdia, že stoja za „faktami“ proti tvrdeniam figúr ako sú Orbán a Salvini, ktorí sa snažia podkopať našu demokraciu. Ak sú tejto veci skutočne zaviazaní, môžu začať odmietnutím krajne pravicovej verzie histórie.

Foto: Lenin a ďalšie emblematické pamätníky v budapeštianskom Memento parku. Zdroj: Wikimedia.

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.