„Žiadny podnik, ktorého existencia závisí od platenia miezd pod úrovňou serióznej mzdy, nemá právo pokračovať v tejto krajine. Pod serióznou mzdou mám na mysli viac, než len mzdu na prežitie. Myslím mzdu, ktorá zabezpečí dôstojný život.“ F. D. Roosevelt (1933)
Analytik INESS Róbert Chovanculiak, ktorého klamstvá a zavádzania som rozobral vo viacerých mojich predchádzajúcich textoch (TU a TU) sa znova blysol komentárom na tému minimálnej mzdy (sme.sk a iness-blog).
Dokážem pochopiť prezentáciu odlišného názoru, no takáto znôžka nezrovnalostí a zavádzania, akou sa prezentoval interný doktorand ekonomickej fakulty UMB, môže znamenať buď fakt, že autor problematike nerozumie, alebo si vyberá len to, čo mu pasuje do jeho pohľadu na inštitút minimálnej mzdy a všetko ostatné ignoruje. Nakoľko nemám pochybnosti o odborných znalostiach a inteligencii pána Chovanculiaka, tak mi neostáva nič iné ako presvedčenie, že nepokryte klame a snaží sa odpútať pozornosť od naozajstných faktov.
Otázkou v takomto prípade ostáva motivácia slovenských médií, ktoré takýmto „znalcom“ dávajú značný priestor, bez toho, aby poskytli priestor aj protiargumentom.
Ale rozoberme si tvrdenia pána doktoranda pekne po poriadku:
„Za posledné štyri roky (2013 – 2016) vzrástla cenová hladina kumulatívne o 0,7 percenta. To inými slovami znamená, že o toľko vzrástli náklady na život zamestnancov (aj tých s minimálnou mzdou)“
Infláciu, o ktorú sa pán Chovanculiak pri tomto tvrdení opiera, počíta štatistický úrad na základe širokého spotrebného koša tovarov a služieb – ktoré nakupuje priemerný Slovák s priemernou mzdou. Problémom tohto širokého koša je fakt, že nízko zarábajúci zamestnanci (ale i dôchodcovia, invalidi a ľudia na sociálnych dávkach) nenakupujú všetky tovary a služby, ktoré sú do tohto spotrebného koša zahrnuté. Ak len jednoducho vyberieme z tohto koša tie oblasti výrobkov a služieb, ktoré najčastejšie kupujú chudobní, ako sú potraviny, bývanie, doprava, vzdelávanie a zdravotníctvo, tak sa už ročná inflácia pohybuje niekde okolo 3 percent (za štyri roky cca 12 percent).
Tento problém zachytil už aj štatistický úrad a momentálne sa pripravuje výpočet tzv. dôchodcovskej inflácie, pričom sa bude táto inflácia počítať len z tých tovarov a služieb, ktoré v priemere využívajú dôchodcovia – čo bude možné sčasti použiť aj u zamestnancov s minimálnou mzdou. Sčasti len preto, že minimálna mzda je nižšia ako priemerný dôchodok a zamestnanci, hoci aj nízko hodnotení, predsa len nakupujú aspoň mierne odlišné tovary a služby ako dôchodcovia. Možno by stálo za úvahu, vypočítavať okrem dôchodcovskej inflácie aj infláciu zamestnancov odmeňovaných na úrovni minimálnej mzdy.
Ďalším problémom, ktorý v tejto súvislosti pán Chovanculiak doslova ignoruje, je dlhoročný prepad reálnych miezd, ktorého sme boli od roku 1989 svedkom – tento prepad sa podarilo zastaviť len relatívne nedávno a rast priemernej, ani minimálnej mzdy (hocako rekordný) sa dodnes neodrazil na dostatočnom raste reálnych miezd, tak, aby aspoň vyrovnal predchádzajúci pokles.
„Na druhej strane počas týchto rokov politici cez zvyšovanie minimálnej mzdy zvýšili cenu práce zamestnávateľom takmer o 13 percent (po odrátaní odpočitateľnej odvodovej položky).“
Ako som uviedol vyššie, reálne inflácia na úrovni minimálnej mzdy za posledné roky ukrojila chudobným zamestnancom z ich platov skoro presne toľko, ako sa navýšili náklady zamestnávateľov na ich zamestnávanie.
Aj keď z textu nie je celkom jasné, či p. Chovanculiak pod pojmom „cena práce“ myslí priemernú cenu práce alebo cenu práce na úrovni minimálnej mzdy, tak by sa okrem grafu, ktorý zobrazuje rast ceny práce, mal pozrieť na graf, ktorý ukazuje rozdiely v cenách práce v EÚ alebo OECD – aj napriek relatívne vysokej produktivite práce, patria naše náklady na prácu medzi jedny z najnižších a podľa výpočtu ceny práce cez paritu kúpnej sily, ktorú realizoval IFP, sú naše náklady práce tretie najlacnejšie v OECD.
IFP – Lepšie zamestnávať priemerného zamestnanca, než ním byť
Pozrite si aj veľké porovnanie produktivity práce a odpracovaných hodín
Prípadne by sa mal pán Chovanculiak pozrieť na grafy zobrazujúce výšku našej minimálnej mzdy spolu s inými krajinami, môže to byť tak v nominálnej hodnote, ako aj prepočítané cez paritu – v oboch prípadoch je to tristný pohľad.
„empirické štúdie dokazujú, že vhodné zvýšenie minimálnej mzdy nevedie k zániku prac. miest a naopak poskytujú zistenie, podľa ktorých môže zvýšiť produktivitu práce zamestnancov“ (OECD)
Následne pán doktorand siaha k ďalšej náloži demagógie, keď vyťahuje strašiaka v podobe Slovenskej pošty, nášho zdravotníctva a hoteliera v Revúcej.
Podobne ako europoslanec a sociopat Sulík, si pán doktorand vyberá z témy len tie hrozienka, ktoré mu hrajú do karát a ešte aj tie si dokáže prispôsobiť na svoj obraz.
Prečo sa neopýta, ako zamestnanci pošty dokážu vyžiť z tých astronomických 462 eura (v hrubom), ktoré dostávajú v priemere za 40 hodín týždenne (+ množstvo nadčasov). Prečo sa neopýta sestier, ako je možné, že všetko mladé odtiaľ uteká, a aj napriek tomu, že nám v nemocniciach pracuje množstvo dôchodkýň, tak naše nemocnice majú nedostatok sestier a nedokážu zohnať kvalifikované sestry – tie sú dnes radšej v zahraničí alebo v celkom iných sektoroch.
o koľko percent HDP prichádzajú stredoeurópske krajiny pre „únik mozgov“
Prečo sa neopýta, ako je možné, že slovenské priemyselné odvetvie produkuje obrovské zisky, ktoré odlieva do zahraničia, do daňových rajov a aspoň sčasti sa s týmito ziskami nepodelí so svojimi zamestnancami, ktorí mnohokrát produkujú vyššiu kvalitu ako materské koncerny?
Práve preto, že množstvo priemyselných podnikov na Slovensku využíva sociálny dumping prostredníctvom vyplácania nízkych miezd, nemajú obyvatelia tejto krajiny dostatok financií na naštartovanie domácej spotreby a normálneho fungovania od kúpyschopnosti domáceho obyvateľstva závislého terciálneho sektora našej ekonomiky (poskytovanie tovarov a služieb pre obyvateľov SR živnostníkmi, malými a strednými podnikateľmi).
„Podľa štatistík EU SILC v roku 2015 bola na Slovensku hranica chudoby na úrovni 346,5 eura.“
Mimochodom, hraníc chudoby je možné nájsť niekoľko a ako správny demagóg sa pán Chovanculiak odvoláva na tú hranicu chudoby, ktorá mu vyhovuje. Podľa Eurostatu je hranicou chudoby 60 % mediánu, čo naša minimálna mzda podľa pána doktoranda spĺňa. Prečo ale neísť aj ďalej? Podľa OECD je hranicou chudoby 50 % mediánu, takže našu minimálku ešte možno znížiť. Dokonca podľa Svetovej banky je hranicou chudoby príjem nižší ako 1,95 USD v parite kúpnej sily na deň, takže minimálka podľa tejto logiky môže klesnúť na 60,45 USD v parite mesačne.
Takže si porovnajme hranicu chudoby z roku 2015 (346,5) a čistú minimálnu mzdu v roku 2015 (339,09). Autor komentára sa akosi pozabudol zmieniť o tom, že zamestnanec s minimálnou mzdou, aj keby prekonával administratívnu hranicu chudoby o tých pár eur, ktoré uviedol vo svojom komentári, tak to z neho určite nerobí ani boháča, ani príslušníka strednej triedy. A rovnako nič nehovorí o tom, ako naše hospodárstvo trpí na mizerné mzdy obyvateľstva.
S minimálnou mzdou a mizernými mzdami na Slovensku úzko súvisí aj príjmová nerovnosť. Podľa analytikov OECD, MMF a Svetovej banky zväčšujúce sa príjmové nerovnosti zhoršujú hospodársky rast a zhoršujú výhľad do budúcnosti. Príjmová nerovnosť na Slovensku je síce relatívne nízka (GINI koeficient), približne na úrovni Švédska, problémom ale je, že vykazuje vysoký rast, ktorý akceleruje.
„v priemere platí, že zvýšenie nerovnosti o 1 bod tzv. Gini koeficientu znižuje ročný rast HDP o 0,2%“ (MMF)
„zvyšovanie príjmu bohatých znižuje rast a, naopak, zvyšovanie príjmu chudobných rast zvyšuje“ (MMF)
„nižšia nerovnosť súvisí s rýchlejším a dlhšie trvajúcim hospodárskym rastom a prerozdeľovanie má na rast zrejme pozitívny vplyv“ (MMF)
„ďalšie prehlbovanie príjmovej nerovnosti bude vytvárať negatívne vplyvy na hospodársky rast“ (OECD)
„okliešťovanie pracovných kódexov a kolektívneho vyjednávania nemá pozitívny vplyv na produktivitu práce a pravdepodobne ani na zamestnanosť“ (OECD)
„To, čo môže obyvateľov Slovenska dostať pod hranicu chudoby, je skôr strata zamestnania (pre niektorých paradoxne) práve z dôvodu zvyšovania minimálnej mzdy.“
Nezamestnanosť spôsobovaná rastom minimálnej mzdy je ako jednorožec, každý o ňom hovorí, no ešte ho nik nevidel…
Aj napriek tomu, že za posledné roky rástla minimálna mzda na Slovensku vraj skokovo a radikálne, tak nám stúpa zamestnanosť. O tom, že primeraný, hoci rekordný rast minimálnej mzdy neohrozuje zamestnanosť nás presviedčajú aj konkrétne prípady zo zahraničia, v Slovinsku v roku 2010 (počas najhoršej krízy) skočila minimálka z 597,43 na 734,15 eur (skoro 23 % zvýšenie), v Maďarsku v roku 2001 vzrástla reálna minimálna mzda cca. o 60 %, na Novom Zélande v roku 2001 vzrástla minimálka pre mladých až o 69 %.
Analytici INESS pravidelne zastrašujú a klamú.
Naopak, napríklad vo Veľkej Británii v rokoch 1993 – 1999, keď zrušili sektorovo určované minimálne mzdy, zamestnanosť nerástla tak ako si od tohto kroku sľubovali konzervatívci, mzdy stagnovali a pomaly sa prepadali, pričom celé britské hospodárstvo sa pohybovalo na hranici stagnácie a recesie.
O vplyve minimálnej mzdy na nezamestnanosť existuje množstvo štúdii, no žiadna z tých relevantných toto nepotvrdila, aj tie, ktoré predsa len nejaký vplyv našli, hovoria len o minimálnom, ktorý je možné odstrániť inými opatreniami a je vyvažovaný rastom kúpyschopnosti.
OECD analyzovala dáta z množstva vedeckých prác zaoberajúcich sa vplyvom minimálnej mzdy na nezamestnanosť
Ján Drahokoupil (vedecký pracovník inštitútu ETUI) o tvrdeniach INESS ohľadom minimálnej mzdy:
„Jejich pozice je v rozporu se současným stavem ekonomického poznání. Měli by si to dostudovat, nebo přestat lhát.“
„Posledným dôvodom má byť snaha dostať minimálnu mzdu na úroveň 60 percent priemernej mzdy v hospodárstve… lepšiu predstavu o mzdách poskytuje medián (stredná hodnota)… treba sa pozrieť na jednotlivé regióny samostatne a nie na celé Slovensko.“
Samozrejme, ďalšie vrtenie psom. Európska sociálna charta, ktorú sme ratifikovali pri vstupe do EÚ hovorí jasne: minimálna mzda by mala dosahovať aspoň 60 % priemernej mzdy v hospodárstve. Nie v krajoch, nie v okresoch, nie v spolkových štátoch, ale v celom hospodárstve. Slovenská republika nie je federáciou, ani úniou, rovnako tak nie je možné Slovensko rozdeliť do samostatných pracovných trhov na žiadnom regionálnom princípe, takže regionálne minimálne mzdy ani reálne nie je možné zaviesť. Požiadavka zaviesť regionálne mzdy na Slovensku je cestou do pekla najmä s ohľadom na fakt, že už dnes sme absolútnym rekordérom vo výške regionálnych rozdielov. Regionálne minimálne mzdy by tieto rozdiely ešte zhoršili. Rovnako je demagógiou spomínať v tejto súvislosti medián, nakoľko podľa Európskej sociálnej charty, čo si osvojila vo svojich požiadavkách aj KOZ to má byť 60 % z priemernej mzdy.
„O čom asi ani s odborármi netreba diskutovať, je fakt, že zvyšovanie minimálnej mzdy nevytvára nové pracovné miesta pre nezamestnaných.“
Toto je diskutabilné tvrdenie, nakoľko zvyšovanie miezd ako také má za následok vyššiu kúpyschopnosť obyvateľstva, pričom zvyšovanie minimálnej mzdy vytvára pozitívny a preukázaný tlak na celkové zvyšovanie miezd v hospodárstve. A ako určite vieme, vyššia kúpyschopnosť obyvateľstva má jeden zázračný vplyv na ekonomiku, vytvára pracovné miesta v terciálnom sektore ekonomiky – čo by interný doktorand ekonomickej fakulty UMB mal vedieť…
„Pozrime sa na záver na jeden dôvod, pre ktorý by sa malo zvyšovanie minimálnej mzdy zastaviť … 142-tisíc nezamestnaných viac ako dva roky… ktorí si aktívne hľadajú prácu“.
Milý pán doktorand, tí ktorí si naozaj aktívne hľadajú prácu, sú zamestnaní na Slovensku alebo v zahraničí, kde pracujú za sumy oveľa vyššie, ako je slovenská minimálna mzda. Nedvíhaním, znížením, alebo zrušením minimálnej mzdy týchto ľudí nezamestnáte. Oni nemajú záujem o takto slabo platenú prácu, hlavne s ohľadom na fakt, že minimálna mzda len o málo prevyšuje sociálne dávky. Len nedávno ste písali v jednom svojom článku, že empirické štúdie dokázali, že nekvalifikovaní nezamestnaní sa sťahujú za prácou do krajín, kde je nižšia alebo žiadna minimálna mzda. Nechápem len, že sa tých našich 142- tisíc nezamestnaných nehrnie na Ukrajinu, do Maďarska, Rumunska, alebo Bulharska, podľa vašich interpretácií vami spomínaných prác by mali… V Čechách síce množstvo Slovákov pracuje, no určite nie za tamojšiu minimálnu mzdu a určite za viac, ako je naša minimálka. Ak si myslíte, že naša minimálna mzda je také terno, odporúčam vám si to aspoň na 2-3 mesiace skúsiť a zároveň by ste si mohli skúsiť:
- zistiť, koľko zamestnancov je popri svojom „skvelom“ príjme závislých na sociálnych dávkach,
- pozrieť dokument Štruktúra miezd, aby ste videli, aké percento ľudí pracuje za mizerné mzdy,
- overiť, koľko zamestnancov pracuje nútene na skrátený pracovný úväzok, pričom sú odmeňovaní na úrovni hodinovej minimálnej mzdy,
- zistiť na Slovensku rekordný ukazovateľ s názvom návratnosť kapitálu,
- pozrieť, akým percentom z HDP/pridanej hodnoty sú odmeňovaní naši zamestnanci v porovnaní s krajinami EÚ,
- položiť otázku o kvalite života slovenských občanov, ktorí pracujú za mizerné mzdy pri celkovej cenovej úrovni atakujúcej priemer únie,
- pochopiť základnú dynamiku v kapitalizme: keď majú zamestnanci vyššie mzdy, podnikatelia majú viac zákazníkov, čo spôsobuje, že potrebujú najímať ďalších zamestnancov.
Diskusia na tému minimálnej mzdy je dôležitá a potrebná a vítam aj opačný názor, ak sú jeho obsahom skutočné argumenty. Problémom p. Chovanculiaka a aj iných analytikov INESS je, že vo svojich komentároch používajú prispôsobovanie si faktov a ideologické argumenty, čo je možné smelo onačiť za pomýlené…
Foto: Ilustračná snímka. Zdroj: pixabay.com
