V neoliberálnom univerzitnom prostredí bola intelektuálna práca z veľkej časti zomletá mašinériou pásovej výroby akademických výstupov. Musíme nanovo premyslieť spôsoby, ako sa voči tomu brániť. Text Maresi Starzmann z magazínu Roar preložil Martin Makara.
Sedím v kaviarni v typickom americkom vysokoškolskom mestečku. Od vedľajšieho stola začujem rozhovor medzi dvoma dvadsiatnikmi. Ponosujú sa – na úrovni a sebakriticky – na nefungujúci akademický systém. Ich zanietenie a pracovná etika ich opakovane vracajú k rovnakej otázke: aký má zmysel náročné štvorročné štúdium, zadlžovanie sa, nočné bdenie a víkendové brigády, ak nádej na solídnu prácu po škole takmer neexistuje? Alebo ešte horšie: čo ak peniaze, ktoré do štúdia vložili, neprinesú želaný výsledok v podobe kvalitného vzdelania? V situácii, kedy väčšinu prednášok a cvičení nevedú profesori, ale doktorandi či odborní asistenti, mnohí študenti vnímajú americký akademický systém ako podraz.
Skúsenosti týchto študentov vyjadrujú rozpor nachádzajúci sa v jadre neoliberálnej ekonomiky. Korporácie navyšujú svoje zisky nielen v období ekonomického rastu, ale dokážu benefitovať dokonca aj z krízy a škrtov. Detto dnes platí pre univerzity. Od r. 2001 narástol počet záujemcov o štúdium o bezprecedetných 5,1 milióna uchádzačov, pričom k výraznému skoku došlo po finančnej kríze v r. 2008. Podľa odhadov by do r. 2025 malo dôjsť k ďalšiemu nárastu o pätnásť percent. Ak už vzdelanie nemožno považovať za investíciu do budúcnosti, štúdium prinajmenšom odďaľuje prihlásenie sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Aspoň dočasne to študentom naozaj môže pomôcť. Každopádne však nejde o vyriešenie podstaty problému, teda korporatizácie univerzít. Univerzity sa dnes riadia stratégiami na maximalizáciu zisku. Patrí medzi ne napríklad taký manažment práce, ktorý je veľmi podobný praktikám podnikateľského prostredia. Nárast záujmu o štúdium priťažuje už beztak preťaženým administratívnym oddeleniam univerzít, čoho dôsledkom sú škrty v pedagogickom zbore. Väčšina úväzkov pedagógov sa redukuje a mení svoj pracovnoprávny rámec. Výsledkom je nielen rozširujúca sa mzdová priepasť medzi administratívnymi a pedagogickými zamestnancami, ale aj nová podoba vykorisťovania pracujúcej inteligencie.
Študenti, ktorých som započula od vedľajšieho stolu, opisovali svoju skúsenosť s univerzitným systémom, v ktorom pedagogický zbor tvorí menej než tridsať percent profesorov (v 70. rokoch min. storočia to bolo 67 percent) a jeho zvyšok tvoria doktorandi, postdoktorandi, odborní asistenti atď. Študenti si uvedomujú, že za takýchto okolností upadá kvalita ich štúdia. Menej pedagógov na plný úväzok znamená viac modulárnych kurzov, štandardizovaných testov, ďalšieho zoštíhľovania študijného plánu a zrýchleného tempa štúdia.
Za posledných dvadsať rokov sa priemerné náklady na štúdium a školné rapídne zvýšili. Dnešní študenti tak naozaj dostávajú za veľa peňazí málo muziky. Náklady spojené so štúdiom poskočili na súkromných univerzitách o 157 percent (na priem. úroveň 43 065 dolárov v ak. roku 2015/16) a na verejných univerzitách až o 237 percent (priem. Úroveň 16 757 dolárov). Keďže tieto náklady rastú omnoho rýchlejšie než inflácia, čoraz menej študentov si môže dovoliť štúdium na univerzite. Výsledkom nie je pokles záujmu o štúdium, ale celoživotné dlžoby za študentské pôžičky.
Študenti si neuvedomujú, že guľa dlhu, ktorú pred sebou tlačia, je vyhradením si nároku na ich budúcu prácu. Po promóciách sa mnohí študenti zamestnajú na univerzitách a skončia tak v spoločnosti rovnakých odborných asistentov a postdoktorandov, na akých sa dnes sťažujú. Súčasná mizerná ekonomická situácia študentov utvára predpoklad pre ich budúce rovnako mizerné postavenie akademických robotníkov.
Pri tomto argumente čerpám čiastočne aj z vlastnej skúsenosti. Po získaní doktorského titulu z antropológie som päť rokov pracovala v akademickom prostredí. Najprv ako postdoktorandská výskumníčka, potom ako odborná asistentka s trojročnou zmluvou bez možnosti predĺženia. Musela som reagovať na nové požiadavky efektivity a produktivity, ktoré sú kladené na intelektuálnu prácu v akademickom prostredí. Môj akademický výkon bol posudzovaný na základe štandardizovaného kvantitatívneho zhodnotenia intelektuálnych výstupov namiesto toho, aby som bola posúdená osobne. Okúsila som intelektuálnu prácu ako extrémne indvidualizovanú a súťaživú záležitosť, v ktorej sa hodnota intelektuálnych „produktov“ zákonite meria podľa súladu so záujmami kapitalistického systému.
V danom období som svoju nemohúcosť získať miesto na plný úväzok a dobu neurčitú považovala za svoj osobný neúspech. Ak zvážime, že ako profesorka som bola úspešná, môže to znieť divne. Poslucháči mi dávali pozitívnu spätnú väzbu, zapojila som sa do výskumu s medzinárodnou účasťou, aktívne som publikovala. Popri tom všetkom som však v akademickom prostredí strácala seba a nadobúdala pocit, že som zbytočná. Dnes vidím koreň tejto nespokojnosti, ktorú zdieľam s mnohými mladými akademikmi, v odcudzení hojne rozšírenom medzi zamestnancami korporátnych univerzít. Toto zlyhanie nie je osobné; ma systémovú povahu.
Korporátna univerzita 24/7
Korporátna univerzita, kolektívne presiaknutá podnikateľsky dôvtipným myslením, uspela v obrátení negatívnych skúseností individualizácie a súťaživosti na pozitívum. Bez toho, aby brali do úvahy trýznivé dôsledky na akademický proletariát, univerzity v pozitívnom zmysle vyzdvihujú flexibilnú povahu akademickej práce. Tento druh práce, ktorý je vysoko personalizovaný a špecializovaný – ako dlhodobý dôsledok taylorizmu – si skutočne nevyžaduje fixný pracovný čas. Vďaka tomu môžu neoliberálne univerzity fungovať „flexibilne“.
Na prvý pohľad sa to môže javiť ako súčasť ušľachtilého vychádzania v ústrety zamestnancom napr. netradičnými pracovnými úväzkami. Tie by mohli zohľadňovať rôzne životné štýly (berúc do úvahy spôsoby dochádzania do práce, starostlivosť o deti, starostlivosť o seba atp.) vedúce k zdravej rovnováhe medzi prácou a voľným časom. V skutočnosti však väčšinou táto flexibilita neznamená nič iné než prácu nonstop. V neoliberálnej vedomostnej ekonomike je väčšina akademikov pod neuveriteľným tlakom vyhovieť štandardizovaným výkonnostným kritériám. To so sebou prináša nevyhnutnosť cizelovania trhovej hodnoty svojej práce. Pracujúcej inteligencii po odpracovanej osmičke nepadla. Mnohí totiž v skutočnosti fungujú v režime 24/7. Pracovný deň nemá konca a život mimo práce neexistuje.
Za takýchto okolností je veľmi náročné kvantifikovať skutočnú pracovnú dobu. Individuálni pracujúci sú tak osobito zraniteľní často nerozpoznanému vykorisťovaniu a odcudzeniu. Marx tento scenár predpokladal už desaťročia predtým, než sa postfordistický kapitalizmus vôbec objavil na obzore. V nevydanej šiestej kapitole prvého zväzku Kapitálu nás vystríha pred „skutočným podriadením“ – komodifikáciou všetkej ľudskej činnosti. Tým nemyslí len komodifikáciu fyzickej práce, ale aj tej intelektuálnej, ktorá zahŕňa sociálnu komunikáciu, záujmy, tvorivosť či dokonca emócie. To všetko dnes musí byť považované za riadnu prácu.
Ak by sme chceli tvrdiť, že akademická produkcia je na rozdiel od roboty pri páse intelektuálne podnetná a len zriedka monotónna, zmapovanie fyzického rozmeru tohto typu intelektuálnej práce nás vyvedie z omylu. Mnoho jednotlivcov naprieč celým svetom sa upísalo životu pred obrazovkou a s rukami na klávesnici pri premýšľaní, písaní a tvorbe. Pre veľa akademikov znamená flexibilita slabú plácu a nestabilné pracovné podmienky. Ak uvážime, že väčšina dostupných pedagogických a vedeckých pozícií je na čiastočný či iný parciálny úväzok, potom si čoraz viac univerzitných pracujúcich musí skladať svoj úväzok z niekoľkých zamestnaní. To je v súlade so zmenou pracovných podmienok mimo univerzity – vo vonkajšom svete, kde viac a viac ľudí robí dlhšie a za menej.
Príslušníci akademickej najnižšej sociálnej vrstvy sú takmer úplne závislí na administratívnom oddelení univerzity. To totiž rozhoduje o tom, kto bude prijatý a kto vyhodený. Taká je neoliberálna univerzita: práca tu je nestabilná, súťaživá a individualizovaná. V akademickom systéme, ktorý sa spolieha na krátkodobé a parciálne úväzky, sa univerzita vždy môže spoľahnúť na zástup akademického prekariátu a nezamestnaných akademikov, ktorí zúfalo čakajú na prácu. Univerzitní personalisti tak majú mimoriadnu vyjednávaciu pozíciu, ktorá zahŕňa právomoc redukovať počet vyučovacích hodín či vyhrážať sa hodinovou výpoveďou, pretože pred dverami čaká zástup ľudí čakajúcich na uvoľnenú pozíciu.
Korporátna univerzita rozširuje ekonomickú paradigmu, ktorá využíva intelektuálnu prácu čoraz početnejšieho akademického prekariátu bezprecedentnými spôsobmi. Mnohí akademickí pracovníci sa preto cítia beznádejne a vyčerpane. Chýba im nielen energia kriticky intervenovať proti fetišu akademickej excelencie (čítaj: produktivity), ale aj dosť času sa organizovať v boji za svoje zamestnanecké práva.
Akademici sa angažujú a vždy aj angažovali za ochranu práv pracujúcich. Sama mám veľa priateľov-absolventov, ktorí sa aktívne zapájajú do zamestnaneckých iniciatív aj navzdory šibeničným termínom výskumných projektov a nákladu vyučovacích hodín. Takýmto ľuďom univerzitné vedenie samozrejme vzdoruje extrémne agresívnymi spôsobmi. Študenti niekoľkých amerických súkromných univerzít, napr. Newyorskej univerzity (NYU), sa zapojili do boja proti rozhodnutiu Národnej rady pre pracovné vzťahy (NLRB). Tá sa rozhodla zrušiť právny precedens, že pedagógovia a výskumní asistenti sú právne považovaní za zamestnancov s právom kolektívneho vyjednávania. Hoci sa študentom NYU v r. 2013 podarilo s univerzitou dosiahnuť dohodu, podľa ktorej majú aj študentskí pracovníci právo sa odborovo organizovať, väčšina bojov za pracovné práva na univerzitnej pôde ostáva záležitosťou jednotlivcov.
Duševné vykorisťovanie
Fakt, že akademici nedokážu odvrátiť či úplne zvrátiť korporatizáciu univerzít, nemožno pripisovať len politicko-ekonomickým faktorom. Treba prihliadať aj na mobilizovaný pátos a manažment názorov, ktoré formujú kapitalistický systém. Koniec koncov, akademický výskum je o akumulácii nielen ekonomického, ale aj kultúrneho kapitálu. Hoci akademici zamestnaní za mizerných podmienok môžu byť v ekonomickom zmysle považovaní prinajlepšom za pracujúcu triedu, ich záujmy sú v súlade a ambicióznou strednou a vyššou strednou triedou. Akademické sny týkajúce sa kariéry, spoločenského statusu či dokonca slávy zaisťujú, že aj „lumpen profesor“ ostáva stále profesorom. Síce bez peňazí, zato s návykmi strednej triedy.
Výsledkom je zjavný paradox: biedna pracovná sila je neochvejne lojálna vykorisťovateľským štruktúram, ktorým slúži (najmä, no nielen preto, že na chlieb ľudia potrebujú peniaze). Tento paradox je prestúpený novým druhom odcudzenia. To nie je dôsledkom vykorisťovania tela, ale duše. Je pravda, že akademická práca nie je prototypom odcudzenej práce – malebné vysokoškolské mestečká či elegantné univerzitné kampusy sú svety o dosť odlišné od detroitských fabrík či honduraských manufaktúr -, ale v postfordistickom kapitalizme okúša „slasti“ vykorisťovania aj pracujúca inteligencia.
Ak si priemyselné vykorisťovanie podriadilo robotníkov tým, že ich donútilo „nechať osobnosť pred výrobnou halou“, intelektuálne vykorisťovanie funguje opačne. Duša je zamestnávateľovi plne k dispozícii: ponúka sa inteligencia, citlivosť, tvorivosť a jazyk. Kognitívny kapitalizmus funguje na zručnostiach, ktoré kedysi boli považované za podružné či vyslovene kontraproduktívne: schopnosť dynamicky a originálne používať vedomosti, jazyk a komunikačné nástroje.
Takéto využívanie intelektuálnych schopností uľahčuje digitalizácia. Tá od nás očakáva stále rýchlejšie sa prispôsobovanie sieťovým technológiám. Podobne ako žurnalistika na sociálnych sieťach, akademická práca sa za posledných pätnásť rokov stáva čoraz rýchlejšou – a to pri očakávaní, že intelektuálne výstupy budú rovnaké, rýchle a bezprostredne rozširovateľné. Zovšeobecniteľný a adaptabilný intelekt sa stal nadhodnotou.
Teraz, keď ekonomická produkcia absorbovala intelekt, sa už intelektuálna práca nedeje mimo kapitálových procesov. Jej nescudziteľnosť je minulosťou. Vyprodukované vedenie ostáva pracujúcemu intelektuálovi zväčša odcudzené. Mnohí akademici sa naučili mechanicky opakovať každú novú floskulu bez toho, aby museli robiť etické, informované a slobodné rozhodnutia. Ich učenosť si tak uchováva svoje ostrie, ale bez toho, aby ohrozovalo zabehnuté diskurzy (uvážme len vzrušenie okolo antropologických „postkoloniálnych teórií“, ktorými sa zaoberajú prevažne bieli muži).
Kognitívny kapitalizmus by možno pôsobil menej tristne, ak by ho medzi akademikmi nesprevádzal zúfalý nedostatok solidarity. Tá totiž pramení z kolektívnej akcie, v ktorej sa stretáva emócia s politikou. Akademici majú s ostatnými pracujúcimi zdieľanú skúsenosť ekonomického vykorisťovania, ale postoj, ktorý je vlastný nemalej časti inteligencie, rozvoj empatie nepodporuje, ale podkopáva. Pocity hnevu a frustrácie, ktoré som už skôr opísala, nestačia na prosté zmierenie sa s faktom, že naša intelektuálna produkcia z veľkej časti podlieha kapitalistickým záujmom. Neschopnosť žiť vyrovnane znamená aj to, že univerzitní pracujúci len zriedka premýšľajú o tých, s ktorými svoju ekonomickú biedu zdieľajú, teda s prevádzkovým personálom, zamestnancami jedální, pracovníkmi administratívy atp. Akademici svoju podporu často nevedia vyjadriť ani len kolegom v horšom pracovnom postavení.
Vzdor akademickému kapitalizmu
Ak je intelektuálna práca z veľkej časti súčasťou „mašinérie kognitívnej produkcie“, musíme uvažovať nad novými spôsobmi reagovania na kognitívny kapitalizmus a vzdorovania mu. Základom boja proti neoliberalizácii univerzít a komodifikácii intelektuálnej práce ostáva organizovanie akademických pracujúcich. Akademický prekariát si musí uvedomiť, že má možnosť, ako aj moc bojovať za právo kolektívneho vyjednávania. Aby šanca na úspech bola reálna, akademici zapojení do zamestnaneckých iniciatív musia zároveň hľadať spôsoby, ako oslobodiť akademické vedomie zo zovretia kapitalizmu.
Povaha produkcie poznania sa v dôsledku korporatizácie univerzity zmenila. Mnohí akademici dnes konajú ako „masové sociálne subjekty“, ktorých životy sú celkom ovládané prúdom kapitálu. Intelektuálny priestor je organizovaný podľa akademickej administratívy, ktorá oceňuje publikovanie a šikovné narábanie s grantmi, a naopak, opomína politickú angažovanosť a pozitívnu spätnú väzbu od študentov. Výsledkom je, že mnohí akademici sa zameriavajú na produktívne činnosti, zatiaľ čo „neproduktívny“ čas redukujú na minimum. Ťažisko pozornosti je na výskume a publikovaní, čiže aktivity, ktoré nemajú zjavný „výstup“ – pedagogická príprava, konzultačné hodiny, študentský mentoring a doplnkové aktivity na univerzite aj mimo nej –, stoja bokom.
Otázka znie, či je možné vytvoriť taký priestor pre intelektuálnu prácu, ktorý by nebol rýdzo technický či produktívny. Môžu stále jestvovať skutoční (organickí) intelektuáli, ktorých práca nebude spätá so všeobecnou produkciou? Kto z nás nie je odcudzený od produktov svojej práce a seba navzájom? Dokonca aj ak odmietame poznanie považovať za „posvätné“ – za nehmotné, nescudziteľné a rezistentné komodifikácii -, intelektuálnu prácu musíme zreorganizovať. V jej jadre by mal byť záväzok k takej praxi, ktorá je prestúpená spoločenským aspektom a ukotvená v politickom vedomí. V korporátnom univerzitnom prostredí to znamená, že by sme si mali osvojiť tieto zručnosti – komunikáciu, tvorivosť, emocionálnosť, intelekt a vedomie záujmov -, aby sme mohli prijímať politicky zodpovedné rozhodnutia ukotvené v solidarite. Využívanie kognitívnych schopností na postup v akademickej hierarchii nie je našou cestou.
Môžeme vymýšľať nové spôsoby organizácie práce, ako aj pracovných úväzkov. Ak si napríklad niekoľko ľudí delí jeden plný úväzok, mohli by aj za menej odpracovaných hodín dostať plnú (či len mierne redukovanú) mzdu a ďalšie výhody. Nedávne rozhodnutie nemeckých metalurgických odborov IG Metall uviesť do praxe 28 hodinový pracovný týždeň ukazuje, že takýto postup je možný. Celkový pracovný čas by mohol byť prerozdelený tak, aby mal prístup k práci každý. Pred pár rokmi mi skupina doktorandov malej katedry astrofyziky povedala, že sa im podarilo dosiahnuť neoficiálnu dohodu týkajúcu sa termínu ukončenia ich štúdia. Podstata spočívala v tom, že každý sa dostal na pracovný trh v inom čase a preto si na ňom nemuseli konkurovať. Hoci by takýto postup nebol možný na väčších katedrách s viac študentmi, tento príklad je pokusom o prerozdelenie si prístupu na trh, na ktorom je len obmedzené uplatnenie absolventov so špecifickým vzdelaním.
Ďalšie iniciatívy, ako napr. Brooklynský inštitút pre spoločenský výskum (BISR), sa mimo univerzitného prostredia pokúšajú o poskytovanie intelektuálnych služieb s minimalizovanou odcudzenosťou. Cieľom BISR je poskytovanie dostupného vzdelania na komunitnej báze bez toho, aby nadobudnuté poznanie stratilo čokoľvek zo svojho kritického ostria. Dokonca aj tí, ktorí majú šťastie na zamestnanie na plný úväzok, či dokonca na dobu neurčitú, sa môžu zapojiť do reorganizácie existujúcich pracovných podmienok. Ak si napríklad želajú kriticky sa vysporiadať s neoliberálnymi požiadavkami na produktivitu, môžu týmto požiadavkám vzdorovať zvoľnením pracovného tempa postupmi ako je napr. „pomalé učenie“ či úpravou učebných osnov. Celý postup je o to jednoduchší, že si prešli kolektívnym rozpoznaním sa ako pracujúcich, organizáciou do odborov a ďalšími podobami vyjadrenia solidarity.
Predpokladom pre takúto transformáciu univerzít je uvedomenie si, že intelektuálna práca nestojí mimo kapitalistických výrobných vzťahov. Intelektuálna práca podlieha vykorisťovaniu práve tak, ako jej ostatné druhy. To tiež znamená, že podobne ako ostatní pracujúci, aj akademici sa môžu organizovať do odborov, pedagogických zväzov, pracovných skupín atp. Môžu stáť po boku svojich kolegov na horších pozíciách, ako sú napr. pracovníci jedální či administratívy, a spoločne sa organizovať. Vďaka zapojeniu rôznych skupín rozličného sociálneho postavenia môžu akademickí pracovníci solidárne cieliť svoje požiadavky súčasne na niekoľko úrovní administratívneho a rozhodovacieho aparátu.
Reorganizácia existujúcich pracovných schém a aktívne zapájanie sa do zápasov za práva pracujúcich predstavujú omnoho viac než len spôsob, ako zlepšovať svoje pracovné podmienky. Angažovaná prax odkrýva priestory, ktoré sú „ďaleko od záujmov kapitálu“. Hovoríme o praxi, ktorá v srdci korporátnej univerzity utvára priestor pre aktivity, ktoré neslúžia produkcii ani zisku. Sú to prejavy solidarity a ako také pomáhajú pestovať ľudské vzťahy, spolupatričnosť a komunitu.
Maresi Starzmannová vyštudovala archeológiu a antropológiu. Päť rokov prednášala na univerzite ako postdoktorandka a odborná asistentka. Akademické prostredie opustila v r. 2016, následne rok pracovala v umeleckej sfére v New Yorku (New Museum, MoMA, PS1) a odvtedy pracuje v newyorskej kancelárii nemeckej Nadácie Rosy Luxemburgovej (RLS).
Fotografia: historická knižnica Newyorskej univerzity, študentom ktorej sa podarilo vyrokovať s vedením slobodu študentských pracovníkov odborovo sa organizovať. Zdroj: Wikimedia Commons.
