Richard Sulík sa rozhodol, že problém sa vyrieši sám.
Účastníci debaty o raste cien energií podceňujú, že v blízkom období vzrastú nielen ceny energií, ale aj potravinárskeho tovaru, dopravy či nákladov na bývanie. Vyššie ceny energií sa znova pretavia do cien priemyselnej produkcie, čo znova urýchli rast inflácie. Odhady inflácie na budúci rok už presahujú 5 percentnú hranicu a reálny rast inflácie môže byť ešte vyšší. Aká bude realita však ukáže až budúcnosť.
Takéto zvýšenie cien tovarov a služieb postihne omnoho väčšie skupiny obyvateľov ako v súčasnosti politikmi spomínaných chudobných.
Koľko je na Slovensku chudobných?
Nevyriešenou otázkou naďalej ostáva, koho vlastne na Slovensku možno považovať za chudobného a koho teda, podľa politikov, významne postihne takéto zvyšovanie cien. Sú chudobní len ľudia na sociálnych dávkach? Sú chudobní aj zamestnanci s minimálnou mzdou? Alebo sú chudobní aj tí, ktorí zarábajú viac ako minimálnu mzdu? Kde je vlastne hranica chudoby?
Podľa Eurostatu žilo v roku 2017 na Slovensku 12,4 percenta obyvateľov pod hranicou chudoby. Tento podiel bol jeden z najnižších v EÚ, takže by sme si vlastne mohli gratulovať, že sme na tom lepšie ako Fíni alebo Luxemburčania.
Na nedostatky takéhoto prístupu upozornil ekonóm Tomáš Želinský a po prepočítaní cez alternatívny prístup (parita kúpnej sily) mu vyšlo, že v roku 2017 žilo na Slovensku pod hranicou chudoby 43 percent obyvateľov.
Oba tieto prístupy trpia na metodologické nedostatky a Želinský tým len chcel poukázať na fakt, že by sme sa nemali príliš spoliehať na zjednodušené štatistiky.
Dlhodobo neriešené problémy
Navyše už roky upozorňujú odborníci na zanedbaný problém, ktorým je energetická chudoba, postihujúca omnoho vyšší podiel občanov ako tých hore uvedených 12 percent.
Realista, či sociopat?
Najtragickejší však je prístup súčasného ministra hospodárstva Richarda Sulíka. Podľa jeho názoru bude rast cien energií dostatočne kompenzovaný rastom minimálnej a priemernej mzdy.
Rast minimálnej mzdy možno matematicky bude relatívne vyšší ako rast cien celkovo, faktom však je, že ľudia s príjmom na úrovni minimálnej mzdy alebo tesne nad ňou sa už dnes rozhodujú – ak to zjednodušíme – či si kúpia potraviny, alebo deťom čižmy na zimu, alebo zaplatia účty za energie. A zostane to tak aj po jej zvýšení.
S priemernou mzdou je to ešte zaujímavejšie. To, že za posledné roky rastie relatívne slušným tempom, je fakt, problematické však je, že mzdy nerastú rovnomerne a plošne všetkým.
Ak ale Sulík spomína v súvislosti s rastom cien len rast miezd, tak akosi zabúda na občanov, ktorí poberajú rôznej formy dôchodkov a sociálne dávky. Možno aj preto, by bolo lepšie sa pozrieť na medián ekvivaletného čistého príjmu, ktorý je pri takomto porovnávaní omnoho lepším ukazovateľom, ako priemerná mzda. Tieto dáta za minulý rok však zatiaľ neuvádza ani Štatistický úrad, ani Eurostat, no dá sa predpokladať, že rast tohto ukazovateľa bude podstatne nižší ako rast miezd.
Takže povedať, že rast priemernej mzdy vykryje rast cien energií, a tak problém vlastne neexistuje, je len pokračovaním v politike ignorovania sociálnych problémov slovenskej spoločnosti.
Text v skrátenej podobe vyšiel v denníku SME.
Obrázky: web stránka SaS a autor textu.