Čas zbaviť sa sociálnych mýtov

Asi nemá zmysel rozprávať o tom, prečo je návrh zvýšenia DPH riadne prestrelený. Oplatí sa však pozrieť na niektoré mýty, ktoré sa nám tu už roky dookola opakujú.

Náš tučný sociálny štát

Podľa vyjadrení poniektorých analytikov máme na Slovensku obrovský sociálny štát a ten, samozrejme, treba financovať, a presne preto máme také vysoké daňovo-odvodové zaťaženie. Na prvý pohľad rozumný názor. Pod drobnohľadom sa však rozpadne ako domček z karát.

Takéto tvrdenie je silne zavádzajúce a účelové. Akýkoľvek sociálny štát, či reziduálny, výkonný, alebo redistributívny, či liberálny, konzervatívny, alebo socialistický, každý sa nejakým spôsobom musí financovať. Zavádzaním je však tvrdenie, že na Slovensku máme veľký, redistributívny sociálny štát. Ani len náhodou. Nemáme!

Slovenský sociálny štát sa dá prirovnať ku konzervatívnemu modelu. Ten charakterizoval dánsky sociológ Gøsta Esping-Andersen nasledovne: je „založený na vnútrotriednej solidarite a zachovávaní statusových rozdielov medzi obyvateľmi. Sociálne dávky sú poskytované z fondov sociálneho poistenia. Obyvatelia, ktorí do systému neprispievali sú síce podporovaní zo štátneho rozpočtu, ich životná úroveň je však oveľa nižšia. Úlohou štátu je podporovať, nie nahradiť, existujúce formy solidarity (rodina, charita),“

O veľkom sociálnom štáte by sme mohli hovoriť, ak by sme ho mali nastavený podobným spôsobom aj ho majú nastavené napr. škandinávske krajiny.

Aj štatistiky hovoria niečo iné

Ak sa pozrieme na podiel sociálnych dávok na HDP, tak patríme k spodnej tretine krajín OECD (Slovensko 17 percent, priemer OECD 20,1 percenta a Francúzsko 31 percent). Čo sa týka nastavenia a kvality a spravodlivosti sociálneho systému, tak ten náš je hodnotený ako podpriemerný v porovnaní s priemerom krajín OECD.

O tom, že na pomoc sociálne vylúčeným a na bývanie (1,9 percenta v roku 2016 a 1,7 percenta v roku 2017) a rodinám s deťmi (8,9 percenta v roku 2016 a 8,8 percenta v roku 2017) ide dlhodobo len malá časť prostriedkov vyplácaných ako sociálne dávky, asi škoda hovoriť.

A najmä vysoké daňovo-odvodové zaťaženie nemáme pre sociálny štát, ale preto, že politici úplne rozhasili daňový systém tým, že zrušili napríklad dedičské a majetkové dane a tým preklopili daňový mix viac na stranu zdaňovania ekonomickej činnosti.

Renta a negatívne externality sú zdaňované málo alebo vôbec.

Len aby sa nedostalo tamtým

Zvyšovanie sociálnych dávok je téma ťažká, ale je dôležité o nej hovoriť. A to najmä po rokoch, keď životné minimum, z ktorého sa mnohé dávky vypočítavajú, buď stagnovalo, alebo sa zvyšovalo len minimálne.

Po rokoch, keď sa v rámci „reforiem“ presadzovali politiky založené na nenávisti k Rómom a znižovali sociálne dávky, alebo keď sa vyplatenie sociálnej dávky podmienilo odpracovaním verejnoprospešných prác.

Aj dnešné návrhy, keď politici navrhujú zvyšovať rodinné prídavky, sú na prvý pohľad jasne rasistické. Návrh zvýšiť sumu prídavkov na 200 eur pre rodiny s pracujúcimi rodičmi a na 100 eur pre nepracujúcich rodičov je jasne založený obave viacerých politikov, aby to „náhodou niekto nezneužíval“.

Takéto nastavenie sociálnych dávok však pomôže viac ľuďom, ktorí to potrebujú menej a menej to pomôže najchudobnejším. A vôbec nejde len o obyvateľov segregovaných osád.

Keď už sa diskusia na túto tému zvrhla na hľadanie jednoduchých riešení, tak sa na to pozrime tiež takto zjednodušene. Len to prosím nehovorte tým, ktorí by to mohli začať skutočne realizovať! Zo všeobecného a zjednodušeného pohľadu, so stúpajúcou životnou úrovňou koreluje znižovanie pôrodnosti. Ak by sme ale začali rozširovať masy chudobných a sociálne vylúčených, tak by nám tá pôrodnosť veľmi pravdepodobne poskočila výrazne smerom nahor.  Výborný nápad?!

Článok vyšiel v skrátenej podobe pôvodne v denníku SME.