Známy text Maxa Webera The Protestant Ethic and the Spirit of Capitalism (Protestantská etika a duch kapitalizmu, 1905) je zaiste jedným z najnepochopenejších kánonických diel, ktorými sa zaoberajú univerzitní študenti na celom svete. Nie že by boli učitelia a študenti hlúpi, avšak ide o neobyčajne kompaktný text so širokým tematickým záberom z pera špičkového intelektuála v jeho najlepšej forme. Nepochybne by mu padla sánka, ak by zistil, že jeho najznámejší text sa používa ako úvod do sociológie pre prvákov na vysokých (či dokonca stredných) školách. Článok Petra Ghosha z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.
Pojem „kapitalizmus“ dnes používame tak, ako by jeho význam bol samo-zrejmý – alebo akoby jeho pôvodcom bol sám Marx –, ale od takéhoto vágneho používania by sme mali upustiť. „Kapitalizmus“ bol Weber vnímal po svojom a zadefinoval ho tak, ako sa mu to videlo výstižné. V najvšeobecnejšom význame ide jednoducho o modernitu samotnú: kapitalizmus ako „najosudovejšia moc v našom modernom živote.“ Presnejšie povedané, kapitalizmus kontroluje a vytvára „modernú kultúru,“ teda množinu hodnôt, podľa ktorých žili ľudia v 20. storočí na Západe a podľa ktorých žijú ľudia v 21. storočí celosvetovo. „Duch“ kapitalizmu je teda aj etikou, hoci názov The Protestant Ethic and the Ethic of Capitalism (Protestantská etika a etika kapitalizmu) by znel akosi… zvláštne.
Táto moderná etika či hodnotový kódex sa výrazne líšia od čohokoľvek, čo tu bolo predtým. Weber predpokladal, že akákoľvek predchádzajúca etika – čiže skôr spoločensky prijatý kódex správania než abstraktné princípy teológov a filozofov – mala náboženský základ. Náboženstvá poskytovali jasne vyjadrené predstavy o tom, ako žiť v spoločnosti, a tieto predstavy boli prijímané ako morálne imperatívy platiace pre všetkých. Na Západe hovoríme o kresťanstve. Najdôležitejší spoločenský a etický príkaz tu pochádza z Biblie: „Miluj blížneho svojho.“ Weber nemal nič proti láske, ale chápal ju skôr súkromne ako oblasť intimity a sexuality. Poňať „miluj blížneho svojho“ ako inštrukciu spoločenského správania sa na verejnosti je zjavne absurdné a práve to bolo hlavným dôvodom, prečo sa cirkvi prestali pokúšať oslovovať modernú spoločnosť autentickým náboženským jazykom. Webera by neprekvapila modifikácia základného prikázania na „Boh je láska,“ ktorej dôsledky sa na Západe rozvinuli v 20. storočí, hoci jej počiatky možno vystopovať až do Weberových čias. A nezaskočilo by ho ani to, že sociálne implikácie tohto prikázania sú stále tak skromné.
Etika či kódex, ktoré dominujú modernému svetu, sú veľmi odlišné. Sú skôr neosobné než intímne: vo Weberovej súčasnosti sa zhoda na tom, čo je pre jednotlivca správne a čo nesprávne, rúcala. Náboženské pravdy – základy etiky – podstupovali záťažovú skúšku a ďalšie časom overené normy, napr. tie týkajúce sa sexuality, manželstva či krásy – sa drobili tiež. (Podnet z minulosti: komu by dnes napadlo presadzovať záväzný ideál krásy?) Hodnoty sa čoraz väčšmi stávali majetkom jednotlivca, nie spoločnosti. Namiesto vrelého ľudského kontaktu, ktorý by bol založený na zdieľanom a intuitívne samozrejmom chápaní dobra a zla, sa verejný život napĺňal chladom, rezervovanosťou, triezvosťou, prísnosťou a striktnou sebakontrolou. Korektné správanie sa posudzovalo podľa miery pridržiavania sa istých protokolov. Samozrejme, v prvom rade išlo – racionálne – o nasledovanie litery zákona (veď kto by dokázal povedať, čo je jeho duchom?). Takýto postup bol logický, konzistentný a koherentný; alternatívne bolo konanie človeka ovplyvnené nespytovanými modernými faktormi ako sú čísla, trhové mechanizmy a technológie.
Popri rozpade tradičnej etiky sa diala ešte jedna dezintegrácia. Rozvoj poznania a jeho reflexie znemožnili, aby ich jeden človek obsiahol v ich úplnosti. Vo svete, ktorý nemožno uchopiť celostne a v ktorom už nie sú všeobecne zdieľané hodnoty, sa väčšina ľudí uchýlila k tomu, k čomu boli upnutí najviac: k práci. Poňali svoju prácu ako post-náboženské volanie, „absolútny cieľ sám o sebe,“ ktorý sa stal základom (ak čosi také existuje) modernej „etiky“ či „ducha.“ Jedno z najrozšírenejších klišé o Weberovom myslení je, že vyznával etiku práce. Chyba. Osobne v pote práce nijakú cnosť nevidel – bol presvedčený, že najlepšie myšlienky sa rodia na sedačke a pri cigare. Ak by vedel, ako bude v budúcnosti nepochopený, pravdepodobne by zdôraznil, že schopnosť ťažko pracovať nebola tým, čo odlišovalo moderný Západ od skorších spoločností a ich hodnotových systémov. Rozdielovou totiž bola myšlienka, že ľudia sú čoraz viac podmieňovaní úzkou špecializáciou ich zamestnania, čo Weber považoval za typicky modernú charakteristiku.
Špecializovaná profesijná etika bola tým, čo spájalo podnikateľov a čoraz lepšie platenú odbornú pracovnú silu. Táto kombinácia zrodila situáciu, v ktorej sa „najvyšším dobrom“ stalo nekonečné zarábanie peňazí. Zvyčajne sa táto črta chápe ako „duch“ kapitalizmu, ale spolu s Weberom je nutné zdôrazniť, že tu nemyslíme na odvekú nenásytnosť. Hovoríme o dvoch myšlienkových množinách, ktoré sa sčasti prekrývajú. Jedna pozostáva z potenciálne univerzálnych racionálnych postupov – špecializácie, logiky a formálne konzistentného konania – a druhá je bližšia modernej ekonomike, ktorej ústrednou časťou je profesijná etika. Moderná situácia je výsledkom úzkeho naviazania sa na spoločenskú funkciu jednotlivca v takých podmienkach, kedy je pokus pochopiť modernitu ako celok väčšinou ľudí už vnímaný ako zbytočný. V dôsledku tak ľudia stratili kontrolu nad svojim osudom a podriadili sa množine racionálnych a neosobných postupov, ktoré Weber prirovnal k oceľovej klietke či „železnému domu.“ Postavený na racionálnych a neosobných základoch neposkytuje tento dom nijaké ľudské teplo, spontánnosť či svetonázorovú šírku; na druhej strane racionalita, technológie a vláda zákona umožnili produkciu tovaru pre masovú spotrebu, aká nemá precedens. Hoci by ľudia teoreticky mali možnosť z tohto domu odísť, nie je to pravdepodobné „dokým nespália poslednú kvapku fosílnych palív.“
Weberova analýza je mimoriadne prenikavá a hovorí nám veľa o Západe v 20. storočí a o množine západných myšlienok a hodnôt, ktoré svet začal po r. 1945 ochotne preberať. Sila Weberovho textu nespočíva len v tom, čo tvrdí, ale aj v uprednostnení porozumenia pred hodnotením a chápaní sveta ako celku. Ak máme Webera prekonať, musíme ho najprv zopakovať.
Obrázok: Otcovia zakladatelia (Pilgrim Fathers) podpisujú zmluvu na lodi Mayflower, čím ustanovujú jeden z míľnikov postkoloniálnych dejín Spojených štátov amerických. Zdroj: Boston Public Library/The Tichnor Brothers Collection.
