Bushov minister obrany Donald Rumsfeld zomrel vo veku 88 rokov. Je tragédiou, že Rumsfeld zomrel predtým, ako mohol byť postavený pred súd za zločiny proti ľudskosti. Preklad textu z magazínu Jacobin PT.
Prednedávnom, vo veku osemdesiat osem rokov zomrel Donald Rumsfeld. Nekrológy v médiách ako New York Times a CNN neustále spomínajú rovnaké pamätné, no celkom nezmyselné triviálnosti. Bol najmladším (vo vláde Forda) a najstarším (vo vláde Georga W. Busha) ministrom obrany USA. Napísal toľko poznámok k toľkým veciam, že sa im vravelo „snehové vločky“. Časopis Times nás informuje, že keď v 70. rokoch prišiel do Pentagonu, preslávil sa „jednoručnými klikmi a zdatnosťou na squashovom kurte“.
Aby ste uvideli absurditu toho všetkého, predstavte si nekrológ Slobodana Miloševiča, ktorý by sa zaoberal neškodnými detailami štýlu jeho riadenia a jeho záľubou vo futbale, alebo nekrológ Saddáma Husajna, ktorý by sa zameriaval na to, aký bol mladý, keď sa v r. 1979 formálne stal prezidentom Iraku a jeho obľúbeným dezertom v bagdadskom paláci.
Rumsfeld pôsobil na rôznych pozíciách v Nixonovej administratíve počas prvého funkčného obdobia Trickyho Dicka [prezývka Nixona od jeho oponentov]. Z Bieleho domu odišiel v roku 1973, aby sa stal veľvyslancom USA pri NATO. Lenže po rezignácii Nixona sa vrátil na pozíciu prechodného predsedu a potom šéfa Bieleho domu za prezidenta Forda. Náčelníkom štábu bol do roku 1975 – roku, kedy Vietnam opustil posledný americký vrtuľník. V októbri toho roku sa stal ministrom obrany.
Aby sme tieto nevýrazné fakty uviedli na pravú mieru, spomeňme si, že Richard Nixon kandidoval s absurdným vyhlásením, že má „tajný plán“ na ukončenie vojny vo Vietname. V skutočnosti, ako podrobne vysvetľuje Christopher Hitchens v knihe Trial of Henry Kissinger, sa Nixon a jeho spojenci sprisahali, aby sabotovali mierové rozhovory medzi USA a Severným a Južným Vietnamom, aby sa zaručilo, že voľby vyhrá Nixon.
Nixonovým „plánom“ bolo, prinajmenšom prakticky, vojnu pomaly prehrať – ale až potom, ako sa rozšíri bombardovaním a napadnutím neutrálnej Kambodže. Počas rokov Rumsfeldovho pôsobenia v Bielom dome Nixona a Forda a potom v NATO americké impérium postrieľalo, rozštvrtilo a doslova zaživa spálilo obrovské množstvo vietnamských roľníkov, aby sa zachoval skorumpovaný a šialene nepopulárny režim naklonený Spojeným štátom.
Z tejto doby jestvujú Nixonove nahrávky z Bieleho domu, kde o Donaldovi Rumsfeldovi hovorí ako o „bezcitnom malom bastardovi“. Stojí za to chvíľu popremýšľať o tom, aký typ človeka si mohol vyslúžiť tento druh obdivu od Nixona, muža, ktorý sa nelegálne sprisahal proti svojim domácim politickým protivníkom a dozeral na vraždenia na úrovni genocíd vo Vietname, Laose a Kambodži.
Aby sme boli spravodliví, Rumsfeld strávil asi rok svojho pôsobenia v Nixonovej administratíve ako vedúci Úradu pre ekonomické príležitosti tak, že zrušil programy na pomoc chudobným ľuďom v tejto krajine. Na niekoľkých ďalších pozíciách sa však priamo podieľal na imperiálnej vojenskej mašinérii. Už len to malo stačiť na to, aby si vyslúžil prísny trest, ak by sa na amerických zastupiteľov niekedy uplatňovali štandardy, ktoré USA po druhej svetovej vojne uplatňovali na zajatých vojnových zločincov.
Najvýznamnejšie osobné zapojenie sa Rumsfelda do zločinov proti ľudskosti sa však udialo neskôr, počas jeho druhého pôsobenia vo funkcii ministra obrany. Dohliadal na inváziu do Afganistanu a odštartoval najdlhšiu vojnu v dejinách Spojených štátov amerických.
Oficiálne odôvodnenie bolo, že vláda Talibanu po teroristických útokoch z 11. septembra odmietla vydať USA Usámu bin Ládina do Spojených štátov. Dôsledne uplatňovaná zásada, že prechovávanie teroristov je dostatočným dôvodom na vojnu, by Kube dala právo na bombardovanie Miami. Tiež by to ospravedlnilo eskaláciu bezpočtu patových situácii medzi hocijakými dvoma národmi vo svete až do miery totálnej vojny a chaosu. Ale celou podstatou toho, že ste impériom je to, že hráte podľa iných pravidiel ako zvyšok sveta.
Počas druhého roka Rumsfeldovho pôsobenia vo funkcii ministra obrany Georga W. Busha, keď Bush, Rumsfeld, Cheney a zvyšok gangu presadzovali inváziu do Iraku, bolo toto odôvodnenie ešte slabšie. Sadám Husajn, ako nám bolo povedané, by niekedy v budúcnosti mohol použiť „zbrane hromadného ničenia“ alebo ich dať al-Kájde. Bolo preto dôležité hromadne bombardovať, napadnúť a obsadiť celú krajinu, aby sa tak nestalo. Viete, pre každý prípad. Predstavte si, že by podľa tohto pravidla postupoval zvyšok sveta.
V neslávne známom stĺpčeku toho istého roka priniesol Jonah Goldberg v denníku National Review najhrubší prejav o invázii do Iraku, ktorým schvaľuje slová starého príhovoru svojho priateľa Michaela Ledeena: „Približne každých desať rokov si musia Spojené štáty vybrať nejakú malú posratú krajinu a hodiť ju o stenu, len aby sme svetu ukázali, že to myslíme vážne.“ V rovnakom čase sa v New York Times na rovnakú tému rozohnil Thomas Friedman, keď uviedol, že „týmto krajinám“ a ich „teroristickým“ kamarátom bol vyslaný dôležitý signál o nevyspytateľnej vojenskej agresii zo strany Bushovej administratívy: Vieme, čo schovávate pod pokrievkou. „Nevieme presne, čo s tým urobíme, ale ak si myslíte, že budeme len sedieť a prijmeme ďalšiu dávku, mýlite sa. Zoznámte sa s Donom Rumsfeldom – je ešte šialenší ako ste vy.“
Takto v praxi vyzeralo šialenstvo Donalda Rumsfelda pre obyvateľov „posratých malých krajín“, ktoré si vybrali USA a hodili o stenu počas Rumsfeldovho pôsobenia na pozícii Bushovho ministra obrany: recenzovaná štúdia publikovaná v časopise The Lancet, jednom z najprestížnejších svetových lekárskych časopisov, z roku 2006 – roku, kedy Rumsfeld skončil vo funkcii – odhaduje 654 965 „zbytočných úmrtí“ v Iraku od invázie v roku 2003. To je 2,5 percenta z celkového počtu obyvateľov krajiny, ktorí zomreli v dôsledku násilia.
To samozrejme nezohľadňuje pokračujúce vlny chaosu a krviprelievania, ktoré v tejto oblasti pokračujú už celých osemnástich rokov, odkedy bol región v roku 2003 destabilizovaný inváziou. Podobný príbeh sa v menšej miere odohral aj v Afganistane – kde sú stále prítomné americké jednotky a na svadobné hostiny sú naďalej terčami bombardovaní takmer dve desaťročia po tom, čo Rumsfeld a jeho kamaráti prišli s inváziou.
A toto počítanie mŕtvol neberie do úvahy srdcervúcu bolesť rodín týchto krajín, ktoré stratili blízkych. Neberie do úvahy milióny utečencov vysídlených z ich domovov. Neberie do úvahy utrpenie ľudí, ktorým odtrhlo končatiny alebo sa musia starať o ľudí, ktorým sa to stalo.
A neberie sa tým do úvahy jeden z najbolestivejších aspektov Rumsfeldovho pôsobenia vo funkcii: jeho a prezidentovo Bushovo otvorené schvaľovanie toho, čo nazývali „rozšírené vyšetrovacie techniky“, resp. to, čo by akákoľvek ľudská bytosť s kúskom svedomia nazvala jednoducho „mučením“. “ Podozriví, nezákonne zadržiavaní pre podozrenie z účasti na terorizme (alebo dokonca účasti na odpore proti inváziám do ich krajín) boli mučení pod Rumsfeldovým dohľadom v Iraku a Afganistane, v notoricky známom „protizákonnom“ zariadení v zálive Guantánamo a inde po celom svete. Niektoré z nich sa uskutočnili pod záštitou CIA. Ale veľká časť z toho spadala do kompetencie Rumsfeldovho rezortu obrany.
V roku 2006 podal berlínsky právnik Wolfgang Kaleck formálne trestné oznámenie na Rumsfelda a niekoľkých ďalších amerických zastupiteľov pre ich účasť na mučení. Nie je potrebné dodávať, že Rumsfeld nikdy nemusel vidieť v súdnej sieni v Nemecku alebo niekde inde.
V tomto zmysle a iba v tomto zmysle Donald Rumsfeld zomrel príliš skoro.
Zdroj foto: Wikimedia.
.jpg){kind=link}