V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok sociálnoekonomického analytika Jána Košča, ktorý sa venuje pôsobeniu ekonomických think-tankov a vyvracaniu ich propagandy.
___
Úvod
V slovenských médiách sa veľmi často vyjadrujú k sociálnym i ekonomickým témam analytici slovenských finančných inštitúcií a ekonomických think tankov, pričom ide zväčša o ekonomických analytikov, ktorých pohľad je málokedy vyvažovaný inými ako neoliberálnymi názormi. Autor sa v tomto článku zameral na pozadie, financovanie, záujmy neoliberálnych analytikov ekonomických inštitútov, pričom sa zameral na zástupcov najčastejšie citovaných think tankov na Slovensku. Súčasťou textu sú aj autorom vytvorené hypotézy, prečo sú neoliberálne ekonomické inštitúty také citované, a v závere podrobil kritike vybrané citáty zástupcov a analytikov neoliberálnych think tankov, ktoré sa nedočkali nielen porovnania/konfrontácie s inými názormi, ale ani základného overovania publikovaných tvrdení.
Financovanie
Kanadský matematik zaoberajúci sa modelmi v oblasti finančníctva a ekonómie David Orrel tvrdí, že „súčasná mainstreamová (ekonomická, pozn: autor) teória je naozaj hlúpa“ a zároveň na túto tému polemizoval: „Ako je možné, že stále dominuje? Predsa to nie je len preto, že jej zástancovia sú skvelí rečníci. Potom som si uvedomil, že je jednoducho potrebné sledovať peniaze.“
Slovenským mainstreamovým médiám chýba kritický pohľad na záujmy a pozadie týchto analytikov. U analytikov finančných inštitúcii sú záujmy a financovanie viac-menej ihneď jasné, horšie je to s analytikmi rôznych think tankov, ktorých financovanie je málokedy jasné. Z najcitovanejších think tankov na Slovensku, ktorými sú INEKO, INESS, M. E. S. A. 10, Nadácia F. A. Hayeka, len INEKO pravidelne zverejňuje svoje financovanie. Financovanie ostatných je zahalené tajomstvom, ktoré občas býva poodhalené, ako v prípade INESS, kde sa podarilo zistiť, že niektoré ich projekty financuje finančná skupina PENTA a Republiková únia zamestnávateľov, pričom spoločník PENTY bol roky riaditeľom INESS. Takéto financovanie prirodzene vyvoláva otázky o výstupoch tohto inštitútu, keďže INESS sa často vyjadruje k témam, ktoré súvisia s aktivitami PENTY (napr. v zdravotníctve) a pracovného trhu. Samotné financovanie, keby bol pri ich výstupoch priznaný konflikt záujmov, by nebol tým najpodstatnejším problémom, no keď tieto inštitúty taja svoje financovanie a zároveň nepriznávajú svoje konflikty záujmov, potom vyvolávajú oprávnené podozrenia z toho, že nie sú nezávislými, ale ide o tzv. frontové organizácie.
Problémom je aj skutočnosť, že druhá strana názorového spektra je slabo organizovaná, prípadne vôbec neexistuje, alebo jej prístup do médií a tým aj do verejnej debaty je limitovaný nedostatkom financií, ktorým neoliberálne think tanky netrpia.
David Orrel k tomu hovorí, že: „Kto z toho profituje? Percento, promile, desatina promile miliardárov, ktorí sa nachádzajú na vrchole reťazca. Títo tak celkom pochopiteľne nemajú záujem niečo na súčasnej viere v modernú ekonómiu meniť. A mladí múdri ľudia, ktorí by mohli diery v súčasnom mainstreame odhaliť? Strážcovia súčasných poriadkov robia všetko preto, aby ich čo najskôr dostali na svoju stranu.“ Podľa neho je problémom práve táto disproporcia vo financovaní súčasnej ekonomickej debaty: „… finančné inštitúcie alebo think tanky propagujúce konkrétnu ekonomickú teóriu ponúkajú veľmi slušné peniaze výmenou za lojalitu.“
Túto jednorozmernosť verejnej debaty kritizuje aj slovenský bezpečnostný analytik a politik Dubéci, ktorý podrobil kritike projekt think tanku INESS s názvom Cena štátu: „Na efektivitu verejných služieb sa dá pozerať mnohými spôsobmi. Mali by sme si definovať ciele našich verejných programov (znižovať kriminalitu, predlžovať priemernú dĺžku života) a potom sa pozerať na ich výkonnosť. Darí sa im to dosahovať? Prinášajú investované peniaze výsledky? Rovnako je veľmi nápomocné, keď sa pozrieme, ako fungujú verejné služby v podobných krajinách ako Slovensko. Darí sa im za rovnaký peniaz dosiahnuť lepší výkon? Až v tomto bode sa môžeme reálne baviť o mrhaní, neefektivite alebo ich celkovej štruktúre.“
INESS svojím projektom len vystavuje virtuálny bloček za fungovanie štátu, ale nedáva odpovede na otázky, ‚čo za tieto peniaze dostávame?‘; ‚ako efektívne sú použité?‘ a ‚kto má zaplatiť prevádzku štátu?‘.
Dubéci na základe týchto nezodpovedaných otázok tvrdí, že „žiaľ, pokým tieto dáta nemáme, je zverejňovanie takýchto bločkov hlavne ideologicky silne podfarbenou kampaňou podporujúcou zmenšovanie štátu. Čo je úplne legitímne a OK, len je to dobré priznať. Táto jednorozmernosť sa, žiaľ, dostáva aj do širšej politicko-makroekonomickej debaty. Odpoveď zmenšujme štát, lebo to nevie robiť, je v situácii, keď nám chýbajú základné dáta a rozumné postupy na jeho skúmanie, intelektuálne nepoctivá alebo mimoriadne ideologická“.
Podobne ako „cena štátu“ sa dajú kritizovať aj ďalšie projekty neoliberálnych inštitútov, ako „Deň daňovej slobody“, „Byrokratický index“, „Reformná vláda“, „Cena zamestnanca“, „Ekonomická olympiáda“, „Paying Taxes“, ktoré ponúkajú len akýsi výrez reality bez uvedenia do kontextu, a ich snahou je za každú cenu ukázať štát ako zlého správcu verejných vecí a v prípade ekonomickej olympiády ide dokonca o celkom úspešný príbeh indoktrinácie stredoškolákov neoliberálnou ideológiou. Samozrejme, že aj tieto pohľady sú dôležité pre verejnú diskusiu, problémom na Slovensku je však skutočnosť, že o týchto projektoch sa v médiách zväčša vôbec nediskutuje – poväčšinou sa len preberajú tlačové správy, alebo vedú na
túto tému absolútne nevyvážené diskusie.
Think tanky a médiá
Práve nepriznávanie ideologických základov výstupov týchto inštitútov a vytvorenie legendy o vysokej odbornosti ich analytikov je jedným z dôvodov mediálnej dominancie neoliberálnych think tankov. Samozrejme, tento dôvod nie je jediný.
Výskumy v tejto oblasti však neexistujú, a tak sa nie je možné oprieť o relevantné dáta a jednoznačne povedať, prečo média tak často citujú neoliberálnych analytikov. Preto sa v tejto kapitole pokúsime naformulovať niekoľko hypotéz, ktoré by si zaslúžili seriózny výskum.
a) Po roku 1989, keď došlo v Československu k zmene režimu sa postupne stali neoliberalizmus a individualizmus dominantnými ekonomickými smermi, ktorým sa podarilo presadiť vďaka tvrdeniu, že ak sa presadia hospodárske pravidlá washingtonského konsenzu, tak dôjde k takzvanej priesakovej ekonomike (Trickle-down theory) a bude to mať pozitívne dosahy na celú spoločnosť. Slovenský prozaik a publicista Šimečka na základe výskumu ekonómov Roosveltovho inštitútu vyvracia tieto tvrdenia: „Teória predpokladala, že deregulácia trhov a nižšie dane síce zvýšia príjmovú nerovnosť obyvateľstva, ale súčasne podporia rast ekonomiky natoľko, že z toho budú mať prospech všetci… Dáta však usvedčujú túto teóriu z omylu. Príjmová nerovnosť sa naozaj zvýšila, ale ekonomický rast bol pomalší ako pred nástupom neoliberalizmu – v rokoch 1950 – 1980 bol v priemere 3,9 percenta, odvtedy spomalil na priemer 2,6 percenta.“ Aj napriek množstvu dát z rôznych výskumov, ako aj z empírie, ktoré usvedčujú washingtonský konsenzus a priesakovú ekonomiku z omylu, sú tieto ešte vždy populárne u slovenských neoliberálnych inštitútov, ktoré závery týchto politík naďalej pretláčajú do verejnej debaty ako nespochybniteľné a nevyvrátiteľné.
b) Väčšina novinárov má neoliberálne názory, ktoré si osvojili na školách a v rámci postsocialistickej individualistickej verejnej diskusie. V minulosti napríklad ekonóm Martin Filko tvrdo kritizoval kvalitu ekonomického vzdelávania na Slovensku, pričom spomínal hlavne Ekonomickú univerzitu, rovnako kritizoval jednostranné zameranie ekonomickej teórie práve na neoliberalizmus. Tieto názory, ktoré väčšina novinárov považuje za jediné správne, potrebujú potvrdiť, a preto oslovujú analytikov, ktorí dávajú odpovede na ich otázky presne v súlade s ich ekonomickým svetonázorom.
c) Analytici neoliberálnych think tankov dávajú jednoduché odpovede, ktoré na prvý pohľad znejú logicky a správne. Novinári na Slovensku nemajú dostatok kapacít ani času na overovanie tvrdení rôznych expertov, a tak je bežnou praxou, že uverejnia aj zavádzajúce a klamlivé tvrdenia týchto expertov. Na Slovensku pôsobí niekoľko kvalitných inštitúcií, ktoré sa venujú výskumu v ekonomickej oblasti, ale aj v oblasti pracovného prostredia. Napríklad Stredoeurópsky inštitút pre výskum práce (CELSI), Inštitút pre výskum práce a rodiny (IVPR), Inštitút finančnej politiky (IFP) a, samozrejme, aj Slovenská akadémia vied atď., no expertom týchto inštitúcií dávajú médiá omnoho menší priestor ako napríklad neoliberálnym analytikom z INESS, či Nadácie F. A. Hayeka práve preto, že výstupy uvedených inštitúcií sú viac odborné a menej jasné ako jednoduché ideologické posolstvá neoliberálov.
d) Zásadným problémom je nevyváženosť ekonomickej debaty, ktorej dôsledkom je ostrakizácia iných názorov, ako sú neoliberálne postoje. Názory s ľavicovým zameraním bývajú často označované/etiketizované ako návrat k minulému totalitnému režimu, pokusy znova znárodňovať, zbavovať majetku a otvárať gulagy. Často sa stretávame s tým, že aj názory liberálnych a pravicových ekonómov, ktoré nie sú v súlade s neoliberálnymi teóriami alebo ich kritizujú, sú neoliberálmi označované za ľavicové, čo debatu na túto tému zásadne okliešťuje a zjednodušuje.
e) Vedecký pracovník SAV Dobeš na túto tému tiež hovorí: „Súčasné médiá majú veľ ký vplyv na zmýšľanie ľudí. Zároveň sú médiá v drvivej miere súkromne vlastnené a ich prvoradým cieľom je zvyšovanie zisku. Kombinácia toho, že majiteľmi médií sú už z definície bohatí ľudia, a toho, že médiá do veľ kej miery závisia od inzercie súkromných firiem, znamená, že médiá sa prirodzene snažia propagovať naratív, ktorý podporuje záujmy vlastníkov.“ Okrem médií v súkromných rukách fungujú na Slovensku aj verejnoprávne médiá, ktoré by v tomto ohľade mali prinášať viac vyvážené informácie, no ani tie si v tomto ohľade neplnia svoju rolu a neoliberálnym inštitútom ponúkajú priveľa priestoru, zväčša tiež bez vyvažovania nimi produkovaných tvrdení. Riaditeľ Filozofického ústavu SAV Richard Sťahel sa v tejto súvislosti napríklad pýta: „Ak bude na Slovensku fungovať Nadácia K. Marxa alebo J. M. Keynesa, bude vo verejnoprávnych médiách dostávať možnosť prezentovať svoje ideologicky determinované stanoviská k všetkému možnému v takom rozsahu, ako je to umožnené Nadácii F. A. Hayeka?“ Debata ohľadom nezávislosti novinárov sa v minulých rokoch stala aj verejnou témou, keď finančná skupina Penta začala skupovať médiá alebo podiely v nich. Prvým väčším impulzom mediálnej i verejnej debaty bol vstup (menšinový podiel) Penty do Petit press, vydavateľa denníka SME, keď časť redakcie odišla a založila si konkurenčný Denník N s pomocou kapitálu spolumajiteľov skupiny ESET. Aktuálne sa na verejnosti prepierajú zmeny v bývalom týždenníku TREND, kde sa veľká časť redakcie postavila proti zverejneniu kontroverznej reklamy platenej čínskou ambasádou, pričom majiteľ Trendu, finančná skupina Penta, reagoval prepustením veľkej časti redakcie. Jeden z redaktorov Trendu, Peter Kapitán, sa o situácii vyjadril takto: „Dnes končím v Trende. Je to škoda, pracovalo sa mi tam dobre. Na druhej strane, nedokázal som sa nečinne prizerať tomu, ako sa tam ničia základné princípy novinárčiny. A tak som sa voči tomu ozýval. Prišla reakcia. Bol som prepustený kvôli buričstvu (to sú skutočné slová). V podstate som na to hrdý. No to neznamená, že skloním hlavu a pokorne odídem.“ V tejto súvislosti vyvstáva otázka, ako by reagovali majitelia médií, keby redaktori dávali viac priestoru iným ako neoliberálnym názorom a na základe takejto verejnej debaty by hrozili zmeny, napríklad v daňovom mixe, v neprospech kapitálu. Pripustili by vôbec takúto diskusiu?
Ak si tieto hypotézy zhrnieme, tak nám z toho vychádza „smrtiaci koktail“, ktorý iné ako neoliberálne názory z našich médií vytláča na okraj a spôsobuje nielen dominanciu jednej ekonomickej teórie, ale hlavne neschopnosť spoločnosti viesť na akúkoľvek tému skutočnú debatu na základe argumentov. Hlavne, ak je debata vedená len na základe ekonomických poučiek a excelovských tabuliek bez toho, aby sa brali do úvahy aj sociálne, spoločenské, filozofické a iné hľadiská, alebo aby sa do ekonomických teórií započítavali aj externality ekonomických procesov.
Holandský antropológ Lujendijk skúmajúci pracovníkov bankového sektora v londýnskej City a dôsledky finančnej krízy sa vyjadril: „Je potrebné si uvedomiť, že ekonómovia neskúmajú prax, aby následne zostavovali teórie, realitu sa snažia vpratať do svojich teórií.“
Český ekonóm, akademik a makroekonóm ČSOB Sedláček sa o moci ekonómov nad spoločenskou debatou vyjadril takto: „Beda národu, ktorý bez výhrad počúva ekonómov. Podľa mňa by sa k ekonómom a ďalším expertným skupinám malo pristupovať ako k náboženským minoritám. Mali by sa ochraňovať, mali by mať právo na slobodné vyjadrenie svojho názoru, ale vždy, keď hovoria, je potrebné brať ich názory a návrhy s istým odstupom, počítať s istou rezervou.“
Virtuálna realita ekonomických analytikov
Analytici ekonomických think tankov, ktorí dominujú mediálnej i verejnej diskusii, svojím prístupom nielen vytláčajú iné názory za okraj, ale ak sa nejaké objavia, tak ich buď ostrakizujú ako tých, čo nechápu základné ekonomické poučky, alebo svojich oponentov nazývajú pejoratívnymi názvami. Ako príklad obidvoch prístupov si uvedieme znenie facebookového statusu analytika INESS Róberta Chovanculiaka:
„Ekonomický Zem a Vek Pracujúca chudoba (z ktorej čerpajú naši progresívci pri návrhoch zákonov) narazil na klasický „paradox“ ceny vody a diamantov. Ako je možné, že voda je taká lacná a pritom by sme bez nej všetci vymreli, na rozdiel od takých diamantov, ktoré sú extrémne drahé a pritom ich na prežitie vôbec nepotrebujeme. Nechcem im kaziť zážitok z intelektuálneho objavovania, len naznačím, že prvá lekcia základov ekonómie im prinesie naozaj vysoký hraničný úžitok a nám ostatným vysokú pozitívnu externalitu.“
Tento status bol reakciou na facebookový príspevok OZ Pracujúca chudoba. Nazvať oponenta, OZ Pracujúca chudoba, ekonomickým „Zem a Vek“ (konšpiračný časopis) je klasickou manipuláciou, keď nie sú dôležité skutočné argumenty, ale argumenty ad hominem, ktorých úlohou je odpútať pozornosť od podstaty debaty. Zvlášť pikantný na tom je fakt, že pôvodný status bol len citáciou uznávaného odborníka, s ktorým nemusí analytik INESS súhlasiť, no odbiť ho narážkou na „klasický ekonomický paradox“ a onálepkovaním ako konšpirátora je pod akúkoľvek úroveň slušnej debaty.
V roku 2014 nemecká vláda definitívne prijala zákon, ktorý zaviedol od 1. januára 2015 plošnú minimálnu mzdu a tento fakt nemohol ujsť pozornosti analytika INESS Martina Vlachynského, ktorý sa vyjadril: „Tak ako všade inde, negatívne dosahy bude mať minimálna mzda aj v Nemecku. Pod touto mzdovou úrovňou pracuje v Nemecku pomerne dosť ľudí a zákon pre nich znamená zlé časy.“ Toto tvrdenie zodpovedalo ideologickým postojom, ktoré dlhodobo hlása INESS a jeho analytici. Realita však ukázala, že to tak nie je. Aj napriek zavedeniu minimálnej mzdy v Nemecku nedošlo od roku 2015 do roku 2020 k žiadnym zlým časom a počas celej tejto doby nezamestnanosť postupne klesala až na rekordne nízke čísla.
Zástupcovia INESS však nepoužívajú len nepodložené tvrdenia, ktoré vychádzajú z ich ideologického zamerania. Už spomínaný analytik think tanku INESS Róbert Chovanculiak vo svojom komentári v roku 2017 tvrdil: „Podľa zistení štúdie tak minimálna mzda pripravuje o podnikanie a prácu predovšetkým menej produktívnych podnikateľov a zamestnancov (tak ako to predpokladá aj teória), brzdí vytváranie nových pracovných miest a zrýchľuje zánik reštaurácií.“ Tieto závery urobil na základe vtedy vydanej vedeckej práce z Harvardu, ktorá skúmala vplyv zvyšovania minimálnej mzdy na zatváranie a otváranie reštaurácií, vychádzajúc dát z mobilnej aplikácie Yelp, určenej na hodnotenie reštaurácií zákazníkmi.
Závery tejto práce si analytik Chovanculiak prispôsobil svojmu videniu sveta a závery samotnej práce hrubo dezinterpretoval. Autori ním „citovanej“ práce explicitne uviedli, že z aktuálnych dát „nie je jasné, aký má minimálna mzda vplyv na zamestnanosť v reštauráciách“, pričom autori uvádzajú, že tento vplyv odporúčajú ešte preskúmať a sami sa odvolávajú len na ďalšie dovtedajšie výskumy, ktoré buď nenašli žiaden vplyv na zamestnanosť, alebo nenašli žiaden signifikantný vplyv na zamestnanosť. Analytik INESS si akosi zabudol klásť ďalšie otázky, ktorých zodpovedanie by mu umožnilo pochopiť samotnú prácu z Harvardu, ako aj situáciu reštaurácií po zvýšení minimálnej mzdy. Prečo majú skrachované reštaurácie zle hodnotenie? Aký majú schopný manažment? Alebo či dôvodom krachu nie je ani tak zvýšenie minimálnej mzdy, ako skôr nedostatok zákazníkov. Toto potvrdzuje aj nízke hodnotenie v aplikácii YELP – ak majú zákazníci zlé skúsenosti so službami nejakej prevádzky, tak sa tam už nabudúce pravdepodobne neukážu. Takisto si nekladie otázku, či za zatvorením prevádzky nie je biznismodel založený namiesto na konkurencieschopnosti prostredníctvom kvality, na politike mizerných miezd a nakoniec neodpovedal ani na otázku, či zamestnanci skrachovanej reštaurácie sú odsúdení na nezamestnanosť, alebo či si nájdu miesto u konkurencie, prípadne v inom sektore. Rovnako sa pokúsil dezinterpretovať zistenie výskumníkov o podiele zavretých reštaurácií a zvýšenej pravdepodobnosti, že skrachujú, ak sa zvýši minimálna mzda o desatinu. Väčšiu pravdepodobnosť krachu výskumníci zistili len pri tých reštauráciách, ktoré vykazovali nízke hodnotenia zákazníkov, a zároveň autori v práci jasne uviedli, že majitelia týchto reštaurácií majú priestor na zvýšenie kvality i cien. Rovnako pri uvádzaní podielu každoročne skrachovaných reštaurácií v skúmanom regióne zabudol akosi porovnať medziročné zmeny podľa rokov, kedy bola, resp. nebola zvýšená minimálna mzda a taktiež ani náznakom nespomenul, že koniec podniku je normálnou súčasťou ekonomického cyklu, pričom dôvody zrušenia/krachu podniku sú rôzne a určite nejde výlučne o zvyšovanie minimálnej mzdy.
V súvislosti s minimálnou mzdou používajú neoliberálni analytici okrem ideologických postojov a zavádzaní aj argumenty typu „slamený strašiak“. Ako príklad si uvedieme citát nobelistu Buchanana z publikácie vydanej INESS: „Presne tak ako by žiadny fyzik netvrdil, že ,voda tečie hore kopcom‘, žiadny ekonóm so štipkou rešpektu voči samému sebe by netvrdil, že zvyšovanie minimálnej mzdy vedie k vyššej zamestnanosti. Takéto tvrdenie, pokiaľ by bolo myslené seriózne, by bolo ekvivalentné k popieraniu akéhokoľvek vedeckého obsahu ekonómie, a tým pádom aj k tvrdeniu, že ekonómovia nie sú ničím iným než obhajcami ideologických záujmov.“
S týmto citátom je, samozrejme, možné polemizovať a s poslednou vetou vrelo súhlasiť, no podstatné je niečo iné. Jeho „argumentačná platnosť“ je použitá na tvrdenie, ktoré nikto relevantný netvrdí. Nikto príčetný netvrdí, že ak budeme donekonečna zvyšovať minimálnu mzdu, tak nám automatický porastie zamestnanosť, takáto kauzalita predsa neexistuje. Súčasná ekonómia sa prikláňa k názoru, že primerané zvyšovanie minimálnej mzdy nezvyšuje nezamestnanosť.
Bývalý minister financií SR Mikloš (zakladateľ think tanku M.E.S.A. 10) vo svojom komentári tvrdí: „Zvyšovanie (o to viac neadekvátne zvyšovanie) minimálnej mzdy vedie k rastu nezamestnanosti celkovo, špeciálne však medzi tými najmenej kvalifikovanými, teda najviac zraniteľnými. Zhoduje sa na tom veľ ká väčšina ekonómov, zďaleka nielen pravicových alebo liberálnych. Napríklad ľavicový nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman to povedal jasne: ,Aký je efekt zvýšenia minimálnej mzdy? Každý študent ekonómie pozná odpoveď – vyššia mzda (minimálna) znižuje dopyt po práci, a teda vedie k nezamestnanosti.‘“
Ivan Mikloš, ktorý je na neoliberálnej scéne považovaný za jedného z najlepších ekonómov na Slovensku, použil v tomto prípade citát Paula Krugmana z roku 1998, kedy bol na základe dovtedajšej ekonomickej teórie presvedčený o pravdivosti svojho výroku. Paul Krugman však následne zmenil názor aj na základe výskumu, ktorý publikovali v roku 1994 Alan Krueger a David Card a následne, aj napriek spochybňovaniu tejto práce a napádaniu za nevhodnú metodológiu, sa k tomuto záveru postupne prikláňalo čoraz viac ekonómov na základe množstva následných výskumov a empírie. Alan Krueger v rozhovore s odporcom inštitútu minimálnej mzdy českým ekonómom Lukášom Kovandom povedal o prelomovom výskume: „Touto štúdiou sme pôvodne chceli potvrdiť – pomocou sofistikovanejších metód – vtedy konvenčný záver. Teda, že zvýšenie minimálnej mzdy zvyšuje nezamestnanosť. Paradoxne sme však zistili pravý opak. Myslím, že aj pod vplyvom tejto štúdie nastáva v posledných rokoch posun naprieč ekonomickou obcou a čoraz viac ekonómov sa prikláňa k názoru, že primerané zvýšenie minimálnej mzdy nemá nepriaznivý dosah na zamestnanosť.“
Senior výskumník bruselského ETUI Drahokoupil povedal o prístupe analytikov INESS k minimálnej mzde: „Ich pozícia je v rozpore so súčasným stavom ekonomického poznania. Mali by si to doštudovať alebo prestať klamať.“
Okrem inštitútu minimálnej mzdy bývajú častým terčom analytikov neoliberálnych think tankov aj odborové organizácie. Krivošík a Oravec (Nadácia F. A. Hayeka): „Mimoriadne negatívny vplyv na trh práce i zamestnanosť majú odbory, zvlášť ak požívajú zákonné privilégiá. Odborári neraz využívajú kolektívny nátlak, aby si vynútili mzdy, ktoré sú vyššie ako produktivita práce. Firmy potom nemajú prostriedky na obnovu výroby, rozširovanie prevádzok či najímanie nových ľudí. Vytváraním bariér často odbory chránia akurát zamestnancov, ktorí prácu momentálne majú, pred konkurenciou zo strany nezamestnaných. Odborová organizovanosť má spravidla za následok menej voľných pracovných miest. Existujú štúdie, podľa ktorých krajiny so slabými odbormi zaznamenali vyšší nárast produktivity práce a následne vyšší rast životnej úrovne než krajiny so silnými odbormi. Na strane druhej, niektorí historici považujú priznanie štedrých zákonných privilégií odborom za jeden z hlavných dôvodov ekonomického a následne i mocenského úpadku Veľkej Británie v priebehu 20. storočia.“
Tento citát obsahuje asi všetky možné manipulačné techniky, ktoré k tejto téme ekonomickí analytici neoliberálnych inštitútov používajú. Tvrdenie, že odbory majú negatívny vplyv na zamestnanosť a trh práce „zvlášť ako používajú zákonné privilégia“ sú zjavne nepravdivé. Inak by krajiny s vysokou odborovou organizovanosťou, so silnými proodborárskymi kódexmi a so silnými inštitútmi kolektívneho vyjednávania ako krajiny Škandinávie, Nemecko a Rakúsko, mali byť už dávno hospodársky rozvrátenými krajinami.
Argument, že odbory chránia len ľudí, ktorí prácu majú, ale ohrozujú nezamestnaných, je obyčajným ničím nepodloženým zavádzaním, ktoré nemá oporu ani vo výskumoch, ani v empírii. Naopak, odbory ochraňujú zamestnancov i potenciálnych zamestnancov pred sociálnym dumpingom.
Ďalší argument uvedený v citáte od analytikov Nadácie F. A. Hayeka, že čím sú slabšie odbory, tým je vyššia produktivita práce a životná úroveň, stojí na zámene korelácie a kauzality a na zámernom zavádzaní. Najlepším príkladom sú často používané údaje z USA, kde od šesťdesiatych rokov minulého storočia začala rýchlo klesať odborová organizovanosť a podľa analytikov vďaka tomu nebývalo rástla produktivita práce a HDP, pričom rast produktivity a HDP býva analytikmi zamieňaný za rast životnej úrovne. Takéto závery sú buď hrubo zavádzajúce, alebo ide o zásadne nepochopenie príčin a dôsledkov. Podľa oficiálnych údajov rástla produktivita práce porovnateľne rýchlo pred poklesom odborovej organizovanosti v USA aj po ňom. Pri HDP postupne prebiehal skôr mierny pokles rastu. Problematickými sa však ukázali zmeny v nerovnosti a podieloch miezd na HDP. Hneď ako začala v USA v šesťdesiatych rokoch minulého storočia klesať odborová organizovanosť, začala rekordne rásť nerovnosť a klesať podiel miezd na HDP, pretože od rastu produktivity sa oddelil rast príjmov zamestnancov. Dnes sú USA krajinou, kde je jedna z najvyšších nerovností na svete s mnohými z toho plynúcimi sociálnymi aj zdravotnými problémami.
Posledným zavádzaním uvedeného citátu (Krivošík a Oravec) je spájanie rastu a úpadku Veľkej Británie v 20. storočí s vplyvom odborov. Okrem poklesov hospodárstva počas svetových vojen a klasických kríz hospodárskeho cyklu neexistujú žiadne pády hospodárstva, ktoré by sa dali pripísať na vrub rastu právomoci odborov vo Veľkej Británii počas 20. storočia. A mocenský úpadok Veľkej Británie pripísať na vrub odborom namiesto neudržateľnosti kolonializmu je zavádzanie podobné ako použili autori učebnice ekonómie vydanej think tankom INESS, v ktorej sa úspech kapitalizmu ako hospodárskeho systému popisuje na príklade hospodárskeho úspechu Holandského kráľovstva. Podľa autorov tejto učebnice hospodársky úspech Holandského kráľovstva priniesol voľný medzinárodný obchod a z neho získané bohatstvo krajiny, pričom autori akosi pozabudli spomenúť také detaily ako kolonializmus, koristnícky hospodársky systém v kolóniách, otrokárstvo, nútené práce, mučenie i vyvražďovanie pôvodných obyvateľov v kolóniách.
Podobne proti odborom a pracovným kódexom pravidelne broja aj analytici INESS. Radovan Ďurana po protestoch odborov, ktorým sa nepáčila neexistencia tripartitných rokovaní po kreovaní novej slovenskej vlády a prepuknutí pandémie COVID-19 na jar 2020, sa o tripartitnom dialógu vyjadril takto: „Za posledných desať rokov nevykazoval priveľmi podobu dialógu či kompromisu. Vzhľadom na súčasnú potrebu rýchlych a operatívných rozhodnutí a vzhľadom na spomínanú minulosť vyjednávania sa vláde veľmi nečudujem, že sa nechce pustiť do klasického tripartitného vyjednávania.“ Tento svoj postoj založil na dlhodobej „nedohode“ odborov so zamestnávateľmi na zvyšovaní minimálnej mzdy na Slovensku, pričom zároveň odignoroval, že najnižšia mzda bola vždy len jednou z množstva tém pravidelného rokovania tripartity, pričom aj samotní zamestnávatelia sa na jar 2020 dožadovali jej zvolania.
Karpiš, Vlachynský aj Chovanculiak (INESS) svorne rozprávajú o potrebe obmedzovania pracovných kódexov a regulácií, aby sa uvoľnili ruky podnikateľom. Na prvé počutie tieto tvrdenia znejú logicky a podporiť ich môžeme napríklad aj tým, že pri predchádzajúcej kríze to isté ordinoval postihnutým ekonomikám aj Medzinárodný menový fond (IMF).
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Nadácia F. A. Hayeka a INESS sa v roku 2010 spolupodieľali na tvorbe projektu „Reformná vláda“, ktorého súčasťou sú odporúčania na znenie programového vyhlásenia reformnej vlády ako decentralizácia kolektívneho vyjednávania, deregulácia ceny na trhu práce, zvýšenie slobody v pracovnoprávnych vzťahoch, zjednodušiť vznik a zánik pracovného pomeru, odbúrať privilegované práva odborárov, liberalizácia termínovaných úväzkov, spružnenie pracovného času.
Tento projekt je stále aktívny napriek skutočnosti, že tieto odporúčania sa v realite ukázali ako chybné, neúčinné alebo kontraproduktívne. Ordinácia škrtov verejných výdavkov, ako aj škrtov v pracovných kódexov sa ukázala ako slepá ulička, ktorá nepomohla ekonomikám zotaviť sa z finančnej krízy, skôr naopak, čo potvrdzuje aj IMF vo svojej vedeckej publikácii, ale tiež súčasná šéfka IMF, ktorá odkazuje štátom: „Míňajte, míňajte, inak môžete ľutovať.“ Správnosť aktuálnych postojov a záverov IMF potvrdzuje aj obsiahla publikácia z dielne bruselského ETUI.
Analytici neoliberálnych think tankov sa často vyjadrujú aj k daňovo-odvodovému systému, verejným výdavkom aj k veľkosti sociálneho štátu, ale aj tieto témy pokrývajú veľmi povrchne a zaujato, pričom ich postoje sa dajú zjednodušene popísať pojmom znižovanie. Znižovanie daní a odvodov, znižovanie verejných výdavkov a znižovanie úrovne sociálneho štátu. Pri svojich receptoch však málokedy uvádzajú kontext, akým spôsobom budú navrhované škrty kompenzované a aké negatívne dosahy by ich návrhy priniesli pre verejné financie alebo spoločnosť.
Záver
Aj napriek častým mylným a ľahko vyvrátiteľným ideologickým tvrdeniam analytikov neoliberálnych think tankov patria títo k najcitovanejším v slovenskom mediálnom priestore. Ich prítomnosť v médiách nie je zásadný problém, za problém je možné považovať ich hegemonický prístup, zväčša bez uvedenia do kontextu a bez poskytnutia priestoru pre protiargumenty a iné názory. Problémom je aj nezverejňovanie financovania think tankov a ich prípadného konfliktu záujmov pri vyjadrovaní sa na rôzne témy. V prípade INESS ide napríklad o zahmlievanie ohľadom financovania od Nadácie PENTA a zamestnávateľských organizácií, pričom INESS sa často vyjadruje nielen k pracovnému prostrediu, k daňovo-odvodovému systému, verejným výdavkom, ale tiež k zdravotníctvu, pričom vo všetkých týchto témach sa nachádza v nepriznanom konflikte záujmov.
Problém ako taký však určite nestojí na existencii týchto think tankov a ani na ich produkcii, samotný problém tkvie v mediálnom priestore. Ak odhliadneme od alternatívnych médií a pozrieme sa výlučne na mainstreamové médiá, tak väčšina z nich sa v poslednom čase pasuje do úlohy bojovníkov s „hoaxmi“ a hľadačov „pravdy“. Dá sa však pravdou nazvať citovanie analytikov neoliberálnych think tankov bez toho, aby si médiá ich tvrdenia overovali? Je hľadaním pravdy neuvádzanie konfliktov záujmov? Je hľadaním pravdy ignorovanie iných názorov vo verejnej debate? Je hľadaním pravdy potvrdzovanie vlastných názorov?
V roku 2006 odišiel z denníka SME jeho dovtedajší šéfredaktor Šimečka, okrem iného aj pre nespokojnosť s tým, ako sa vydavateľ postavil k propagácii vtedajších vládnych neoliberálnych reforiem, pričom Šimečka požadoval prinášať aj informácie, ktoré tieto reformy kritizovali, minimálne na úrovni dosahov na obyvateľov. Jeho odchodu a konfliktu s vydavateľom predchádzal odchod štyroch redaktorov, ktorých podozrieval z nekritickej propagácie reforiem vtedajšej vlády.
Následne v roku 2013 poskytol SME rozhovor, v ktorom sa vyjadril: „Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná. Mám pocit, že SME pravdu pozná a písaním ju len potvrdzuje“ a zároveň porozprával o významnom vplyve vtedajšieho ministra financií Mikloša (M. E. S. A. 10) na obsah výstupov ekonomickej sekcie denníka SME. Tento problém, na ktorý narazil vtedajší šéfredaktor SME, sa nám na Slovensku dodnes prejavuje zásadne oklieštenou verejnou debatou nielen na ekonomické témy.
Či sa túto jednostrannosť debaty a hegemóniu neoliberálnych think tankov v prístupe do verejnej debaty prostredníctvom médií podarí zmeniť k lepšiemu, je otázkou, na ktorú ešte neexistuje odpoveď, a publikácia, ktorej súčasťou je tento text, by mala byť pokusom, ako túto disproporciu zvrátiť.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava
