V médiách sa zriedka objaví nejaká ekonomická téma, ku ktorej by analytici think-tanku INESS (Inštitút ekonomických a spoločenských analýz) nedostali priestor vyjadriť sa. Podľa výročnej správy tejto neziskovky členovia združenia zaregistrovali v roku 2015 828 mediálnych výstupov a článkov, čo je v priemere viac ako dve udalosti každý deň.
Veľmi slušný výkon na jednu neziskovku, ktorej analytici sú nielen metodologicky a argumentačne menej zdatní, ale mnohokrát si aj vzájomne protirečia. Chovanculiak napr. tvrdí, že na zvyšovanie miezd nie je priestor, vidí skôr priestor na ďalšie znižovanie mzdových nákladov, no jeho kolega Vlachynský zvyšovanie miezd chváli a dokonca očakáva ďalší rast miezd.
Okrem iných tém sa INESS drží dvoch hlavných paradigiem, ktorými sú zrušenie minimálnej mzdy a znižovanie mzdových nákladov (cez znižovanie odvodového zaťaženia). Ich práce a mediálne výstupy sa prioritne zameriavajú na tieto témy. Avšak nerobia tak výlučne odborne, skôr naopak. K týmto témam sa vyjadrujú ideologicky, bez opory v číslach, a ak už citujú vedecké práce na túto tému, robia tak prísne selektívne – vytrhávaním z kontextu a takpovediac na mieru, pričom mnohokrát siahajú aj k viac ako pochybným zdrojom (napr. Heritage foundation).
Napríklad analytik Chovanculiak na podporu svojich tvrdení použil jednu štúdiu, ktorá tvrdí, že mladá nízkokvalifikovaná pracovná sila sa po zvýšení minimálnej mzdy v jednom štáte sťahuje do iného štátu, kde je minimálka nižšia. Závery z tejto štúdie si dvorný analytik INESS prispôsobil svojmu videniu sveta. Štúdia pochádza z USA, kde medzi jednotlivými regiónmi neexistuje jazyková bariéra, ale na druhú stranu tam existujú relatívne veľké rozdiely vo výške minimálnej mzdy v rôznych geografických lokalitách – minimálna mzda je určovaná na federálnej, štátnej, ale i komunálnej úrovni.
Za sťahovaním nízkokvalifikovaných v ústrety nižšej minimálnej mzde nie je ochota mladých pracovať za menej, ale snaha firiem žijúcich zo mzdového dumpingu utiecť pred vyššou minimálkou do „lacnejšieho“ regiónu USA a nútené sťahovanie zamestnancov týmito firmami – výskyt tohto javu stúpa v závislosti od znižujúcej sa vzdialenosti sídla takejto firmy od administratívnej hranice oddeľujúcej rôzne úrovne minimálnych miezd v USA. Taký scenár, keď firma z mestečka „A“ sa po zvýšení minimálky presťahuje do vedľajšieho mestečka „B“ s nižšou minimálkou aj spolu so zamestnancami sa v USA opakuje dosť bežne. Ak by závery tejto štúdie mali univerzálnu platnosť, ako sa nám snaží nahovoriť pán Chovanculiak, tak slovenskí nízkokvalifikovaní zamestnanci by už dávno zaplavili Ukrajinu, nízkokvalifikovaní Maďari by už dávno zaplavili Rumunsko, Bulharsko a Srbsko a nízkokvalifikovaní Rakúšania by už dávno zaplavili Slovensko, Česko a Maďarsko…
Záhadné financovanie INESS
Na túto tému by sa dalo ešte mnohé popísať, no skúsme sa na INESS pozrieť z inej strany. Jedna ľudová múdrosť tvrdí, že „koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“. Opýtajme sa, koho chlieb jedia inessáci? Samozrejme INESS a jeho analytici sa pokladajú za „nezávislé, neštátne a apolitické združenie“, čomu by sa možno dalo veriť, ak by svoje financovanie trasparentne zverejňovali, čo inak úplne bežne robia mnohé občianske združenia a think-tanky, uchádzajúce sa o finančnú podporu verejnosti a nemajú čo skrývať (napr. INEKO). INESS tak však nerobí, pričom zverejňuje len darcov, ktorí prispeli na ich rôzne projekty, ako je napr. „Cena štátu“. Podľa ich vlastných dokumentov k projektom a podujatiam INESS, v minulosti ich finančne podporila aj Republiková únia zamestnávateľov (RÚZ) a Nadácia Penta. Podľa jedného z nemenovaných zdrojov, je spojkou medzi INESS a RÚZ viceprezident RÚZ Jozef Špirko z Penty.
Pozri aj: https://dennikn.sk/blog/cena-statu-zla-odpoved-na-zlu-otazku
Nepriamy dôkaz o tom, že INESS nemá núdzu o finančné prostriedky je aj bývalé a súčasne sídlo inštitútu. Nájomné v týchto nehnuteľnostiach nepatrí k najlacnejším v Bratislave a máloktorá „neziskovka“ si môže dovoliť takéto priestory prenajímať. Ďalším je počet zamestnancov a stážistov, takéto počty zamestnancov/spolupracovníkov si bežne nemôže dovoliť hocijaké občianske združenie. Podobne sme sa od dobre informovaných a na sebe nezávislých zdrojov, ktoré si neželajú byť menované, dozvedeli o niekoľkotisícových platoch zamestnancov, ktoré si bežné neziskovky ani zďaleka nemôžu dovoliť.
Ďalším nepriamym dôkazom o podivnej existencii tohto inštitútu je príbeh ich bývalého šéfa Martina Štefunka (nemýliť si s Ivanom Štefunkom z Progresívneho Slovenska), ktorý cca. pred desiatimi rokmi popri riadení tohto think-tanku pôsobil aj ako investičný riaditeľ v spoločnosti PENTA, pričom tento fakt nebol nikde na stránke INESS uvedený. O tom, že INESS môže byť dlhodobo financovaný a podporovaný (nielen) finančnou skupinou PENTA sa otvorene rozpráva v ekonomickej komunite a inštitút tieto reči takisto dlhodobo nielen nevyvracia, ale ani nekomentuje (odkaz_1, odkaz_2, odkaz_3). Z morálneho hľadiska je takýto prístup viac ako podivný, hlavne s ohľadom na v úvode článku spomínané tvrdenie o nezávislosti think-tanku. Ak nejaká vraj nezávislá inštitúcia má problém odkryť svoje financovanie, tak sama tým spochybňuje svoju nezávislosť.
Tu by bolo dobré spomenúť problematiku tzv. „frontových organizácií“. Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa vyrojilo v USA niekoľko „vedeckých“ inštitútov, ktoré vydávali štúdie tvrdiace, že fajčenie nie je zdraviu škodlivé. Najďalej zašla jedna z nich, ktorá dokonca „dokázala“ zdravotnú prospešnosť fajčenia (sic!). Až neskôr vyplávalo na povrch, že nešlo o nezávislé vedecké inštitúcie, ale o tabakovým priemyslom platených lobistov, ktorí mali za úlohu, prostredníctvo vedecký sa tváriacich „štúdií“, pomôcť tabakovému priemyslu pri problémoch so žalobami za poškodenie zdravia oklamaných spotrebiteľov. Otázka znie, ako môže byť INESS nezávislý pri diskusiách o pracovnom trhu, ak ich sponzorujú organizácie priamo zainteresované napr. v problematike regulácie pracovného trhu? Byť financovaný účastníkom „problému“ a zároveň sa tváriť, že sa nezávisle vyjadrujem k danej problematike? Celé by to bolo v poriadku, ak by INESS chlapsky odkryl svoje financovanie a verejne pripustil, že sa nachádza v konflikte záujmov.
INESS v médiách
V tomto kontexte už ale možno skôr pochopíme mediálnu pozornosť, ktorej sa INESSU dostáva a tak isto aj témy, ktorým sa inštitút venuje. PENTA ako majiteľ médií a zadávateľ reklamy určite nemá problém dostať analytikov tohto inštitútu do pozornosti a dokonca aj bez toho, aby poskytli priestor iným názorom, než ktoré prezentuje INESS. INESS ale nepodporuje len Penta a RÚZ. Je tiež zaujímavé sledovať, ako si INESS padol do oka s politickou stranou Sloboda a solidarita, ktorej ekonomický program pred poslednými voľbami INESS označil za najlepší, hoci ich slávny odvodový bonus, ako vlajková loď ekonomického programu SaS, obsahuje niekoľko zásadných nášľapných mín (odkaz_1 a odkaz_2).
Je protežovanie anarchokapitalistických analytikov tohto inštitútu prínosom pre verejnú debatu a spoločnosť ako takú? Ak by média popri vyjadreniach INESSU poskytovali rovnaký priestor aj iným názorom, tak by tomu tak bolo. Robia si však média v tomto ohľade svoju prácu? Dokonca aj novinári z Denníka N, ktorí „ušli“ kvôli PENTE z denníka SME, dávajú priestor tomuto netransparentnému think-tanku bez toho, aby poskytli podobný priestor pre opačné názory.
Mainstreamové a vraj mienkotvorné média, hlavne v poslednej dobe vytiahli do boja s tzv. alternatívnymi názormi, no otázka znie, akým spôsobom ony samé prispievajú k vyváženej diskusii ohľadom ekonomických tém, ak neprimerane protežujú jednostranný pohľad zjavne netransparentného a lobisticky sa správajúceho sa INESSU? Môže sa niekto čudovať, že verejnosť siaha po alternatívnych zdrojoch informácií, keď tí, čo by mali podporovať a stimulovať odbornú diskusiu dávajú priestor jednostrannej interpretácii? Možno si média a novinári vystačia len s jednoduchými a jasnými tvrdeniami anarchokapitalistov. Tieto ale zväčša neznesú denné svetlo tvrdých dát a tlak skutočnej diskusie.
Podobne v poslednej dobe sa doslova denne v našich médiách stretávame s článkami, ktoré citujú hovorcov rôznych spoločností rozprávajúcich o tom, aký majú problém zohnať kvalifikovaných zamestnancov, akí sú Slováci leniví, ako sa nechcú sťahovať za prácou, atď. Články, ktoré by sa venovali odvrátenej stránke našej ekonomickej reality, dôvodom prečo ľudia odmietajú pracovať za slovenské mzdy, o realite zamestnaneckého prostredia, prípadne o tom, ako sa firmy na Slovensku delia so svojimi zamestnancami o vyprodukované hodnoty je možné spočítať na prstoch jednej ruky vyslúžilého drevorubača.
Foto: ilustračné. Zdroj: Flickr. Autor: Chris Potter.
Meno Ján Schmidt je pseudonym. Totožnosť osoby, ktorá napísala text, je redakcii známa.
