Vážení čitatelia,
prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
Redakcia
–
Odbory sú kolektívnym nátlakovým združením a jedným z predpokladov ich úspešnosti pri dosahovaní svojich cieľov je dostatočná miera organizovanosti a podpory. Niekoľko posledných dekád sa však táto miera znižuje a oslabuje. Vplýva na to množstvo interných faktorov vychádzajúcich z vnútorných systémových, inštitucionálnych či personálnych zlyhaní, ako aj externých dosahov, ktoré sú aj dôsledkom posilňovania globálneho kapitálu a cieleného oslabovania pozície a práv pracujúcich. Ale primárnu príčinu tohto stavu možno vidieť v postupnej strate triedneho povedomia pracujúcich v dôsledku zdôrazňovania individualizmu, s čím je aj naša spoločnosť konfrontovaná posledných tridsať rokov. Predpokladom existencie triedy je uvedomenie si, že k nej patrím, vedomie spoločných záujmov a organizovaný boj za dosiahnutie týchto záujmov. Jedným z nástrojov zlepšovania postavenia pracujúcich je odborové organizovanie a spoločný boj za svoje sociálne práva či už formou sociálneho dialógu, rôznych nátlakových akcií a štrajku. Je potrebné si uvedomiť, že kapitál a práca, čiže zamestnávatelia a zamestnanci, sú v prirodzenom konflikte a antagonistickom vzťahu, keďže primárne záujmy oboch skupín sú odlišné, sú nimi zisk vs. mzda. Sociálny dialóg je kultiváciou tohto konfliktu a ponecháva ho v latentnom stave so snahou vyhnúť sa jeho priamej demonštrácii. Pre to, aby sa tento konflikt nestal pre spoločnosť deštruktívny, a teda pomyselný zápas bol vyrovnaný, potrebujeme silné organizácie pracujúcich. Nízka odborová organizovanosť je zároveň aj významnou bariérou rozvoja sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania, čiže nástrojov, cez ktoré môžu pracujúci dosahovať vyššie a lepšie mzdové či sociálne štandardy. Oslabovanie vyjednávania je zároveň oslabovaním týchto štandardov a celkovo postavenia pracujúcich. Čiže ak pracujúci nemajú záujem organizovať sa, oslabujú tým nástroje reprezentácie svojich záujmov, možné dosiahnuté výsledky a tým pádom samých seba. Jednoducho povedané, slabé odbory znamenajú slabé postavenie pracujúcich, a naopak.
Stav členskej základne v odboroch bol (nie len) na Slovensku v posledných troch dekádach ovplyvnený rôznymi vonkajšími a vnútornými faktormi. Vonkajšie príčiny sú identifikovateľné vo väčšine postkomunistických krajín, ktoré prešli transformačným procesom. Prejavujú sa hlavne v atomizácii a sieťovaní podnikov, v zmene vlastníctva, vlastníckych vzťahov a sú aj dôsledkom globalizácie. Po roku 1989 aj Slovensko prešlo zásadnými politickými, spoločenskými a hospodárskymi zmenami, čo sa značným spôsobom odzrkadlilo nie len na stave členskej základne, ale celkovom postavení odborov v nových spoločenských, politických a ekonomických podmienkach. Práve tieto zmeny môžeme zaradiť medzi vonkajšie faktory vplývajúce na organizovanosť v odboroch. Medzi ďalšie relevantné vonkajšie faktory môžeme radiť dôsledky uplatňovania výsledkov vedeckého a technického pokroku, ktorého prejav spočíva v štrukturálnych zmenách celých odvetví a jednotlivých národných ekonomík a vo vyvolávaní tlaku na znižovanie počtu pracovníkov, zmenu ich štruktúry a kvalifikačných požiadaviek. Globalizácia a rastúce tendencie k individualizmu môžu byť zásadnými faktormi ovplyvňujúcimi aj situáciu v členskej základni. Globalizácia o. i. znamená, že kapitál prekračuje národné hranice a pohybuje sa za lacnejšou pracovnou silou. Predstavuje často likvidáciu pracovných miest, nemá záujem, aby odbory vyvíjali svoju činnosť, čo by mu mohlo brániť v jeho pohybe, a zároveň má dostatok prostriedkov na to, aby ich paralyzoval alebo minimálne brzdil ich činnosť. Rastúce tendencie k individualizmu vyplývajú zo snahy jednotlivcov presadiť sa v konkurenčnom prostredí. Dôsledky hospodárskej (a súčasnej pandemickej) krízy, ako napríklad nezamestnanosť, pokles reálnych miezd, inflácia, racionalizácia verejných výdavkov a znižovanie počtu pracovných miest vo verejnej správe, sa následne prejavujú aj odlivom členov odborov. Zastavenie hospodárskeho rastu, pokles kúpyschopnosti obyvateľstva z dôvodu straty zamestnania, znižovania miezd, zvyšovania cien, pokles dopytu na trhu a pod., sa prejavujú znižovaním výroby a snahou súkromného sektora eliminovať náklady, ktorých veľkú časť tvoria mzdy, dôsledkom čoho je opäť rušenie pracovných miest, nevytváranie nových pracovných príležitostí a nezamestnanosť. V konečnom dôsledku nezamestnanosť znamená zníženú možnosť pre odbory rozširovať svoju členskú základňu, práve naopak, predstavuje znižovanie členskej základne.
Medzi vnútorné faktory vplývajúce na organizovanosť v odboroch počas posledných troch dekád možno vo všeobecnosti radiť napríklad ich organizačnú roztrieštenosť, nastupujúcu fragmentáciu a z nej vyplývajúcu rivalitu, nekoncepčnosť a nekonzistentnosť, prevládajúci voluntarizmus a subjektivizmus v rozhodovacích a riadiacich činnostiach, prednostne defenzívny ako proaktívny prístup na podnety externého prostredia, formalizmus a zastarané metódy, nízku pružnosť v reakcii na vznikajúce problémy a požiadavky členskej základne, oslabovanie odvetvových a regionálnych štruktúr odborov, skutočnosť, že mnohé podnikové odborové organizácie sú často uzavreté samy do seba a na živote odborových zväzov a centrál sa podieľajú len ako konzumenti a nie ako účastníci vnútornej diskusie, nedostatočnú propagáciu dosiahnutých výsledkov, strach zo straty zamestnania ako dôsledok nátlaku zo strany zamestnávateľov, nedostatočnú prácu s rôznymi sociálnymi skupinami (mladí ľudia, ženy, nezamestnaní, cudzinci, pracujúci v nových formách práce, ktoré zatiaľ nie sú organizované a pod.), nedostatočné budovanie odborných kapacít, vnášanie osobných problémov a animozít do interného riadenia a rozhodovania, nedôveru časti verejnosti a obviňovanie odborov (a ich aktivít) z možnej politizácie a participácie na politickom boji. Decentralizácia odborových štruktúr a absencia vnútornej diskusie a dynamiky zapríčiňujú ťažkopádnosť pri organizovaní rôznych aktivít (najmä nátlakových, protestných, marketingových a pod.) a znižujú aj ich mobilizačnú schopnosť. Fragmentácia a vnútroodborová či medziodborová rivalita vedie k oslabovaniu odborového hnutia, k vzájomnému spochybňovaniu legitimity jednotlivých odborových zväzov, zníženej akcieschopnosti, rôznym interným konfliktom, a určite nie je zárukou zvyšovania atraktivity odborov v očiach potenciálneho člena.
Súčasná postindustriálna spoločnosť prechádzajúca do digitálnej, štvrtá priemyselná revolúcia, klimatické zmeny, demografický vývoj stavajú aj odbory pred mnohé výzvy, v dôsledku ktorých môžeme predpokladať vážne dosahy aj na svet práce, pracovno-právne vzťahy, oblasť ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, štruktúru a charakter trhu práce. V súvislosti s predpokladaným vývojom na trhu práce možno identifikovať niekoľko scenárov, ktoré budú súvisieť so vznikom a tvorbou nových pracovných miest, nových odvetví, produktov a služieb, profesií; ďalej s transformáciou a zmenou súčasných pracovných miest s novými formami riadenia a organizácie práce; so zánikom pracovných miest a ich nahradením robotmi a automatmi; zmenou foriem práce a zmenou prístupov pracujúcich k práci v behaviorálnom kontexte. Nie len v súvislosti s uvedenými zmenami bude aj pre odbory nevyhnutná dôsledná interná reflexia a následná transformácia, ktorá povedie k ich adaptácii na nové podmienky v externom prostredí.
Odbory sa musia rozhodnúť, či pôjdu konzervatívnou cestou zaužívaných postupov a stratégií komunikácie, náboru, prístupu ku kolektívnemu vyjednávaniu a obsahu kolektívnych zmlúv, politických očakávaní (a zlyhaní), alebo si zvolia cestu revitalizácie, transformácie a inovácie vo všetkých oblastiach ich pôsobenia. V prípade prvej voľby sa nevyhnú scenáru postupnej marginalizácie. Je potrebné si uvedomiť, že stratégie a nástroje uplatňované na presadzovanie záujmov pracujúcich v ekonomických a sociálnych podmienkach 90. rokov minulého storočia už nemusia byť aktuálne a efektívne v novom tisícročí a v podmienkach digitálnej éry. Zatváranie očí pred touto skutočnosťou, uzatváranie sa do vlastnej „bubliny“ a ignorácia externej reality len urýchlia postupný rozklad a zánik. Ich význam na národnej úrovni bude postupne upadať a (iluzórny) neokorporativistický model záujmovej politiky oslabovať. Pri tomto scenári sa však môže posilniť význam „bread and butter“ unionizmu a pozície odborových organizácií na (v tradičnej terminológii i pôsobnosti) podnikovej úrovni. Nemožno vylúčiť čoraz väčšiu intenzitu vzniku rôznych „rozptýlených“ odborových organizácií, ktoré nie sú zastrešené zväzom alebo odborovou centrálou, a ktorých cieľom bude výlučne obhajoba záujmov určitej skupiny pracujúcich bez akejkoľvek ďalšej (napr. politickej, širšej spoločenskej) angažovanosti, ako aj ich pôsobenie vo virtuálnom priestore. V súčasnosti vo vedení odborov na všetkých úrovniach naďalej prevažuje faktor personálnej zotrvačnosti, čo sa podpisuje pod spomaľovanie ich nevyhnutnej transformácie a absenciu generačnej výmeny. Tá by mala byť súčasťou scenára revitalizácie odborov. Aj odbory na Slovensku majú veľký priestor na zvyšovanie členskej základne prostredníctvom zastupovania záujmov a integrácie nových typov pracovníkov do svojich štruktúr a to hlavne za predpokladu akceptácie inovatívnych prístupov a stratégií a búrania doterajších interných štrukturálnych a inštitucionálnych bariér.
Autorka je viceprezidentka Konfederácie odborových zväzov SR.
Ilustrácia: Julián Bosák ml.
