Ešte toho populizmu, poprosím!

od Martin Makara

Politický boj sa odohráva na viacerých ihriskách, vrátane toho jazykového. Sledovať spôsob vyjadrovania jednotlivých aktérov spoločenského dialógu veľa napovedá aj o ich myšlienkovom svete.

Pripravovaný zákon o zálohovaní plastových fliaš vyvolal zo strany obchodníkov tradičnú reakciu v podobe vyhlásení o likvidačnosti tohto opatrenia. Podľa M. Katriaka zo Zväzu obchodu SR by malé predajne nový systém nezvládli kvôli zvýšeným nárokom na priestory, zamestnancov, technológie ap. Čo na tom, že zálohovanie plastových a kovových nápojových obalov funguje už v ôsmich krajinách EÚ a v nijakej z nich maloobchod neskolaboval a ani nadnárodné reťazce sa z tamojších trhov neodporúčali.

Na podobnú rétoriku sme však zvyknutí z pravidelných apokalyptických vízií zamestnávateľov pri zvyšovaní minimálnej mzdy. Tá je na Slovensku v súčasnosti na historicky bezprecedentom maxime a nezamestnanosť sa napriek tomu nijak dramaticky nezvyšuje, ako to zamestnávateľské zväzy predvídali. Ba čo viac, ani v iných sledovaných krajinách navyšovanie spodnej hranice príjmu masívne prepúšťanie nespustilo. Každá nová regulácia či povinnosť je však pre vplyvných hráčov trhu (a odborárov tým práve nemyslíme) podľa ich vlastných slov existenčným ohrozením. Zamestnávatelia a obchodníci sa však potom nesmú diviť, že ak také skutočne príde, ich alarmujúce volania už nemusia byť brané vážne.

Démon populizmu

Nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu aj na Slovensko prinášajú aj ďalšie výstrahy – tentokrát pred populizmom. Ten je pre tzv. štandardné strany aspoň takým strašiakom, akým je pre nacionalistov Brusel. Hoci populizmus ako pojem je používaný už prinajmenšom od konca 19. storočia, zdá sa, že na svoju chvíľku slávy si musel počkať až do týchto rokov. Populizmus sa stal univerzálnou nálepkou pre všetko, čo sa prieči neoliberálnemu hlavnému prúdu: od bezplatných školských obedov a vlakov cez na Západe oživené úvahy o zospoločenšťovaní hospodárskej a dopravnej infraštruktúry až po fašistické blúznenie o národnej svojbytnosti, nastolení poriadku a zatočení s parazitmi.

Kto o účelovosti takéhoto spájania odlišných politických filozofií mlčí, je alebo analyticky nekompetentný, alebo mu takáto prax vyhovuje. V druhej kategórii sú obhajcovia statu quo, ktorí akékoľvek spochybnenie (nieto ohrozenie!) svojich privilégií označujú za nezodpovedné a je v princípe jedno, či toto spochybnenie má za cieľ prekonanie týchto privilégií (ľavicová kritika) alebo len ich prenos na iných (fašistická kritika). Nálepkou populizmu sa usilujú diskreditovať svojich oponentov poukázaním na to, že medzi nimi vlastne niet podstatného rozdielu.

Cnosť zodpovednosti?

Zblúdilá európska ľavica sadla pravici opäť na lep. Jazykom prevzatým od pravicových a centristických mienkotvorcov prijala aj svetonázor, ktorý jej je historicky cudzí. Na diskusiu v kategóriách populizmu a zodpovednosti, systému a antisystému, extrému a stredu nemala nikdy pristúpiť. Akákoľvek ľavica, ktorá to s emancipáciou kedy myslela vážne, by podľa dnešných kritérií bola populistická, antisystémová a radikálna. Bola populistická, lebo stála na strane ľudí, na strane väčšiny, nie hŕstky elít; bola antisystémová, pretože stála voči systému fetišizujúceho majetok a vlastníctvo namiesto človeka; bola radikálna, pretože sa neuspokojila s menším vykorisťovaním, ale požadovala jeho úplné odstránenie.

Slovenský etymologický slovník uvádza, že populizmus je pojem odvodený od americkej People’s Party, ľudovej strany založenej v r. 1891 zameranej na obmedzenie súkromného vlastníctva. Populizmus nie je deviáciou ľavice, ale jej najvlastnejším princípom. Sociálnu politiku si ľavica nechala vykradnúť krajnou nacionalistickou pravicou a jazyk liberálmi, takže vo svojej vlažnej podobe posledných dvadsiatich rokov plní už len funkciu viazania časti voličstva, ktorá sa postupne aj tak presúva k centrizmu či pravicovému extrému. Hrdosť na to, že stojí za obyčajnými ľuďmi, vymenila ľavica za pyšnosť zodpovednosti voči systému, ktorý majú socialisti kritizovať a nekompromisne prekonávať.

Cieľ kontra prostriedok

Ľavičiari majú dve možnosti: nálepky populizmu, antisystému a radikálnosti alebo úplne odmietnuť, alebo si ich prisvojiť a naplniť tým, čím ľavica počas veľkej časti 19. aj 20. storočia ľudí priťahovala: ponukou alternatívy k existujúcemu systému. Medzi ľavicovým a fašistickým populizmom je veľmi prostý rozdiel: kým pre socialistov je politika pre univerzálne blaho ľudí ultimátnym cieľom, pre fašistov je len prostriedkom ako dostať k moci svojich ľudí a nevyhovujúcich z ľudu vylúčiť.

Jazyk nie je objektívne daným a význam slov nie je nemenný; oboje tvoria ľudia. Niet dôvodu báť sa vziať si ich späť. Historické úlohy sa prevrátili: ľavica sa stala reakčnou, udychčane dobieha rozmary neoliberalizmu (najnovšie sociálneho liberalizmu) a v ružovej ich napodobňuje. Odmietnuť dominantný jazyk privilegovanej triedy je vykročením z myšlienkovej kazajky, v ktorej je ľavica zviazaná.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články