Popritom ako sledujeme splývanie pravice a takzvanej socialistickej ľavice, vidíme, prečo sa mnohí ľudia uchyľujú k neúčasti na voľbách či voľbe extrémnej pravice. Snaha tradičných strán vziať fašistom vietor z plachiet prebraním rasistických politík a sprísnením imigračných kontrol mala vždy opačný efekt ako sa zamýšľalo, pretože vo voličoch populistov len potvrdzovala ich rasistické obavy.
Dnes sa z boja proti fašizmu robí prostriedok vymedzovania sa vzdelanej mestskej elity voči chudobným ľuďom, čím sa celkom opomínajú sociálne príčiny, ktoré ho vytvárajú. Avšak len málokto chce pripustiť, že fašizmus -omnoho viac ako revoltu nevzdelaných más- predstavuje nenaplnené záujmy malých a veľkých vlastníkov kapitálu, ktorí sa obracajú proti pracujúcim. Napokon, prvou vecou, ktorú Hitler spravil po svojom nástupe k moci bolo zrušenie odborov, pozatýkanie ich zastupiteľov a zákaz štrajkov.
Fašizmus nie je poprením, ale dôsledkom nerovnosti a bezohľadnosti produkovanej kapitalizmom. Spoločnou črtou jeho rozličných podôb (od hegemonickej pri Nemecku a Japonsku, podriadenej v Taliansku, kolaboranskej vichystickej, či závislej stredoeurópskej) je, že -napriek rétorickým výpadom voči plutokracii- nikdy nespochybňuje základné princípy kapitalizmu. Predstavuje skôr spôsob jeho riadenia, než politické formy, ktoré by narúšali jeho legitimitu.
Fašistické riadenie kapitalistickej spoločnosti je vždy založené na kategorickom odmietnutí demokracie a jej moderných prejavov ako uznanie názorovej diverzity, opory vo volebné procedúry postavené na hlasoch väčšiny, garancie práv menšín, atď., ktoré nahrádza opačnými hodnotami ako podriadenie sa požiadavkám kolektívnej disciplíny, autorite najvyššieho vodcu a jeho zástupcov.
Obrátenie hodnôt následne vždy sprevádza návrat k spiatočníckym myšlienkam, ktoré sú schopné poskytnúť určitú legitimitu spôsobom podriadenia sa, ktoré sa zavádzajú. Vyhlasuje sa údajne nutný návrat k (stredovekej) minulosti, podriadenie sa štátnemu náboženstvu alebo nejakej údajnej charakteristike „rasy“ či „národa“, tvoriacich výzbroj ideológie používanej fašistickými mocnosťami.
Je smutným mementom, že Hitlerov antisemitizmus, vzbudzovaný nenávistnými prejavmi proti „žido-boľševizmu“, bol bežný medzi viacerými politikmi doby a odsúdenia sa mu dostalo až potom, ako nadobudol podobu vražedného šialenstva. Je smutné, že Churchill, známy svojou ostentatívnou „britskosťou“, neskrýval svoje sympatie pre Mussoliniho. Žiaľ, ani postoj amerického esteblišmentu nemožno nazvať principiálne antifašistickým, pretože iba oneskorene zaznamenali nebezpečenstvo predstavované Hitlerovým Nemeckom a fašistickým Japonskom. Samotný prezident Truman sa otvorene hlásil k tomu (čo si ale mysleli aj ostatní) nechať vyčerpať protagonistov vojny, a napokon zasiahnuť a zožať výhody.
Temným dedičstvom je aj rehabilitácia diktátorov Salazara a Franca po druhej svetovej vojne. Ich vlády boli nastolené pravicou a katolíckou cirkvou v reakcii na hrozby republikánskych liberálov a socialistických republikánov. Zhovievavý postoj voči európskemu fašizmu bol konštantnou témou politiky katolíckej cirkvi. Kredibilite vtedajšieho pápeža Pia XII. by sme nijako neublížili ak by sme ho nazvali kolaborantom Mussoliniho a Hitlera.
V súčasnom stave vychádza volebný úspech extrémnej pravice zo samotného dnešného kapitalizmu. Médiá na jednej strane hádžu dohromady a s rovnakým opovrhnutím „populistov extrémnej pravice a extrémnej ľavice,“ čím zahaľujú skutočnosť, že jedni sú prokapitalistickí, a tým pádom možnými spojencami kapitálu, zatiaľ čo druhí sú jediným potenciálne nebezpečným oponentom kapitalistickému systému moci.
Na druhej strane však podporu fašistov „umiernené“ médiá maskujú nahradzovaním pojmu fašizmus eufemizmom „nacionalizmus“. Marine Le Pen či Marián Kotleba tak nie sú fašistami, ale nacionalistami. Ich „nacionalizmus“ znamená šovinistickú nenávisť voči prevažne nevinným susedom, ktorí nikdy nemohli za ich nešťastia: pre Ukrajincov sú to Rusi, pre Chorvátov Srbi, pre novú extrémnu pravicu vo Francúzsku, Rakúsku, Švajčiarsku, Grécku, či Slovensku to sú „imigranti“.
Legendárny pesničkár Woody Guthrie spieval, že všetci fašisti sú odsúdení na prehru. Zrejme aj preto, že hnutie založené na kulte vodcu a slepej oddanosti, nekritickom velebení pseudo-etnických a pseudo-náboženských mytologických konštruktov plodiacich fanatizmus, či verbovaní domobrany do násilných činov, je silou, ktorú ťažko možno zvládnuť. Odhliadnuc od iracionálnych odchýlok, ktoré sú z pohľadu fašistov užitočné, sú ďalšie pochybenia nevyhnutné.
Hitler bol naozaj duševne chorou osobou, no napriek tomu získal podporu veľkého množstva obyvateľstva a dokázal donútiť veľkokapitalistov, ktorí ho dosadili k moci, nasledovať ho až do konca jeho šialenstva. Aj keď to je len extrémny prípad, a Mussolini, Franco, Salazar, a Pétain neboli duševne chorí, veľké množstvo ich spolupracovníkov a stúpencov sa neváhalo dopúšťať trestných činov.
Zdroje:
Amin, Samir: The Return of Fascism in Contemporary Capitalism. In: http://monthlyreview.org/2014/09/01/the-return-of-fascism-in-contemporary-capitalism/
Today in labor history: Nazis destroy unions. In: http://peoplesworld.org/today-in-labor-history-nazis-destroy-unions/
Renton, David: Fascism. Theory and Practice. In: http://www.e-reading.club/bookreader.php/135772/Fascism_-_theory_and_practice.pdf
