Ad: Vysoká minimálna mzda je Pyrrhovo víťazstvo. Vypomstí sa, len čo ekonomika spomalí.
Začiatkom decembra vyšiel v Denníku E rozhovor s Martinom Kahancom, zakladateľom a riaditeľom pre výskum Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI). Keďže v tomto rozhovore odznelo viacero zaujímavých informácií, ale i nepresností a zavádzaní, je potrebné uviesť záležitosti na pravú mieru.
Hoci je asi každému jasné, že nadpis rozhovoru nie je autorský text respondenta, ale skôr autorky rozhovoru (Zuzana Kollárová), už ten je silne zavádzajúci, doslova klamlivý, a preto je potrebné reagovať aj naň. Respondent rozhovoru použil pojem „Pyrrhovo“ v celkom inej súvislosti a nikde v rozhovore netvrdí, že súčasná, budúcoročná či minimálna mzda v roku 2021 budú vysoké, prípadne privysoké. Hovorí skôr o potrebe stanoviť dôstojnú mzdu.
Rovnako tvrdenie o tom, že by sa vysoká minimálna mzda pri spomalení ekonomiky vypomstila, je skôr konštrukt autorky rozhovoru. Martin Kahanec síce vyslovil obavy, ale nemal snahu tieto svoje obavy prezentovať ako istotu. Tu treba spomenúť aj fakt, že už minimálnu mzdu na rok 2019 vo výške 520 € hodnotili zamestnávatelia koncom roka 2018 ako privysokú, likvidačnú a neekonomickú, vedúcu k rušeniu firiem, odlivu investorov a masovému prepúšťaniu. Hoci sme v roku 2019 zaznamenali citeľné spomalenie ekonomiky, nič z tohto sa nenaplnilo.
Takéto zjednodušovanie, keď sa zvyšovanie nezamestnanosti pripisuje len zvyšovaniu minimálnej mzdy, nie je ani len trochu namieste. Ak dôjde k ďalšej kríze, zamestnanosť sa bude znižovať bez ohľadu na minimálnu mzdu. Existuje dostatok príkladov krajín, kde počas poslednej krízy nezamestnanosť rástla, aj keď sa minimálka nezvyšovala, prípadne sa znižovala.
Martin Kahanec sa v rozhovore dopustil jedného zavádzania alebo omylu, keď tvrdil, že požiadavka na minimálnu mzdu vo výške 60 % priemernej mzdy „ide nad rámec odporúčania Európskeho piliera sociálnych práv tým, že za referenčnú hodnotu berie priemernú, nie mediánovú mzdu“.
Sociálny výbor EÚ dlhodobo odporúčal, aby čistá minimálna mzda bola vo výške 68 % z čistej priemernej mzdy, zhruba v roku 1996 svoje odporúčanie zmenil na 60 %. Stalo sa tak preto, že v tom čase začali do EÚ vstupovať, prípadne žiadať o členstvo krajiny strednej a východnej Európy, ktoré mali vyššie príjmové a majetkové disparity. Respondent asi mal na mysli zatiaľ neoficiálny návrh/diskusiu na úrovni Európskej komisie, kde sa pripravuje návrh na zavedenie celoeurópskej minimálnej mzdy, pričom sa momentálne diskutuje o tom, aby hrubá minimálna mzda bola vo výške 60 % národného mediánu.
Tu treba tiež povedať, že odporúčanie sociálneho výboru, ktorý navrhuje minimálku vo výške 60 % z priemernej mzdy, nebolo naplnené ani prijatím vzorca na jej výpočet. Minimálna mzda na rok 2021 sa bude počítať z priemernej mzdy z roku 2019, pričom podľa predikcií NBS aj IFP bude čistá minimálna mzda vyjadrená ako podiel na čistej priemernej mzde a bude niekde na úrovni 53 % (záleží od výšky odpočítateľnej položky, daní a odvodov).
Tvrdenie respondenta, že naviazať minimálku na priemernú mzdu je chyba, je tiež zaujímavé. Naviazanie na medián so sebou nesie riziko zvyšovania príjmovej nerovnosti, pričom by v takom prípade bolo potrebné prehodnotiť, aké percento z mediánu bude stačiť na slušný život. Pretože ak by sme napríklad už dnes prešli na 60 % mediánu (ako navrhujú niektorí opoziční politici), tak minimálku z roku 2019 vo výške 520 € by sme nedosahovali.
Na druhej strane sa nedá nesúhlasiť s tvrdením Martina Kahanca o oslabovaní roly sociálneho dialógu. Dôvody, prečo korodujú kolektívne rokovania a sociálny dialóg, spočívajú v tom, ako sa za posledných 30 rokov diskutovalo o dôležitosti odborov, odborovej organizovanosti a o kolektívnych vyjednávaniach.
Napríklad aj v Nemecku zaviedli plošnú minimálku po tom, ako sa začalo znižovať pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami, pričom tamojšie pokrytie je zhruba dvojnásobné (na Slovensku menej ako 25 %). V sektorových kolektívnych zmluvách sa za posledných 30 rokov asi ani raz neobjavil prípad, aby sa mzdové tabuľky začínali na čísle vyššom, ako je minimálka, bolo to skôr naopak, a tak nebol dôvod, aby odbory súhlasili s jej zrušením a prechodom na rokovania o jej výške v jednotlivých sektoroch, ako to navrhujú zamestnávatelia.
Hodnotnejšie benefity ako v sektorových zmluvách zamestnancom prinášajú hlavne podnikové kolektívne zmluvy. No aj tam je v niektorých podnikoch problém s náborom členskej základne, pretože podniková kolektívna zmluva platí pre všetkých zamestnancov podniku bez ohľadu na to, či sú v odboroch alebo nie. Takže nemožno súhlasiť s Kahancovým zjednodušovaním o strate motivácie byť členom odborov preto, že sa jednoduchšie rozširujú sektorové kolektívne zmluvy.
Koniec rozhovoru venoval požiadavkám na zníženie daňovo-odvodového zaťaženia pre najnižšie príjmové skupiny. Odbory už roky v tripartite požadujú zvyšovanie odpočítateľnej položky z daní, čím by sa znížilo zaťaženie takmer všetkých zamestnancov, no hlavne tých nízkopríjmových. V prípade zníženia daní sú to nižšie príjmy samospráv a v prípade odvodov nižšie príjmy sociálnej a zdravotných poisťovní, ktoré treba nejakým spôsobom vykompenzovať. A napríklad aj teraz vidíme, že samosprávy v reakcii na zvýšenie odpočítateľnej položky a z toho plynúcich výpadkov idú zvyšovať miestne dane. Otázkou by bolo, ako vykompenzujeme výpadky z príjmov poisťovní, ak budeme znižovať odvody? Budeme ochotní financovať sociálnu oblasť z daňových príjmov? Zavedieme nové dane? Vyrubíme dane a odvody robotom?
Komentár pôvodne vyšiel v denníku N
