Jednoduchý čiernobiely svet minimálnej mzdy 2 (analýza)

Ad: Vysoká minimálna mzda je Pyrrhovo víťazstvo. Vypomstí sa, len čo ekonomika spomalí

V predchádzajúcom článku bol opísané základné výtky k rozhovoru v Denníku E s Martinom Kahancom, zakladateľom a riaditeľom pre výskum Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI). Keďže ide o komplexnú a zložitú problematiku a v samotnom komentári nebolo možné uviesť všetky dôležité náležitosti, autor sa rozodol spracovať doplňujúci analytický materiál.

„Vysoká minimálna mzda je Pyrrhovo víťazstvo. Vypomstí sa, len čo ekonomika spomalí“

O tom, že nadpis rozhovoru je zavádzajúci a dezinterpretuje vyjadrenie respondenta bolo popísané dosť v predchádzajúcom komentári. Respondent v samotnom rozhovore viackrát spomenul potrebu stanoviť dôstojnú mzdu, na čo ale redaktorka nijako nereagovala, pričom práve debata na túto tému je veľmi dôležitá.

Tvrdenia, že minimálna mzda (ďalej len MM) bude privysoká tu máme každý rok. Každoročne počúvame, ako bude privysoká MM spôsobovať prepúšťanie. Je samozrejme pravda, že aj výška MM musí byť primeraná, no na túto tému, aká je vlastne tá primerane vysoká MM, sa vlastne nikto nechce baviť.

Ak sa debatuje o nejakej téme a zámerne sa vynecháva podstatná súvislosť, tak nejde o debatu, ktorej zámerom je niečo riešiť – skôr naopak.

Práve v tomto ohľade už roky zlyhavá drviva väčšina slovenských (ekonomických) novinárov. Sú ochotní o téme veľa písať, ale ich zdroje informácii sú zväčša obmedzené na predstaviteľov netransparentných think-tankov, bankových analytikov a zástupcov zamestnávateľov.

Rozhovor s Martinom Kahancom je síce pozitívnou výnimkou z tohto pravidla, no používanie sugestívných otázok a otázok plných tvrdení, vyzerá skôr ako snaha si niečo potvrdiť, ako sa niečo dozvedieť. Rovnako z rozhovoru doslova srší neschopnosť redaktorky ísť do hĺbky a využiť odpovede respondenta na pochopenie ďalších súvislostí.

„Stanovuje minimálnu mzdu pomerne vysoko. Ide nad rámec odporúčania Európskeho piliera sociálnych práv tým, že za referenčnú hodnotu berie priemernú a nie mediánovú mzdu.“

Sociálny výbor EÚ dlhodobo odporúčal, aby čistá MM bola vo výške 68 % z čistej priemernej mzdy, v roku 1998 svoje odporúčanie zmenil na 60 %, stalo sa tak z dôvodu, že v tej dobe začali do EÚ vstupovať, prípadne žiadať o členstvo, krajiny strednej a východnej Európy, ktoré mali vyššie príjmové a majetkové disparity.

Európska sociálna charta – základný dokument, deklarácia,
Európsky výbor sociálnych práv – dohliada na plnenie záväzkov vyplývajúcich z deklarácie,
Článok 4, odsek 1 Charty – zaväzuje štáty zabezpečiť pracovníkom adekvátnu mzdu za ich prácu,
Odporúčanie (str. 412) – v roku 1998 bolo clánok 4, odsek 1 Charty doplnený o odporúčanie ktoré určilo odporúčanú hranicu čistej minimálnej mzdy na 60 percent čistej priemernej mzdy v krajine (zníženie z dovtedajších 68 percent – str. 218).

Respondent asi má na mysli, zatiaľ neoficiálny návrh/diskusiu na úrovni Európskej komisie, kde sa pripravuje návrh na zavedenie celoeurópskej minimálnej mzdy, pričom sa momentálne diskutuje, aby hrubá MM bola vo výške 60% z  hrubého mediánu.

Odporúčanie sociálneho výboru ako aj zatiaľ neschválené návrhy Európskej komisie počítajú výšku MM ako podiel z miezd aktuálneho roka. Čiže pri stanovovaní MM na nasledujúce obdobie by sa muselo vychádzať z prognózovanej priemernej alebo mediánovej mzdy, ale v súčasnosti prijatý vzorec na Slovensku bude počítať výšku hrubej MM na rok 2021 z hrubej priemernej mzdy z roku 2019.

„Priemerná mzda zahŕňa aj veľmi vysoké platy, ktoré sú ďaleko od úrovní, pre ktoré je minimálna mzda relevantná. Mediánová mzda zodpovedá mzde zamestnanca presne v strede rozdelenia miezd, 50 % populácie má mzdu vyššiu a 50 % nižšiu ako medián. Na Slovensku je priemerná mzda o približne 25 percent vyššia ako medián. Také vysoké a hlavne neflexibilné nastavenie nás môže mrzieť, keď nastane ďalšia recesia. Ekonomika už teraz výrazne spomaľuje.“

Ak by sme odviazali rast MM od priemernej mzdy a naviazali ju na medián, môže to mať tiež nepriaznivé dôsledky vo forme rastu príjmovej a majetkovej nerovnosti. Rovnako je potom potrebné prehodnotiť, či bude 60 % z mediánu stačiť na slušný život, pretože ak by sme napríklad už dnes prešli na tento variant (60 % z mediánu avizový niektorými opozičnými politikmi a diskutovaný na úrovni Európskej komisie), tak aj MM z roku 2019 (520 €) by podľa tohto vzorca bola nižšia.

„Za systémovo väčší problém však považujem to, že sa výrazne oslabí rola sociálneho dialógu, keďže vyjednávanie o minimálnej mzde bolo jednou z jeho nosných tém. Privysoká minimálna mzda tiež berie priestor na kolektívne vyjednávanie na odvetvovej aj podnikovej úrovni.“

Tento argument respondenta je z veľkej časti správny. Príčiny treba hľadať v tom, ako sa za posledných 30 rokov diskutovalo o dôležitosti odborov, odborovej organizovanosti a o kolektívnom vyjednávaní. A o ako kvalitný sociálny dialóg bol zo strany zamestnávateľov záujem.

V podstate sa dá skonštatovať, že súčasný stav sociálneho dialógu je veľmi zlý, z veľkej časti na odvetvovej úrovni, a z menšej časti na úrovní podnikovej a preto o nejakom výraznom oslabení sociálneho dialógu pravdepodobne nemôže byť ani reči.

Napríklad aj v Nemecku zaviedli plošnú MM po tom, ako sa začalo znižovať pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami, pričom tamojšie pokrytie je zhruba dvojnásobné (na Slovensku menej ako 25 %).

Zdroj: http://www.pracujucachudoba.sk/

V sektorových kolektívnych zmluvách sa za posledných 30 rokov asi ani raz neobjavil prípad, aby sa mzdové tabuľky začínali na čísle vyššom, ako je plošná MM, bolo tomu skôr naopak. Zamestnávatelia, ani v tých ekonomicky najvýkonnejších sektoroch nikdy nepripustili vyššie číslo, ako bola aktuálna plošná MM. A tak nebol dôvod, aby odbory súhlasili so zrušením MM a prechodom na vyjednávanie MM po sektoroch.

Aj v podnikových kolektívnych zmluvách je tabuľka začínajúca vyšším číslom, ako je výška aktuálnej plošnej MM skôr výnimkou.

Priestor na dohodu sektorových MM vo výške vyššej, ako podľa vzorca stále bude a ak sa dostane sociálny dialóg a pokrytie kolektívnymi zmluvami na úroveň Škandinávie alebo Rakúska, tak určite bude dostatok priestoru aj na diskusiu ohľadom potrebnosti určovania plošnej MM.

“Odbory sa boria s dlhodobo klesajúcim počtom členov. Pred niečo vyše dvoma rokmi znova dosiahli to, že mzdy dohodnuté v reprezentatívnych kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa sa rozširujú aj na zamestnancov firiem, ktoré nie sú členmi zamestnávateľského zväzu, ktorý kolektívnu zmluvu dohodol. Tým ďalší zamestnanci stratili významnú časť motivácie stať sa členmi odborov alebo ich vo firme založiť, keďže z takto dohodnutých miezd benefitujú bez ohľadu na to, či sú členmi a platia členské príspevky.”

Znova sčasti súhlas s respondentom, no treba pripomenúť, že pokles odborovej organizovanosti prebieha aj v krajinách, kde nemajú zavedenú plošnú MM a ani rozširovanie sektorových kolektívnych zmlúv, takže túto problematiku nejde takto zjednodušovať.

V niektorých sektoroch zástupcovia zamestnávateľov odmietajú vyjednávať, alebo obchádzajú kolektívne vyjednávanie, čo zase nemotivuje odbory k tomu, aby prestali tlačiť na vládu, politikov a parlament.

Hodnotnejšie benefity ako v sektorových kolektívnych zmluvách zamestnancom prinášajú hlavne podnikové kolektívne zmluvy a aj tam je v niektorých podnikoch problém s náborom členskej základne. Pretože podniková kolektívna zmluva platí na všetkých zamestnancov podniku bez ohľadu na to, či sú v odboroch, alebo nie. Takže ťažko takto zjednodušujúco hovoriť o strate motivácie byť v odboroch preto, že sa rozširujú sektorové kolektívne zmluvy.

„Namiesto dlhodobého posilňovania sociálneho dialógu a úlohy odborov v ňom, zvolili odbory stratégiu dosahovania svojich krátkodobých cieľov prostredníctvom vlády, zákonov a regulácie.“

Odbory sa len prispôsobili stavu, ktorý na Slovensku nastal presadzovaním neoliberálnych politík uplatňovaných po roku 1989 a zároveň neexistujúcej verejnej debate o dôležitosti odborov ako takých. Problémom dosahovania cieľov prostredníctvom regulácií na národnej úrovni ja aj forma a schopnosť slovenských inštitúcii kontrolovať dodržiavanie predpisov a zákonov. Slabá vymožiteľnosť práva, ale aj dosť rozšírené právne bezvedomie slovenských zamestnancov.

„Je však prakticky vylúčené, aby sme naformulovali ideálny vzorec, ktorý by adekvátne reagoval na všetky eventuality vývoja ekonomiky.“

Absolútny súhlas. Problémom je fakt, že práve zamestnávatelia dlhodobo volali po predvídateľnom raste MM a nejakom výpočte,  no neprišli so žiadnym návrhom, ani nezvolali okrúhly stôl alebo diskusiu k téme. Namiesto hľadania „ideálneho vzorca“, alebo iného spôsobu určovania MM, len jednoducho bojovali proti akémukoľvek zvyšovaniu MM, stále s tými istými argumentami a apokalyptickými víziami, ktoré sa dodnes nenaplnili.

„V našich podmienkach by bolo lepším riešením ustanoviť nezávislú radu zloženú zo zástupcov zamestnancov, zamestnávateľov a expertov na trh práce, ktorá by konsenzuálne vypracovávala návrhy minimálnej mzdy a predkladala ich vláde.“

Možno áno, možno nie. Neznie to zle, problémom ale je, že o takýchto alternatívach zamestnávatelia nikdy neboli ochotní rokovať. A ak by aj bol o niečo takéto záujem, najprv by sa museli vyriešiť otázky ako, kto by členov nominoval, kto by ich menoval, či by mal niekto právo veta a hlavne, ako by táto rada hlasovala o konečnom návrhu? Konsenzom? Dvojtretinovou väčšinou? Jednoduchou väčšinou? Rozhodnutie rady by bolo pre vládu záväzné, alebo by išlo len o odporúčanie?

„V roku 2018 však až 25 percent zamestnancov poberalo hrubú mesačnú mzdu do 680 eur. S ohľadom na medziročný nárast miezd by v budúcom roku mzdu do 650 eur mohla poberať približne pätina zamestnancov. Takéto prudké navýšenie je preto podľa mňa na hrane, ak nie za ňou. Obávam sa, že dosahy na zamestnanosť pri spomalení ekonomiky nebudú triviálne.“

Toto je možné považovať za názor respondenta, na ktorý má ako rešpektovaný odborník právo, no to automaticky neznamená, že aj bude mať pravdu. Podľa aktuálnych predikcií priemernej mzdy v roku 2021 (NBS aj IFP), bude čistá MM vyjadrená ako podiel na čistej priemernej mzde v roku 2021 podľa v súčasného výpočtu niekde na úrovni 53 percent (záleží od výšky odpočitateľnej položky, daní a odvodov), čo nie je v žiadnom prípade žiadne premrštené číslo. Slovinsko, Belgicko i Nový Zéland majú podiely vyššie už roky a žiadne zásadne negatíva s tým spojené neboli zistené.

Následky prípadného spomalenia, ktoré by sa prípadne preklopilo do recesie budú samozrejme negatívne, ale nejde jednoducho povedať, že by prípadne prepúšťanie alebo znižovanie príjmov, malo priamo súvislosť s rastom MM. Prípadov počas poslednej krízy, kedy v krajinách, kde sa nezvyšovala MM, prípadne sa znižovala a kde pritom rástla nezamestnanosť je dostatok.

„Zníženie daňovo-odvodového zaťaženia pre najnižšie príjmové skupiny dosahuje dva ciele zároveň: zvyšuje čistý príjem týchto ľudí, a teda aj ich motiváciu zamestnať sa, a zároveň znižuje náklady na prácu zamestnávateľom, čo zase zvyšuje dopyt po pracovníkoch práve z najohrozenejších skupín obyvateľstva.“

Absolútny súhlas. Odbory už roky na tripartite požadujú zvyšovanie odpočítateľnej položky z daní, čím by sa znížilo daňovo-odvodové zaťaženie skoro všetkých zamestnancov, no hlavne tých nízkopríjmových. Samozrejme tieto zmeny, či na strane daní, alebo odvodov treba robiť systémovo, pretože to znamená výpadky niekde inde.

V prípade dani, sú to nižšie príjmy samospráv a v prípade odvodov nižšie príjmy sociálnej a zdravotných poisťovní. A napríklad aj teraz vidíme, že samosprávy v reakcií na zvýšenie odpočítateľnej položky a z toho plynúcich výpadkov, idú zvyšovať miestne dane. Otázkou by bolo, ako vykompenzujeme výpadky z príjmov poisťovní, ak budeme znižovať odvody? Budeme ochotní financovať sociálnu oblasť z daňových príjmov? Zavedieme nové dane? Zdaníme a zodvodníme roboty?

Opatrne treba však pristupovať aj k prípadnému znižovaniu nákladov zamestnávateľov. Po prvé preto, že slovenské priemerne náklady práce patria k najnižším v EÚ aj napriek tomu, že produktivitu, ekonomickú výkonnosť aj cenovú úroveň máme o úroveň vyššiu, ako sú mzdové náklady. A po druhé aj preto, že selektívnym znižovaním nákladov na zamestnancov vytvárame priestor pre neférové trhové postavenie niektorých firiem zneužívajúcich najohrozenejšie skupiny obyvateľstva.

„Lenže v Slovinsku je minimálna mzda približne na úrovni 51 percent priemernej mzdy. Česko aj Poľsko majú minimálnu mzdu vo výške okolo 520 eur, a to pri vyšších priemerných mzdách. V Maďarsku je základná minimálna mzda pod 500 eur. Toto sú krajiny, s ktorými nás porovnávajú investori.“

Podľa OECD bola čistá MM v Slovinsku v roku 2018 vo výške 59 percent z čistej priemernej mzdy, na Slovensku sme mali len 52 %, takže to žiadna katastrofa nebola a nie je. Keď sa zase pozrieme na posledné údaje podielov hrubej MM voči hrubej priemernej mzde, tak Slovinsko malo v roku 2017 48 percent a my na Slovensku 38,2 percenta.

Ak sa pozrieme na výšky MM, či nominálne, alebo v parite, okrem Maďarska bola MM v roku 2019 vyššia v Čechách aj Poľsku. Takže aj tieto čísla potvrdzujú, že relatívne rýchle dvíhanie MM na Slovensku určite nie je premrštené.

Neviem síce z čoho čerpal respondent rozhovoru, keď spomínal vyššie priemerné mzdy v Česku a Poľsku, no lepšie je porovnávať celkové mzdové náklady, ako priemernú mzdu. A tu treba povedať, že nominálne sú na tom z V4 mierne horšie Maďari a Poliaci a mierne lepšie Česi.

Keď ale mzdové náklady prepočítame cez paritu kúpnej sily, tak vo všetkých ostatných krajinách V4 sú priemerné mzdové náklady vyššie, hoci produktivitu práce máme naopak najvyššiu na Slovensku. Tento nepomer ukazuje dostatočný priestor na dvíhanie miezd, vrátane MM.

Rovnako, ak sa pozrieme na aktuálne platné MM v regióne strednej a východnej Európy, tak sme určite nikam neuleteli a ani neuletíme, keďže dvíhanie miezd, vrátane MM prebieha všade naokolo.

* 488 € – nekvalifikovaní zamestnanci/639 € zamestnanci so stredným alebo stredným odborným vzdelaním a vyšším
Zdroj údajov:  www.wageindicator.org, www.tradingeconomics.com, www.uzletem.hu

A čo hovoria zamestnávatelia a prípadní investori? Podľa publikácie z dielne Americkej obchodnej komory patria mzdové náklady na Slovensku medzi najnižšie v Eurozóne a pracovné právo platné na Slovensku tiež označili ako najflexibilnejšie v Eurozóne.