Spoločnosť

Pred samotným zjazdom, v rámci internej diskusie prevládal názor nezapojiť sa do referenda formou účasti v petičnom výbore alebo organizovaným zberom podpisov. No po schválení novely Zákonníka práce vrátane pozmeňovacích návrhov poslanca Viskupiča, sa nálady v štruktúrach zásadne otočili.

Milan Kuruc založil občianske združenie Pracujúca chudoba, v ktorom sa spolu so svojimi kolegyňami a kolegami usilujú riešiť problémy a presadzovať záujmy zamestnancov na Slovensku. O ťažkostiach, s ktorými sa pritom stretáva, ale aj motiváciách a plánoch do budúcnosti sa s ním rozprával František Gajdoš.

Faktom je jedno: Slovensko prišlo neschopnosťou vlády o viac ako miliardu eur, ktorú v tomto najťažšom čase mohlo použiť na pomoc firmám, ľuďom a boju proti COVIDu. Táto miliarda nám ostala v inom európskom programe, a ten s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme schopní stihnúť vyčerpať – a teda o ňu naozaj prídeme aj celkovo. Bez veľkej nadsázky možno zhrnúť: Babráctvo nás pripravuje o prácu a živobytie. Babráctvo nás oberá o možnosť návratu k normálnemu životu. Babráctvo dnes dokonca aj zabíja.

Celý mechanizmus financovania cirkví je od základu chybný a je v rozpore s koncepciou nášho štátu. A čo je ešte horšie, tak tieto dáta, a ich získavanie, ktoré nespĺňa ani základne požiadavky vedeckého výskumu, určujú výsledný obraz krajiny.

Keď sa autom, bicyklom, alebo v MHD presúvame po cestách, ktoré postavil štát a samosprávy, tak nikde, okrem diaľníc, sa nevyberá poplatok za ich užívanie. Keď voláme  na tiesňové linky zadarmo, hoci aj túto službu musí niekto musí zaplatiť. A takýchto „drobných“ služieb štátu, ktoré nám poskytuje zdarma, je veľké množstvo a aby sme nemuseli platiť za každú zvlášť, tak preto platíme dane.

Čo sa však stane, ak sa väzobne stíhaní nepriznajú a po roku-dvoch ich pustia na slobodu? Doprivatizujeme, doderegulujeme, prispejeme firmám a bankám. A z toho, čo nám zvýši si kúpime slobodu.

Chceme sa vrátiť do sveta, kde si niektorí z nás pochutnávali na plodoch všetkej našej práce a toľko ďalších usilovalo iba o to, aby svojim rodinám priniesli jedlo na stôl?

Ťažko povedať, či by prstov na jednej ruke nebolo priveľa, keby sme chceli porátať kultúrne inštitúcie či vedecké pracoviská vybudované za posledných tridsať rokov od základov.

Nemeckému európskemu impériu chýba historická legitimita aj zdroje potrebné na kompenzáciu závislých štátov periférie za prijatie nemeckého vedenia, alebo lepšie: kontrola.

Akákoľvek ďalšia odborná kritika by mala byť adresovaná nie Matovičovi, ktorý ju aj tak nepochopí, ale práve Mikasovi, pretože sa začína javiť ako ten premiérov fantóm odbornosti bez schopnosti odstupu.

Súčasná „šľachta“, v podobe politikov a novinárov presadzuje moderne znejúci „lockdown“, testovanie a očkovanie. Presadzujú opatrenia, ktoré sú formálne správne, no presadzujú ich direktívne, pomocou nesprávnych postupov alebo zlou formou.

Premiér Igor Matovič na svojej ďalšej nadbytočnej tlačovke vytiahol graf, ktorý ho v podstate, aspoň podľa jeho interpretácie, nepriamo usvedčil zo zavinenia úmrtia 4300 ľudí.

Náš premiér, čo ani univerzitný titul nezískal vlastnou hlavou, dokonale školí celé Slovensko. Boli časy, keď odpisoval od druhých, dnes všetci zo zatajeným dychom odpisujú od neho.

Ak myslí Applebaumová svoju snahu o hodnotové ozdravenie súčasnej politiky vážne, bude musieť svojmu kritickému objektívu podrobiť aj vlastné ideologické východiská.

Dnes žijeme v období neokolonializmu. Je to epocha pokračujúceho kolonializmu po formálnej dekolonizácii inými prostriedkami. Sú nimi najmä politiky medzinárodných finančných inštitúcií a ich vplyv na vlády chudobnejších krajín, zahraničné politiky samotných bohatých krajín, pravidelné vojenské intervencie, tzv. rozvojová pomoc, či ekonomické aktivity súkromných aktérov.

Tlak na reprodukciu nie je len etatistický zámer, ale aj zámer trhu, ktorý splynul so štátom. Populačný výtlak udržuje pri živote nie len „dôchodkový mechanizmus“, ale aj banky, trh so stavebninami a realitami.

Snaha systematicky dehonestovat důležité představitele a autority tohoto období, například Václava Havla nebo už podruhé Milana Kunderu, mluvit o trapné utopii a kýči Pražského jara, svědčí jen o síle těchto obav a slábnoucí legitimitě současného systému.

Slovensko aktuálne stojí na rázcestí a musí si vybrať, ako naložiť s celým daňovým a odvodovým systémom. Na zmeny však treba mať nejakú víziu. Ako celý systém nastaviť tak, aby naň nedoplácali chudobní?

Spoločenská kríza spôsobená pandémiou začala odhaľovať neschopnosť niektorých kľúčových inštitúcií reagovať na nové podmienky. Žiaľ, výnimkou…

Matovič sa pomaly lúči s mandátom predsedu vlády, no mnohé záujmové skupiny cítia, že by bola predsa len škoda zahodiť ju celú.