Až 69% Slovákov si údajne myslí, že mainstreamové médiá klamú a prekrúcajú fakty. Časopis Týždeň sa s tým rozhodol niečo spraviť a tak si na Pohode opäť rozložil svoj stan, aby tam debatami a workshopom bojoval s chimérou nedôvery. Do role zveľaďovateľa záhrady sa tak pasoval cap, ktorý sa z nej napásol.
Bývalý redaktor týždenníka Martin Hanus v rozhovore pre Aktuality priznal, že sa podieľal na najväčšej mediálnej konšpirácii po roku ´89. Spolu s redakciou totiž dlhodobo tvrdil, a presvedčil o tom nemalú časť verejnosti, že právoplatne odsúdení násilníci a vrahovia Ľ. Cervanovej sú nevinné obete komunizmu. Na otázku Mareka Vagoviča, či slovo „konšpirácia” nie je prisilné a či nevrhá na novinárov tieň povrchnosti a nedôveryhodnosti odpovedal, že pravdivo vystihuje podstatu veci. Spĺňa definíciu stavu, „keď sa odstrihnete od faktov a začnete na základe svojich dohadov a predsudkov vytvárať nejaký príbeh, ktorý ale s realitou nemá veľa spoločné”. Nielen oni, ale aj režisér Robert Kirchhoff svojim dokumentom, sa totiž pasovali do pozície tých, ktorí lepšie ako oficiálna verzia prípadu vedia, kde sa skrýva pravda.
Je škandalózne, že konšpirujúci šéfredaktor Štefan Hríb s dvoma odsúdenými vrahmi dokonca založil klub Pod lampou. Jeho tvrdohlavý postoj, neberúci do úvahy fakty, vychádza z presvedčenia, že za socializmu neexistovali žiadni zločinci. Všetci vrahovia a násilníci boli len obeťami režimu. S takouto logikou, mimochodom, pracuje aj film Zamatoví teroristi režisérov Kerekesa, Pekarčíka a Ostrochovského: jednotlivci, ktorí chceli páchať atentáty, vyhadzovať do vzduchu tribúny a ohrozovať životy ľudí, sú tu vykresľovaní ako romantickí hrdinovia bojujúci proti systému.
Kmeňoví autori magazínu Týždeň dlhodobo vykresľujú islam ako hrozbu. Neprekáža to organizátorom Pohody, ktorí chcú na festivale vytvárať atmosféru otvorenej spoločnosti a v jeho areáli postavili symbolický minaret? Nevadí im, že bývalý redaktor František Šebej v rozhovore s Karolom Sudorom povedal, že k islamu nemôže cítiť žiadnu úctu a moslimské komunity označil za nebezpečné? Nedivia sa, že multikulturalizmus označil za formu marxistickej ideológie? Dnes takýmto jazykom rozprávajú neonacisti, operujúci atmosférou strachu a paranoje, rozsievajúci nenávisť.
Ako chce časopis Týždeň učiť druhých kritickému mysleniu, ak bez zaváhania preberá všetky, hoci i protirečivé vyhlásenia administratívy USA? Ak si spomíname, prvou zámienkou útoku na Irak bolo prepojenie Husajna na al-Kájdu (nepotvrdené), druhou držba zbraní hromadného ničenia (nenájdené), a treťou už len zvrhnutie diktátora. Táto vojna bola v rozpore s Chartou OSN. Z histórie vieme, že ak sa veľmoc rozhodne presadiť svoje záujmy, dôvod si nájde. Prečo však tento postoj nekriticky preberajú médiá, a pritom dúfajú, že nestratia dôveru u verejnosti, ak moc nekontrolujú, ale len odobrujú?
Útok na Irak stál život milión obyvateľov, dva milióny krajinu opustili. Podľa agentúry Reuters to znamená, že každý piaty Iračan prišiel v dôsledku vojny minimálne o jedného člena domácnosti. Skutočnosť, že sa krajina neoslobodzuje bombami, ako sa domnieva Štefan Hríb, dokladá aj to, že z Iraku sa stalo semenište salafijských džihádistov z ISIS. Okupácia Spojenými štátmi totiž viedla k radikalizácii tisícov Iračanov, ktorí sa v americkom detenčnom stredisku Camp Bucca stali extrémistami.
K fyzickému, psychickému, a sexuálnemu zneužívaniu a mučeniu vo väzení Abu Ghraib došlo napriek sľubu prezidenta Busha, že „v oslobodenom Iraku nebudú žiadne… mučiarne a znásilňovacie miestnosti.” Spomínaný týždenník sa ani po zverejnení hrôzostrašných záberov z týchto praktík nehanbil obhajovať mučenie ako legitímnu vypočúvaciu techniku. Považuje toto mučenie a ponižovanie ľudí výtvarník a spolupracovník Týždňa Peter Kalmus za lepšie alebo prijateľnejšie, pretože je vykonávané „tou správnou stranou”? Vytvorí na jeho počesť novú, oslavnú inštaláciu slobody?
A ako sa s týmito prešľapmi Týždňa vyrovnávajú všetci „slušní” návštevníci Pohody? Dištancujú sa od nich, alebo sa tvária, že o nich nevedia tak, ako o zbieraní podpisov za zákaz reprodukčných práv žien, ktoré na festivale prebieha? Prechádzajú ich mlčaním, ako kampaň novej strany exprezidenta Kisku, ktorý si narýchlo naháňa voličov vyhlasovaním zákazu partnerstiev homosexuálov? Alebo sú jednoducho všetci v Pohode?
Foto: Ilustračné. Zdroj: Wikimedia.
