– Mami, aký bol život v kapitalizme?
– Groteskný a krutý. Minister sa napríklad sám odvolal z funkcie a o dva týždne sa vrátil nazad. Nikto nevedel prečo. Zrejme mal niečo za lubom. Cez koronu si obliekol maskáče a zdravil sa „Mor hu, koronu!“. Tým, čo na ňu ochoreli nechcel preplatiť plnú práceneschopnosť, takže chodili do roboty a šírili ju ďalej. A povedal im, aby ju porazili modlitbou.
– To bol nejaký blázon?
– Ťažko povedať, čo bol zač. Alebo chceli skrátiť väzbu – čas, ktorý ľudia trávili vo väzení, kým na nich niečo našli – až vtedy, keď sedel človek z ich radov. Opozícii aj koalícii zrazu šlo o spravodlivosť…
– Ako to, že sa diali také veci?
– Strany vlastnili milionári, ktorí si ich kúpili a potom si vládli ako chceli. Klamali tak, až sa nad tým rozum zastavoval. Viacerým dokázali sfalšované tituly, podvody na daniach, ukradnuté pozemky, styky s mafiánmi. No oni sa tvárili ako vzor úspechu.
Ľudia zatiaľ robili stále viac, ale platy mali rovnaké. Boli vyhorení a naštvaní. Mali dve-tri práce, aby sa uživili. Vôbec ten pokrok nebolo vidieť. Podnikatelia si mysleli, že keď znížia ľuďom výplaty, tak budú vedieť prežiť. A tak sa nemali dobre ani jedni ani druhí. Obaja mali tesne pred krachom alebo osobným bankrotom.
Alebo sme sa museli chodiť každý týždeň testovať na COVID nefunkčnými testami…
– A to prečo?
– My sme vedeli, že testy sú nespoľahlivé, no vláda donútila každého ísť sa testovať, inak sa nedostane do roboty.
Mnoho ľudí sa počas toho zrejme aj nakazilo, ale testovalo sa ďalej.
– Prečo ste sa nevzopreli?
– Ľudia sa báli o prácu a mali na krku hypotéky. Báli sa vzdorovať.
– To je trochu ako keď dedko spomína na socializmus. Vraj sa museli tváriť, že príchod sovietskych tankov je bratská pomoc a kto nesúhlasil, vyhodili ho a preradili na nižšiu pozíciu.
– Áno, bola to taká šaškáreň. Všetko patrilo zahraničným korporáciám, ľudia žili od výplaty k výplate…
– A ako to vedeli vydržať?
– Mysleli si, že to bude lepšie. Že dobehneme Západ – dobiehali sme ho 50 rokov a stále sme ho nedobehli…
– To si mysleli všetci?
– Niektorí obviňovali druhých ľudí. Mysleli si, že za to môže slovenská nátura, alebo Maďari, Rómovia, Židia, ktorí im to kazia. Vždy sa niekto našiel, na koho sa to dalo zvaliť. Každý hovoril, že blbí sú všetci okolo, len nie ten alebo tá, kto to hovoril.
– Tak prečo to hovorili?
– Zo zúfalstva, lebo sme sa nikam nehýbali. Stále sa im sľúbovalo, že už bude lepšie. Po divokej privatizácii štátneho majetku, prišli o desať rokov ďalšie predaje a potom ďalšie. Nič nám tu vlastne nepatrilo. Chodila som do nemeckej firmy, nakupovala v nemeckých obchodoch a peniaze mala v nemeckej banke. Ešte aj Európska únia tancovala tak, ako pískali Nemci.
– Prečo? To kvôli druhej svetovej vojne? Bolo to ako v Sovietskom zväze?
– Využili svoju dominantnú pozíciu. Nemecko sa po páde Berlínskeho múru zjednotilo a odpustili sa mu reparácie za druhú svetovú. My sme na nich v Európskej únii doplácali, lebo nechceli, aby si boli národy v únii rovné. Chceli to riadiť. Ale nie bežní Nemci, ale ich vedenie – firmy a politici. Vtedy tam vládla Merkelová. Nechceli sa podeliť s ostatnými, aj keď sme s nimi akoby žili v jednej domácnosti.
– Ale prečo?
– Mali sme jednu menu, všade bolo euro, ale Nemci mali najsilnejšiu ekonomiku a všetky zisky, ktoré sme tu vytvorili, išli k nim. Z našich firiem alebo bánk to posielali im. Alebo aj Francúzom, Holanďanom, Talianom a ich firmám. Nechceli to prerozdeľovať, len to tu spravovali. Kúpili naše alebo skrachovali.
– A politici neboli proti tomu?
– Oni to dovolili. Uverili, alebo im niekto zaplatil, aby hovorili, že tak to má byť. Nebránili nás. Alebo si mysleli, že v únii bude všetko spravodlivé. Väčšinou tam boli takí, čo ničomu nerozumeli. Oni si mysleli, že keď to predajú, tak sa to nebude rozkrádať. A tak sme prišli rovno o všetko. Nemali sme z čoho platiť nemocnice, školy, cesty, úradníkov, učiteľov. Všetci len nadávali a nevedeli, ako to zmeniť.
– Ty si robila čo?
– Čo som mala robiť? Tiež som nevedela. Boli sme úplne osprostení médiami a kampaňami. Jedni nadávali na druhých a druhí na prvých o tom, kto viac kradne. Obviňovali sa, koho je to chyba. Nevedeli sme sa v tom vyznať. Štát medzitým upadal, všetko draželo a klesala životná úroveň.
– Čo sa potom stalo?
– Bolo to stále horšie: politici boli hluchí voči problémom ľudí, stále si išli svoju pesničku, a nechceli počuť, že takto sa nedá žiť. Zvyšovali sa nájmy, stúpali ceny, ľudia prichádzali o zamestnanie. Poradcovia a odborníci ich v tom ešte hecovali. Hovorili, že to je správna cesta a treba v tom zotrvať. A médiá ich zakaždým citovali. Bolo to ako totalita, len sa to vydávalo za slobodný názor. 90 percent tvrdilo toto a 10 percent dostalo priestor na iný názor.
– To znie hrozne…
– Teraz to tak znie, ale vtedy to bola realita. Ľudia sa preto začali hnevať. Búrili sa tak, ako keď Dzurindova vláda poslala vojakov a policajtov na Rómov. Teraz zobrali zdroj obživy a vyhliadky na budúcnosť všetkým. Odrazu sa celá spoločnosť ocitla v podobnej situácii – zlosť a beznádej. Do toho všetkého sa ešte ako supy začali aktivizovať rôzne pochybné náboženské skupiny a neonacisti, ktoré priniesli do spoločnosti ešte väčší zmätok.
– To musel byť strašný chaos. Som rád, že už je po tom.
– Bola to fraška, čo sme žili. Dnes si to nevieš ani predstaviť. Ešteže je už po všetkom…
Foto: Flickr
