Fikčný svet spoločnosti Marvel je od svojho počiatku založený nielen na boji dobra so zlom, ale aj na problematike inakosti.
Rešpekt k fyzickej, či kultúrnej odlišnosti sa dostal až na plátna kín a najmä séria X-Men o ľuďoch so zmutovanými génmi a vlastnosťami superhrdinov okrem akčnej šou ponúkala aj politický príbeh podporujúci základné myšlienky multikulturalizmu. Diváci a diváčky mali možnosť v niektorých dieloch vidieť demonštrácie na podporu mutantov a boj za mutantské práva odkazujúci na obdobné boje za práva černochov alebo žien. V tomto ohľade teda šlo o progresívny prístup, ktorý dokázal spojiť atraktívny film s dôležitou súčasnou témou.
V ostatných dvoch filmoch – Thor: Ragnarok a Čierny panter – ide Marvel o niečo ďalej a okrem rasizmu sa venuje aj kolonializmu a rozvoju. V Thorovi dobre vidno dva základné prvky koloniálnej ideológie a praxe. Thor v priebehu filmu postupne odhaľuje zabudnutú, či premaľovanú históriu Asgardu. Jeho prvý vládca, Thorov otec, Odin, spolu s Thorovou sestrou Helou, bohyňou smrti, si postupne podmanili deväť planét v dobyvačných koloniálnych vojnách. Odin sa však zmenil a vydal sa cestou mierového spolužitia, ktoré ale bolo garantované pokračujúcou nadvládou Asgardu. Násilný spôsob podmaňovania si iných planét a dobývania ich bohatstva tak bol nahradený pozitívnou vládou. Z Odina sa stal láskavý kráľ udržujúci mier a chrániaci život.
Podobnú dvojakosť poznáme z praxe kolonializmu. Vedľa genocíd a podmaňovania si celých kontinentov existovala snaha o rozvoj, ktorý mal slúžiť ako v prospech Iných, tak v prospech celej ľudskej civilizácie (rozumej napr. Británie). Kým počas kolonializmu išlo do veľkej miery o ideológiu zakrývajúcu jeho vykorisťujúcu podstatu, dnes sú humanitárne motívy prítomné v globálnom vládnutí v omnoho väčšej miere. Páni sú do veľkej miery tí istí, ale prejavujú sa láskavo a ukazujú najmä svoju ľudskú tvár v podobe rozvojovej spolupráce.
Thor: Ragnarok je užitočný tým, že nám pripomína spojenie medzi násilnou minulosťou a súčasným mocenským usporiadaním, v ktorom sú naďalej národy alebo planéty rozdelené na vládnuce a ovládané. Neukazuje však mechaniku tohto spojenia. Z Asgardu robí vesmírneho policajta, ktorý však už národy nezotročuje, ale „iba“ udržiava poriadok tým, že im vládne. Hlavný konflikt filmu je vyriešený zánikom Asgardu a tým, že sa z Asgardčanov stávajú migranti, ktorí potrebujú pomoc a morálnym poučením sa tak v konečnom dôsledku stáva povinnosť pomôcť ľuďom v núdzi. Tí boli celý film vykresľovaní v pozitívnom svetle, ako dobrí ľudia, ktorým sa zrazu stalo nejaké nešťastie.
O niečo ďalej zachádza Čierny panter. Priamejším spôsobom vysvetľuje historické krivdy. Otvorene sa tu hovorí o útlaku Európanov voči africkým otrokom a tento útlak je spojený so súčasnou situáciou Afroameričanov v Spojených štátoch. Zmienené je uväzňovanie Afroameričanov, problémy spojené s drogami, či nadmerné ozbrojovanie. Film zároveň kritizuje pokračovanie nadvlády Spojených štátov nad krajinami globálneho Juhu prostredníctvom násilných intervencií a prevratov, ktoré tu celkom otvorene popisuje agent CIA.
Ďalším sociálnym problémom, na ktorý film poukazuje je chudoba a z nej plynúca migrácia z krajín globálneho Juhu. Im by mohli obyvatelia izolovanej africkej krajiny, Wakandčania, tiež pomôcť svojim bohatstvom. V tomto zmysle je film zasadený v pomerne presnom zobrazení minulosti a súčasnosti (ak si divák odmyslí ekonomický vzostup ázijských krajín) a najmä v spojení súčasnej neokoloniálnej nespravodlivosti s tou koloniálnou. Hoci na plátne vidíme fikčný marvelovský svet, nejde tu o nijaké metafory.
Základný konflikt filmu vyviera z osobnej krivdy spojenej s rasovou nerovnosťou, ktorú si na vlastnej koži vyskúšal vyzývateľ následníka trónu. Ten je tiež reprezentantom jednej zo stratégií, ako súčasný nespravodlivý svet zmeniť – pomocou špeciálneho kovu – vibránia – ktoré sa ťaží vo Wakande sa majú ozbrojiť utláčaní na celom svete a povstať proti svojim utláčateľom. Zbrane treba dať do rúk ľuďom a oni už zariadia nastolenie spravodlivej spoločnosti.
Druhou možnosťou reprezentovanou súčasným kráľom v úvode filmu je izolacionizmus Wakandy. Ten znamená odmietnutie akýchkoľvek migrantov a nezasahovanie do vnútorných záležitostí iných krajín v záujme zachovanie tradičného spôsobu života Wakandčanov. Napokon zvíťazí tretia možnosť, ktorou je rozvojová spolupráca.
Čierny panter bol chválený za to, ako otáča obvyklú rasovú nerovnosť hollywoodskych filmov, v ktorých černosi obvykle hrajú záporné postavy, v lepšom prípade sekundujú belochom (česť výnimkám). V tomto ohľade ide skutočne o prelomový film.
Avšak film problematike rasizmu celkom neuniká. Reprodukuje súčasný rozvojový diskurz, v ktorom je kľúčovým faktorom naďalej technologická vyspelosť, avšak už sa nepredpokladá, že jedna kultúra alebo rasa dobehne druhú. Pre tzv. nerozvinutých je tu už iba pomoc v podobe rozvojových projektov. Industrializácia viac nie je na programe dňa.
Wakanda je technologicky vyspelá krajina, ktorá by sa mala podeliť o svoje bohatstvo. Primitívni sú tu napríklad tí, ktorí používajú obyčajné strelné zbrane. Európsky etnocentrizmus je otočený v prospech Wakandy, ale v základnom rámci nemizne. Predstava, že by sme sa jednoducho nemuseli navzájom porovnávať tak ostáva nezobrazená.
Tento problém však nie je vo filme najzávažnejší. Problematickejšie je, že film za príčiny tzv. nerozvinutosti považuje výlučne kolonializmus a západné intervencie a prevraty. Tie skutočne sú veľmi významnou zložkou udržiavanie nadvlády, ale Čierny panter si nevšíma ekonomický mechanizmus na ktorom je súčasný neokolonializmus vystavaný.
Jednou z kritík rozvojovej spolupráce (okrem tvrdenia, že je nástrojom imperializmu) je, že si nevšíma príčiny chudoby a rieši iba symptómy globálnej nespravodlivosti. Napríklad nahrádza nefunkčné zdravotnícke alebo vzdelávacie systémy. Lenže tie nefungujú, pretože sú finančne podvýživené a dôvodom nedostatku financií je okrem iného nerovná obchodná výmena medzi bohatými a chudobnými krajinami. Tej sa rozvojová spolupráca vo svojej podstate nevenuje.
Ak by sme načreli do histórie, videli by sme, že ozbrojené povstania prispeli k zásadným zmenám a otrokom niekedy vybojovali slobodu. Vyobrazenie potenciálneho vodcu globálneho povstania, ktorý vyrástol v Oaklandskom gete ako krvilačného, pomstychtivého a preto iracionálneho aktéra, upiera význam tej forme odporu, ktorú reprezentuje.
Jednou z marxistických diskusií je spor o to, či sa dá zásadná systémová zmena dosiahnuť mierovou, demokratickou cestou, alebo je nutné násilie, pretože bohatí ľudia sa svojich privilégií dobrovoľne nevzdajú, ani pokiaľ sa na tom zhodne (ústavná) väčšina. Ak by sme sa aj postavili na stranu demokratickej, parlamentnej, cesty zmeny, stále by v marxizme nešlo o rozvojovú spoluprácu, ale o zásadné reformy v nastavení súčasnej globálnej ekonomiky.
Ťažko očakávať, že by v komiksovom filme mohol byť priestor na vysvetľovanie starých debát medzi ľavicovými radikálmi. Problémom Thora aj Čierneho pantera však je, že zmysluplné systémové zmeny nie sú naznačené ani len tým spôsobom ako zmieňovaná rozvojová spolupráca a naopak sú degradované ako krvilačné iracionálne predstavy vyšinutého vraha.
Napriek týmto výhradám ide oproti rokom hollywoodskej propagandy v prospech zahraničnej politiky Spojených štátov najmä v prípade Čierneho pantera o významný krok vpred.
Thor Ragnarok: USA, 2017, 130 min., réžia: Taika Waitit, hrajú: Chris Hemsworth, Tom Hiddleston, Mark Ruffalo, Cate Blanchett, Tessa Thompson, Idris Elba, Jeff Goldblum, Anthony Hopkins, Karl Urban, Zachary Levi, Ray Stevenson, Benedict Cumberbatch, Tadanobu Asano, Taika Waititi, Clancy Brown, Lou Ferrigno, Stan Lee, Rachel House, Rob Mayes, Sam Neill, Matt Damon, Luke Hemsworth, Charlotte Nicdao, Scarlett Johansson
Čierny panter: USA, 2018, 134 min., réžia: Ryan Coogler, hrajú: Chadwick Boseman, Michael B. Jordan, Lupita Nyong’o, Danai Gurira, Martin Freeman, Daniel Kaluuya, Letitia Wright, Winston Duke, Sterling K. Brown, Angela Bassett, Forest Whitaker, Andy Serkis, Florence Kasumba, John Kani, David S. Lee, Rodney Luis Aquino, Sydelle Noel, Stan Lee, Isaach De Bankolé, Danny Sapani, Janeshia Adams-Ginyard, Denzel Whitaker, Sope Aluko, Mark Ashworth, Alexis Rhee, Sebastian Stan, Mohamed Hakeemshady, Francesca Faridany, Lidya Jewett, Seth Carr, Shaunette Renée Wilson
Článok pôvodne vyšiel v časopise Vlna 75/2018.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.
