Stredná Európa je prazvláštne politické laboratórium v čoraz nejasnejšom svete. Akoby tu dejiny išli naopak. Tradičné predstavy o civilizačnej nadradenosti, pravo-ľavých hodnotách, slobode a rovnosti sa tu točia vo víroch s neznámym smerovaním.
Dva základné spoločenské prvky – odlišnosť a bohatstvo – môžeme lepšie pochopiť, ak sa na ne pozrieme optikou Karla Marxa. Ako by dnes reagoval na stredoeurópske potláčanie výdobytkov liberálnej, či jeho slovníkom, buržoáznej demokracie?
Liberálne výdobytky
Vzhľadom na neslobodu, v akej žil on sám, by sa zrejme pousmial nad dnešným slovníkom o normalizácii v RTVS. Stále u nás platí, že si môžete založiť vlastný časopis alebo blog a šíriť svoje názory bez cenzúry narozdiel od Pruska za Marxovej mladosti a ani vás nevyhostia ako sa mu to stalo vo Francúzsku a v Belgicku. Toto dnes už však celkom neplatí napríklad o Maďarsku.
Marx by však určite rýchlo pochopil, že samotná možnosť písať slobodne neznamená nutne posun k slobodnejšej spoločnosti. Médiá drukujú kapitalizmu napriek (alebo skôr vďaka) ich zrejmej slobode.
Tu je kľúčová otázka, ako by Marx vnímal dnešný kapitalizmus. Jeho sociálnodemokratickú tvár nemal možnosť vidieť v 19. storočí. Zrejme by ju celkom neocenil nielen pre globálnu nespravodlivosť, ale aj pre dôležitosť slobody, ktorú kládol pred rovnosť. Odcudzenie človeka v modernej spoločnosti neprekonala ani sociálna demokracia, ani štátne plánovanie za minulého režimu. Skutočný komunizmus predpokladajúci politickú a ekonomickú demokraciu nikdy nenastal.
Politika strachu a populizmus
Dnešné zneužívanie politiky strachu voči odlišnosti nie je pre marxizmus ničím novým. Rasizmus je tu chápaný ako nástroj na rozdelenie zamestnancov. Ich spájanie sa proti zamestnávateľovi je hlavnou hrozbou pre kapitál. Migračná kríza je len opakovaním tohto scenára na národnej úrovni.
Spojenie chudobných Slovákov s chudobnými migrantmi je preto nepredstaviteľné vinou dlhodobého budovania nenávisti voči odlišnosti nielen elitami slovenskej spoločnosti, ale aj samotnou spoločnosťou v jej každodennom fungovaní.
To, na čo by však Marx poukazoval a čo v slovenskej diskusii prezentoval azda iba s oligarchiou spriaznený Ľuboš Blaha a komunistické strany, je kapitalistický základ migračnej krízy. Hoci príčin, pre ktoré ľudia migrujú, je veľa, jednou z nich je expanzia kapitálu do zahraničia. Ide napríklad o vykupovanie poľnohospodárskej pôdy pre obrovské plantáže produkujúce plodiny na vývoz.
Kultúrna odlišnosť teda v marxizme neprekáža zjednocovaniu sa, avšak k nemu nedochádza v rámci nepolitického ľudského univerzalizmu, ale v populistickom boji proti nerovnému rozdeleniu bohatstva. Marx bol v tomto základnom zmysle populizmu, ako odporu voči elitám, nepochybne (ekonomickým) populistom. Zásadne sa však líšil od dnešných primárne kulturalistických populistov v strednej Európe.
Kým pre nich je Brusel pôvodcom neakceptovateľného kultúrneho nátlaku, pre Marxa by bol Brusel synonymom lobovania nadnárodných korporácií. Tam, kde jedni vidia hrozbu národnej celistvosti, tam by Marx videl príležitosť sa spojiť v boji proti spoločnému nepriateľovi, ktorý nie je definovaný rasovo, ale triedne.
Dnešná oligarchia
Oligarchické režimy v strednej Európe, v ktorých je štát ovládnutý záujmami bohatých, by pre Marxa neboli nečakanou zákrutou na ceste k liberálnej demokracii, ale špecifickým vyvrcholením tzv. primitívnej akumulácie. Išlo o vytvorenie vrstvy bohatých majiteľov kapitálu po revolúcii nespravodlivým odovzdaním verejného vlastníctva do súkromných rúk počas privatizácie. To, čo u nás trvalo pár rokov, prebiehalo v západnej Európe od 17. storočia. Až odborárske hnutie bolo schopné postaviť bezbrehému kapitalizmu 19. storočia politickú hrádzu.
Robustnejší sociálny štát v strednej Európe ako pozostatok komunizmu zamedzil „ruskej ceste“ a problémy kapitalizmu sa tu neprejavili tak ostro. Pre Marxa by však stredoeurópski populisti spájajúci konzervativizmus s viac alebo menej sociálnym štátom neboli predstaviteľmi pokroku, ale iba udržiavačmi kapitalizmu.
Cudzí by mu zrejme bol aj tzv. vlastenecký komunizmus dnešných komunistov popierajúci známe heslo z Manifestu komunistickej strany o spájaní sa proletárov všetkých krajín. Aj migranti sú proletári tohto sveta.
Ukradnutá ľavica
Prečo však píšem o ukradnutej ľavici? Práve pre médiá. Marxizmus je dnes rešpektovaným myšlienkovým smerom nielen v akademickej obci. To však neplatí (nielen) o stredoeurópskych verejnoprávnych médiách. Možno si spomeniete na nedávne stretnutie ekonomickej elity vo švajčiarskom Davose. Diskusiu o ňom moderovala Zuzana Kovačič Hanzelová. Do štúdia si zavolala neoliberála Jána Oravca a sociálnu demokratku Brigitu Schmögnerovú.
Zdanlivo vyváženému zloženiu chýbala marxistická perspektíva. Ak dvesto rokov od narodenia Marxa a pár rokov po globálnej finančnej kríze verejnoprávna televízia opomína marxizmus (hoci raz bola komentátorka Pravdy Silvia Ruppeldtová vo Večeri s Havranom), hovorí to mnohé o našej demokracii.
Isto by sa Marx dnes pridal na stranu kritikov korupcie a xenofóbie a zástancov mnohých výdobytkov liberálnej demokracie. Ignorácia jeho myšlienok v mediálnej každodennosti pominuteľného spravodajstva je však tou hlavnou správou o ukradnutej ľavici, ktorej by sme mali v deň výročia jeho narodenia venovať pozornosť.
