Médiá majú v demokracii nezastupiteľnú úlohu. Vytvárajú ideológiu, ktorá čitateľom, poslucháčom alebo divákom poskytuje tú alebo onú perspektívu.
Občania prijímajúci túto ideológiu následne akceptujú vládne politiky pohybujúce sa v medziach vytvorených médiami. Demokracie by bez ideologického spoločného základu neboli schopné fungovať. Médiami neustále propagovaný politický stred dokáže stmeliť spoločnosť a zároveň vytvoriť zdanie diskusie, ktorá sa pohybuje okolo neho.
Otázkou je, kde sa tento stred nachádza a čo presne v konkrétnych oblastiach obsahuje. V ekonomike sa dobre ukázala ideologická náklonnosť počas nedávnej ekonomickej krízy a po nej. Analýza hlavných britských médií (BBC, Guardian, Telegraph, Sun, Mirror) prišla so záverom, že nejakú formu úspor podporovali všetky zmienené médiá vrátane ľavicových a zároveň, že tieto média vyobrazovali celé obyvateľstvo ako aktéra, ktorý je povinný zaplatiť za krízu.
To ako sa spoločnosť vyrovná s krízou je pritom výsostne politická otázka. Štát môže, ale nemusí sanovať banky a úspory a dane sa môžu dotknúť rôznych vrstiev obyvateľstva. Platiť za nezodpovedné požičiavanie môžu zamestnanci, ale vláda môže rozhodnúť zvýšiť dane, ktoré sa dotknú majiteľov kapitálu.
Podľa Laury Basu z Cardiffskej univerzity britské média svojim čitateľom v rokoch krízy prinášali ideológiu nevyhnutnosti úspor. Asi málokoho prekvapí propagácia úspor v pravicových médiách a v bulvári, avšak aj ľavicový Guardina a Mirror akceptovali nutnosť uskromniť sa. Túto pozíciu zastávali najviac pred voľbami, čím umožnili politikom, aby kandidovali s programom úspor. Naopak, po voľbách proti úsporám pritvrdili, ale vždy ich prezentovali ako v nejakej miere a forme nevyhnutné.
Ľavicové médiá podporovali aj zdanenie bohatých, problémom však je, že sa len málo venovali možnosti zabrániť daňovým únikom a považovali ich len za doplnok úspor, či vyšších daní. To znamená, že kopírovali politickú diskusiu s jej základnou premisou o nevyhnutnosti kapitalizmu. Možnosti mimo kapitalistického systému boli úplne vylúčené z mediálnej diskusie. Aj menej radikálne návrhy ako zdanenie bohatstva, finančných transakcií, či progresívnejší daňový systém sa do médií dostali len veľmi zriedka.
Názory prezentované v médiách len reflektovali, kto mal možnosť v médiách prehovárať. Boli to v prvom rade politici a ľudia z podnikateľského prostredia a bánk. „Ľud“, ktorý dostal priestor v BBC sa vyjadroval k tomu, ako ich kríza zasiahla ale nie k otázke ako sa s problémami vysporiadať.
Autorka vysvetľuje aj dôvody, pre ktoré médiá počas krízy písali v prospech úspor. V prvom rade majú najmä starší novinári blízko k politickým stranám. U nás si stačí spomenúť na kauzu Baby v Pravde, alebo na Milanom Šimečkom kritizované prepojenie novinárov SME na Ivana Mikloša. Vo verejnoprávnej BBC je problémom chápanie vyváženosti v zmysle poskytovania priestoru dvom hlavným stranám.
A napokon, trh jednoducho prináša ideológiu, ktorá vyhovuje najsilnejším hráčom bez ohľadu na to, či títo priamo zasahujú alebo nezasahujú do konkrétneho obsahu. Koncentrácia médií vedie k dominancii pohľadu najsilnejšej vrstvy obyvateľstva v spoločnosti a ukazuje to aj výskum britských médií.
U nás bolo dobre vidno názorový rozptyl pri nedávnej diskusii o rozpočte. Kým sprava prichádzala kritika nedostatočnosti znižovania dlhu a deficitu vo viac (Mikloš), či menej (sekcia „Správy“) hysterickom móde, naľavo bola pod článkom o rozpočte podpísaná TASR. V oboch prípadoch išlo o pozície v rámci systému. Minister Kažimír dokonca hovoril o „povinnej jazde“ opozície.
Ťažko v dobrých rokoch očakávať systémovú kritiku, aj v tomto prípade si však médiá len plnia svoju úlohu ideologického tmelu spoločnosti. Minister sa nemusí obávať hlbších otázok o zmysluplnosti cesty, ktorou Slovensko už tri desaťročia kráča. Napriek alarmistickým správam o stave životného prostredia nezaznie zo strany novinárov jediná otázka o tom, ako sa rozpočtové priority vyrovnávajú s týmto závažným problémom.
A netreba za tým hľadať žiadnu konšpiráciu. Médiá si len robia svoju prácu. Tvoria ideológiu stredu, ktorá tmelí spoločnosť. Len sa potom nesmieme čudovať, keď každý rok prídu vedci s o niečo katastrofickejším scenárom ako rok predtým, pretože centristickí politici či už naľavo alebo napravo nemajú dôvod sa životnému prostrediu venovať. Netlačia ich k tomu médiá a netlačia ich k tomu ani voliči, ktorých tieto médiá ovplyvňujú.
Článok pôvodne vyšiel v denníku SME.
Foto: ilustračné.
