Ficovi nerastú preferencie vďaka usilovnej opozičnej kritike, ako to prezentuje. Najväčším pomocníkom pri návrate SMER-u sú pravicové „reformy“. Hneď ako sa pravica znova vyrúti so staro-novými nápadmi rovnej dane, privatizácie či superhrubej mzdy, „ľavicový volič” sťahuje chvost a uteká k starému pánovi, ktorý ho doteraz zanedbával.
Znižovanie sociálnych štandardov, Miklošom a Sulíkom eufemisticky nazývané „reformami“, vedie pracujúcu väčšinu, ktorá na nich najviac dopláca, do košiara populistov. Strach o to posledné, o čo ešte môže prísť jej zatemňuje myseľ a vedie k skratovému konaniu. Z utopistov, snívajúcich veľké plány o rovnostárskej spoločnosti, sa mihnutím oka stávajú oportunisti, ktorí sa uspokoja s hocičím, čo aspoň zaváňa proľudovou politikou.
Sociálne balíčky a sociálne programy nie sú bohvie čo, ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. A aj keď sa z omrviniek nedá žiť, sú jediným spôsobom ako prežiť deň, teda minimálne do ďalšej výplaty. Ako prídavok im populisti dovolia kopnúť si do Rómov, homosexuálov alebo moslimských skupín. Veď keď neprší, aspoň kvapká a aj keď to nijako nepomôže ich finančnej situácii, zvyšujú si na nich svoje ponížené sebavedomie.
Fungovalo to predtým a funguje to znova. Fico si je toho dobre vedomý, preto nemusí prichádzať s nijakými svetobornými nápadmi. Stačí zrecyklovať staré triky, pustiť tú muziku znova, veď už teraz je z nej evergreen. Je zvláštne, že sa nedokáže nájsť skutočná ľavicová strana, ktorá by nielenže spravila to isté a zastavila zhoršovanie sociálnej situácie nižšej a strednej triedy, ale ich podmienky aj reálne zlepšila.
Zatiaľ sa pohybujeme medzi dvoma zvláštnymi extrémami utopizmu a oportunizmu: buď krajnými, nerealizovateľnými predstavami, na ktoré chýba verejná podpora alebo prispôsobovaním sa tomu, čo je momentálne populárne (konzervativizmus, nacionalizmus). Nieže by volič nechcel a nezaslúžil si viac, no šancu na úspech vidí v prvom rade v uveriteľných a realizovateľných iniciatívach.
Čo je teda realizovateľné? Mohol by ním byť skromný, no univerzálny program, ktorý sa už osvedčil inde. V Spojených štátoch majú problém so všeobecnou zdravotnou starostlivosťou, ktorá je v Európe bežná. V Británii je spoplatnené vyššie vzdelanie, zatiaľ čo v Slovinsku ho majú zadarmo. V USA nepreplácajú materskú, kým v Taliansku sa prepláca ešte aj otcovská dovolenka, a dokonca aj medové týždne. V Poľsku majú ženy zakázané interrupcie, v africkom Tunisku sú povolené ako prirodzená súčasť ich práv.
Aj u nás môžu niektoré skromné požiadavky vyznieť spočiatku radikálne. Napríklad, ešte progresívnejšia daň, kratšia pracovná doba za rovnakú plácu, vyššie mzdy a dôchodky, lepšia podpora v nezamestnanosti a na rodičovskej dovolenke… Ďalšie ciele ako spoločný dôchodkový fond, dostupná verejná doprava, či podpora družstevníctva sa budú môcť napĺňať, ak sa vytvorí väčší priestor pre predstavivosť a verejnosť uvidí, že sa to dá robiť inak a lepšie.
Napríklad, že vyššie zarábajúci jednotlivci platia vyššie dane v Taliansku – 43%, 55% v susednom Rakúsku, či 65% vo Fínsku. Vďaka rozdielnej dani sa bežne alebo nízko zarábajúci môžu na chode štátu podieľať menšou sumou. Naviac, v prosperujúcich krajinách EÚ sa už teraz pracuje kratšie. V Dánsku a v Nórsku je to len 33 hodín týždenne, v Holandsku dokonca len 29 hodín, teda 4 dni v týždni. Produktivita totiž nerastie s časom.
S minimálnou mzdou by sme sa mali chcieť vyrovnať Slovinsku, kde je už teraz na úrovni 1000 eur. Priemerná mzda tam činí 2000 euro, pričom aj pri parite kúpnej sily majú pred nami náskok približne o 400 eur. S podporou v nezamestnanosti sa dá inšpirovať vo Francúzsku, kde ľudia do päťdesiat rokov môžu dostávať 2 roky podporu vo výške 2/3 predchádzajúceho platu, tí za päťdesiatkou až po dobu 3 rokov. V Estónsku trvá materská až 60 týždňov, v plnej výške platu.
Tieto výdobytky, ktoré sú už inde zavedené, môžu niekomu znieť ambiciózne, inému zas skromne, niekto ich môže považovať za umiernené, ďalší za radikálne. Niekde je však potrebné začať. Každopádne, politika ľavice by mala byť široká a čitateľná, aby sa jej dostalo širokej podpory od más. A jej reprezentanti by sa mali prispôsobovať potrebám voličov, nie voliči potrebám politikov, tak ako doposiaľ.
Zdroj foto: Wikimedia.
