Kapitalisti sa neustále snažia privlastniť si Medzinárodný deň žien, storočný výsledok revolučného hnutia robotníckej triedy. Tento deň však patrí k socialistickej protivojnovej tradícii. Prekladáme text z magazínu Jacobin.
Po niekoľkých rokoch militantných robotníckych protestov a požiadaviek na volebné právo – ako aj „vzbúr žien v domácnosti“ proti vysokým cenám – zo strany žien v Rusku, Spojených štátoch, Rakúsku, Nemecku a Francúzsku, navrhla nemecká socialistická feministka Clara Zetkinová v roku 1910 ustanovenie Medzinárodného dňa pracujúcich žien na počesť – a započatie – boja žien za spravodlivosť na pracovisku a politickú rovnosť. Niekoľko rokov potom sa tento deň niesol v znamení pracovných protestov, ktoré v New Yorku výrazne zintenzívnil požiar Triangle Shirtwaist, požiar v manhattanskej odevnej továrni, ktorý zabil 146 robotníkov, väčšinou žien a dievčat. V Rusku boli tieto protesty živené aj požiadavkami na ukončenie cárskeho režimu. Boľševická líderka Alexandra Kollontaiová neskôr uvažovala o tom, že MDŽ slúžila ako „vynikajúca metóda agitácie medzi menej politicky založenými proletárskymi sestrami“, pretože jeho zarámcovanie bolo značne lákavé („Toto je náš deň,“ predstavovala si, ako si hovoria pracujúce ženy, keď sa ponáhľajú na zhromaždenia a stretnutia).
Postrehla tiež, že MDŽ posilnil medzinárodnú solidaritu. Tento aspekt MDŽ sa stal obzvlášť charakteristickým v roku 1914, keď sa vládnuce triedy na celom svete začali mobilizovať pre prvú svetovú vojnu, Zetkinová spolu s revolucionárkou Rosou Luxemburgovou využili Medzinárodný deň pracujúcich žien ako ohnisko protivojnového protestu.
Po rozpade mnohých socialistických strán kvôli rozporom ohľadom vojny sa v marci 1915 socialistické feministky z Ruska, Poľska, Švajčiarska, Británie, Talianska, Holandska, Nemecka a Francúzska zišli na konferencii vo švajčiarskom Berne; z tohto stretnutia vzišiel manifest adresovaný „ženám z pracujúceho ľudu“. Zatiaľ čo predchádzajúce návrhy manifestu sa zaoberali rozkolom okolo vojny v socialistickom hnutí, konečný návrh, ktorého prevažným autorom je Clara Zetkinová, namiesto toho zdôrazňoval protivojnové posolstvo proti vojnovej ziskuchtivosti (dokonca kritizovala firmy ako Lockheed Martin a Northrop Grumman jej doby) a kapitalizmus. Tvrdila, že socializmus je jedinou cestou k mieru: „Kto má prospech z vojny? Len úzka menšina každého národa. … Robotníci v tejto vojny nemajú čo získať a môžu stratiť všetko, čo je im blízke a drahé. … Ohlasujte vo svojich miliónových zástupoch to, čo vaši synovia ešte nemôžu potvrdiť. … Preč s vojnou! Vpred k socializmu!“
Socialistické feministky pokračovali v organizovaní protivojnových protestov na Medzinárodný deň žien počas 1. svetovej vojny. Najdôležitejšie bolo, že 8. marca 1917 ženy zaplnili ulice Petrohradu, vtedajšieho hlavného mesta Ruska, a požadovali „chlieb a mier“. Protestovali proti smrti viac ako dvoch miliónov ruských vojakov vo vojne a proti nedostatku potravín, ktorý devastoval obyvateľstvo. Demonštranti žiadali aj odstránenie cára. Robotníci odišli z práce, aby sa pridali. Kollontaiová to o niekoľko rokov neskôr opísala takto: „Protesty pracujúcich žien predstavovali v tomto rozhodujúcom čase takú hrozbu, že ani cárske bezpečnostné sily sa neodvážili prijať obvyklé opatrenia proti rebelom, ale zmätene hľadeli na rozbúrené moria hnevu ľudu.“ Tieto protesty sa teraz považujú za začiatok ruskej revolúcie, krátko po ktorých sa cárska vláda rozpadla. „V tento deň,“ napísala Kollontaiová, „pozdvihli ruské ženy pochodeň proletárskej revolúcie a vznietili svet.“
Odvtedy socialistické feministky naďalej udržiavajú MDŽ pri živote ako súčasť protivojnovej, antikapitalistickej tradície. V roku 1937 protestovali Španielky na MDŽ proti fašistickým vojnovým silám Francisca Franca a podobne Talianky v roku 1943 využili tento deň na demonštrácie proti naliehaniu Benita Mussoliniho poslať ich synov zomrieť za fašizmus. Kvôli antikomunizmu studenej vojny ustúpil Medzinárodný deň žien v Spojených štátoch v polovici dvadsiateho storočia do úzadia. V roku 1970 však socialistky a ľavičiarky celého sveta vrátane Spojených štátov zorganizovali na MDŽ protesty proti vojne vo Vietname.
V roku 2003 vyšli desaťtisíce ľudí do európskych ulíc – v Stuttgarte, Corku, Pise a mnohých ďalších mestách – na MDŽ na protest proti začatiu vojny v Iraku. V Spojených štátoch Medea Benjaminová a ďalší založili Code Pink, ľavicovú protivojnovú skupinu vedenú ženami, ktorá je naďalej silná (čo je pozoruhodné vzhľadom na nedostatok amerických protivojnových a antiimperialistických hlasov v posledných desaťročiach). Code Pink zorganizovala štvormesačnú vigíliu proti vojne, ktorá sa začala v novembri 2002 a vyvrcholila na MDŽ v roku 2003, keď pred Bielym domom protestovalo asi desaťtisíc ľudí. Tento rok zoskupenie Code Pink spolu s ďalšími zorganizovali 6. marca, krátko pred MDŽ, celosvetové protesty proti agresii Vladimira Putina proti Ukrajine a požadovali ukončenie vojny na Ukrajine a zastavenie rozširovania NATO.
Do ranej histórie Medzinárodného dňa žien zapadá aj to, že Rusi dnes opäť protestujú proti tyranskému režimu vojnových štváčov, neberúceho ohľad na pracujúcich. Denník The Guardian priniesol správu o protestoch v 53 ruských mestách, pri ktorých bolo zatknutých viac ako 4300 ľudí.
Samotné protesty vojnu na Ukrajine pravdepodobne nezastavia. Ale Medzinárodný deň žien predstavuje každoročnú príležitosť uctiť si socialistickú protivojnovú tradíciu a vyzýva nás nájsť nové spôsoby, ako ju navrátiť späť. To, čo napísala Kollontaiová v roku 1920, platí aj o sto rokov neskôr: „Tento deň je naďalej dňom boja pracujúcej ženy.“
(krátené)
Foto: Demonštrácia žien za chlieb a mier, Petrohrad, 8.3.1917. Zdroj: Wikimedia.
