Počas osláv Nežnej revolúcie sa v Bratislave uskutočnil aj pochod odporcov Nežnej revolúcie, organizovaní stranami KSS a Vzdor-strana práce. Pochod mal vyjadriť odpor voči zmenám, ktoré sedemnásty november priniesol. Problém takýchto pochodov nie je v tom, že vyjadrujú nesúhlas s kapitalistickým zriadením, ktorý Nežná revolúcia reštaurovala. Dvadsaťsedem rokov po revolúcií sa nad rečami o pravde a láske, ktorých mali Václav Havel, Milan Kňažko a mnoho ďalších plné ústa, dá len pousmiať, keď ich začneme konfrontovať s tvrdou realitou dnešného Slovenska, ale aj zbytku sveta. Skutočný problém takýchto pochodov spočíva v tom, že väčšina jeho účastníkov sníva o reštaurácií režimu minulého.
Prečo nie je minulý režim riešením.
Každému rozumnému človeku musí byť jasné, že reštaurovanie minulého režimu nie je riešením. Nie preto, že minulý režim bol až o toľko horší ako ten terajší, ale preto, že nebol o nič lepší. V minulom režime v skutočnosti nikdy neprišlo k vytvoreniu socialistickej spoločnosti, ale len k zmene súkromného kapitalistu na kapitalistu pospolitého. Všetky následné deformácie, excesy a zmarené životy vychádzali práve z tejto skutočnosti.
Tým, že minulý režim nikdy socializmus nevytvoril, musel zákonite vyprodukovať novú vládnucu triedu. Touto novou červenou buržoáziou sa stali vrcholoví manažéri štátnych podnikov a čelná garnitúra štátostrany. Na to, aby si tieto nové elity udržali svoju nelegitímnu moc, založenú na otvorene klamlivom až cynickom tvrdení, že budujú nový lepší svet, potrebovali rozsiahli represívny aparát a agresívnu ideologizáciu spoločnosti. Absurditu tohto systému asi najlepšie ukazuje príhoda, keď Stalinovi na narodeniny posielali blahoželania väzni z gulagov.
Ak by sme sa na minulý režim pozreli optikou marxizmu tak komunistické strany vo východnom bloku boli pravicovo konzervatívne strany, ktoré násilím udržovala vykorisťovateľský režim a ich odporcovia boli v podstate ľavicovými emancipačnými hnutiami. Toto tvrdenie najlepšie dokazuje Poľsko, kde sa proti vládnucej strane postavilo robotnícke hnutie Solidarita, ktoré by za pravicové mohol označiť len ideologický demagóg. Ale koniec koncov aj u nás ľudia nežiadali návrat kapitalizmu, ale demokraciu a slobodu. Z tohto pohľadu sa vlastne sedemnásty november veľmi podobá na októbrovú revolúciu v Rusku, kde sa tiež po prvotnom revolučnom ošiali chopili moci novo vytvorené elity a prišlo k navráteniu starej tyranie, ale v novom trochu odlišnom prevedení.
Aká je budúcnosť ľavice ?
Dvadsiate storočie bolo pre ľavicu tragédiou. Neprehrali len komunisti, ale aj sociálna demokracia, pretože ani jeden smer nedokázal vytvoriť alternatívu voči kapitalizmu. Bolo by nefér keby sme kritizovali len minulý režim a zároveň nedodali, že to čo ja škodoradostne nazývam „kapitalizmus s ľudskou tvárou“, ktorý dnes ponúka sociálna demokracia a ľavicovo orientovaní liberáli je rovnako zlé nikam vedúce riešenie ako reálny socializmus (štátny kapitalizmus), ktorý dnes ponúkajú marxisticko-leninské strany.
Ľavica by sa mala vzdať demagogického marxizmu-leninizmu, ale aj reformistického Keynesiánstva. Mali by sme prestať čakať na zázračné riešenia a politických mesiášov, ktorí všetko spravia za nás, ale v skutočnosti vždy vytvoria iba novú formu útlaku. Taktiež by sme mali zabudnúť na to, že história stojí na našej strane. Nestojí! A pokiaľ sa ľudia nespoja a nezastavia chod historického vlaku, ktorý sa rúti do priepasti, náš svet sa prepadne do pekla totalitárneho kapitalizmu. Tento kapitalizmus sa kľudne môže znova nazývať reálnym socializmom, ktorý bude veľmi podobný tomu v Číne.
Marx nebol jediným významným ľavicovým mysliteľom, boli ich a sú celé desiatky od Kropotkina, Bakunina, Rosi Luxemburg, Emy Goldman cez Negriho, Fromma, Gramsciho až po Badioua, Chomského, Žižeka a mnohých ďalších. Preto by sme ku filozofii komunizmu nemali pristupovať ako k dogme, ale ako k nášmu spoločnému nedokončenému historickému projektu ľudí túžiacich sa zbaviť vykorisťovania človeka človekom, prírody človekom a nevyhnutného útlaku triednej spoločnosti. A pri tom ako sa budeme snažiť nájsť a presadiť alternatívu ku kapitalizmu by sme nemali zabudnúť na starú Marxovu myšlienku, že ľudia na to musia prísť sami, ľudia žijúci a pracujúci v slobode, to oni musia navrhnúť, aké spoločenské usporiadanie je pre nich to najvhodnejšie.
foto: ilustračné ceskatelevize.cz
