„Návrat do normálu“

Pridajme sa k pápežovej výzve a odvážme sa snívať vo veľkom. Prinášame preklad článku Hao-Li Tai z Common Dreams. Preklad PT.

Často počúvam ako médiá alebo moji priatelia hovoria „keď sa veci vrátia do normálu“.

Po inaugurácii Joe Bidena za prezidenta USA 20. januára sa to zdá byť možné – návrat k „normálu“. Popritom, ako každý deň v správach pribúdajú úmrtia spôsobené pandémiou – ako sa ich počet v USA prehupuje cez 400 000, nie som pravdepodobne jediná, kto je z toho omráčený a skľúčený – neschopný poňať to množstvo čísel blikajúcich na obrazovke – počet mŕtvych, počet chorých, počet hospitalizovaných… a za každým takýmto číslom je ľudská bytosť, pracujúci, učiteľ alebo umelec, niekto, kto zomrel sám, pretože jeho rodiny a priatelia nemohli sedieť pri ich posteli v tej najosamelejšej chvíli.

Možno nám vyčítať, ak snívame o budúcnosti po COVID-e, o návrate k normálu?

Čo však znamená normál? Myslím, že pre mnohých ľudí – znamená normál návštevovanie sa s rodinou a priateľmi, objatia a bozky pre tých, ktorých milujeme, vyjdenie si do reštaurácie s priateľmi, pozeranie filmu v kine.

No ešte aj pred COVID-om znamenal normál pre rôznych ľudí rôzne veci. Pre viac ako pol milióna ľudí bez domova (z januára 2019: „Stav bezdomovectva: vydanie 2020“, Národná aliancia za ukončenie bezdomovectva) predstavoval normálny život pred COVID-om život na ulici bez strechy nad hlavou a dostatku jedla na jedenie. Pre viac ako 400 000 mladých ľudí v systéme pestúnskej starostlivosti (stav z roku 2018, „Situácia amerických detí do roku 2020“, s. 60, Fond pre ochranu detí) znamenal normál život s ľuďmi, ktorých nenazvali mamou a otcom. Pre farebných ľudí zahŕňal normál život v strachu – byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, hovoriť alebo robiť nesprávnu vec v nesprávnom čase nesprávnej osobe.

Túžba po fyzickom ľudskom kontakte a porozumení je univerzálnou túžbou. Avšak, reči o návrate k normálu medzi ľuďmi so zdrojmi častokrát znamenajú: možnosť ísť sa von najesť, chodiť na filmy a koncerty a vrátiť sa k bezstarostnému cestovaniu a dovolenke. Nejde o univerzálne normy, ale skôr o luxus strednej triedy a bohatých.

Jedna vec, ktorou nás táto pandémia obdarovala, je to, že nám otvorila oči v tom, aký neistý život je a vždy bol. Život je neistý a rovnako neisté sú podmienky, s ktorými sa potýkajú chudobní, chorí a spoločnosťou neoceňovaní. Teraz si vážime a uznávame kľúčových zamestnancov infraštruktúry. Koľkí z nás však pred pandémiou mysleli na podmienky poľnohospodárov alebo zamestnancov závodov na balenie mäsa? Nehovoriac o nespočetnom množstve ďalších pracovníkov, ktorí nedostávajú mzdu, z ktorej sa dá žiť…

Táto pandémia neurobila kľúčových zamestnancov nepostrádateľnými – boli nepostrádateľní už predtým. Napriek tomu sme sa rozhodli ignorovať ich význam, vo väčšine prípadov sme im zle platili a zaobchádzali s nimi s minimálnou úctou (zamestnanci supermarketov, farmári, zdravotnícki pracovníci, pracovníci odvozu odpadu – a to zďaleka nie je úplný zoznam) a/alebo ich považovali za samozrejmosť (lekári, učitelia, poštári, všetci tí, ktorí sa starajú o tých, o ktorých sme prišli). Vykorisťovateľské zaobchádzanie s pracovníkmi s nízkymi mzdami, ktoré neúmerne zastupujú farební ľudia, prispelo k neprimeranému vplyvu COVID-19 na čiernych a hnedých ľudí. 34% všetkých úmrtí súvisiacich s Covid19 sú černošskí Američania (Centrá pre kontrolu a prevenciu chorôb).

Návrat do „normálu“ už nevyzerá tak dobre, a nie je ani tak žiadúci. Chceme sa vrátiť do sveta, kde si niektorí z nás pochutnávali na plodoch všetkej našej práce a toľko ďalších usilovalo iba o to, aby svojim rodinám priniesli jedlo na stôl? Do sveta, v ktorom sa niektorí obracajú na políciu kvôli bezpečnosti, zatiaľ čo iní sa boja o svoje životy? Do sveta, v ktorom si niektorí z nás vezmú lietadlo alebo auto a vyberú sa na bezstrostný výlet bez toho, aby sme zvážili, čo tým spôsobujeme planéte, a teda s našej prítomnosti a budúcnosti?

Ak sme mali dostatok peňazí, rodinu a taký druh práce, v ktorom sme mohli pracovať z domu, strávili sme počas uplynulého roka viac času so svojimi rodinami ako kedykoľvek predtým, viac času v prírode, viac času starostlivosti o seba a naši blízkych a našli si úkryt doma. Ak sme to nemali, pracovali sme ťažšie ako kedy predtým v neudržateľných, desivých, srdcervúcich a nebezpečných podmienkach.

Musíme si načrtnúť kontúry budúcnosti po pandémii, ktorá nie je návratom k normálu, ale príležitosťou ako nanovo vytvoriť svet, v ktorom sa so všetkými ľuďmi zaobchádza s láskou a rešpektom, rešpektom, ktorý sa odráža v spravodlivých mzdách za čestnú prácu a kde sa všetka práca vníma ako úctyhodná. Taký, kde si neustále vážime všetkých pracovníkov, nielen v období pochmúrnej pandémie, keď musíme čeliť tomu, nakoľko sme považovali za samozrejmosť ľudí, ktorí udržiavali náš svet a naše životy v chode.

Môžu si tí z nás, ktorí mali ten luxus ostať doma, vziať ponaučenie z toho, čo sme sa dozvedeli o pobyte doma, práci z domu a začať viesť udržateľný život, v ktorom je cestovanie plánované oveľa rozumnejšie a zriedkavejšie a všetko to behávanie, prechádzanie sa a bicyklovanie slúži k dochádzaniu, nielen na cvičenie? Môžeme sa „odvážiť vytvoriť niečo nové“, ako povedal pápež František vo svojom úvodníku „Kríza odhaľuje to, čo je v našich srdciach“ (26. novembra 2020). Pápež prišiel s naliehavou výzvou: „Toto je okamih snívať vo veľkom, prehodnotiť svoje priority – to, čo si vážime, čo chceme, čo hľadáme – a zaviazať sa, že v každodennom živote budeme konať podľa toho, o čom sme snívali.“

Postavme sa k jeho výzve a odvážme sa snívať vo veľkom, predstaviť si a vytvoriť svet, kde je každý človek vážený a rešpektovaný, kde je práca primerane a spravodlivo kompenzovaná a základné ľudské potreby (jedlo, prístrešie, bezpečnosť, zdravotná starostlivosť, napĺňajúca práca, láska a úcta) každého človeka sú veľkoryso naplnené, avšak zodpovedným a udržateľným spôsobom, ktorý naplní a vyrieši naliehavé výzvy klimatickej krízy.

Už predtým sme sa na celom svete spojili, aby sme víťazne čelili existenčným a hrozivým krízam – ľudská rasa je v kľúčovom okamihu, aby dokázala, že to dokážeme ešte raz. Budeme schopní povstať a zvíťaziť? Myslím, že budeme. Musíme.

Autorka je sociálna aktivistka a zakladateľka školy FACTS, zameranej na kultúrne a kritické vzdelávanie.

Foto: Ilustračné. Zdroj: Wikimedia.