Naše mzdové náklady patria v EÚ k najnižším, či už nominálne, ale aj po prepočte cez paritu kúpnej sily.
So železnou pravidelnosťou sa opakuje plač slovenských zamestnávateľských organizácií nad výškou daňovo-odvodového zaťaženia a výškou firemných (korporátnych) daní. Tentoraz si, v súvislosti so zavedením nových a zvýšením doterajších príplatkov za prácu, svoje polienko do ohňa prihodili predstavitelia poradenskej spoločnosti Grant Thornton, podľa ktorých tento stav ohrozuje našu konkurencieschopnosť.
Keď Rakúsko, tak so všetkým
Skôr, ako sa pozrieme na ich „zásadné“ pripomienky, je potrebné reagovať na dve ich dve zaujímavé tvrdenia. Predovšetkým je to plač nad tým, že na Slovensku je vyššie daňovo-odvodové zaťaženie ako v Rakúsku a Česku. Podľa OECD je daňovo-odvodové zaťaženie pri priemernej mzde v oboch krajinách vyššie. Páni z Grant Thornton porovnávajú zaťaženie mzdy vo výške 1200 eur v Rakúsku a na Slovensku, čo je nonsens z pohľadu toho, že 1200 eur v Rakúsku je faktická minimálna mzda a na Slovensku ide o nadpriemerný príjem.
Aj na Slovensku sú príjmy na úrovni minimálnej mzdy oslobodené od niektorých odvodov, takže takéto porovnávanie je nečestná manipulácia. Tu by sme sa skôr mohli opýtať, prečo napríklad analytici z Grant Thornton nenavrhujú na Slovensku zaviesť progresívne zdaňovanie pri príjmoch z práce, ktorým by sa príjmy na úrovni minimálnej mzdy oslobodili od dane z príjmu, tak ako to je v Rakúsku?
“Čo sa stane s čistým príjmom zamestnanca, ak sa znížia, alebo dokonca zrušia odvody platené zamestnávateľom? Absolútne nič.„
Druhým zaujímavým tvrdením je nasledujúci citát: „Na to, aby Slovensko zostalo konkurencieschopné, musí ďalšia daňová reforma a zmeny v sociálnom poistení zamestnancov výrazne znížiť zaťaženie zamestnávateľov.“ Áno, konečne sa niekto takto na priamo preriekol. Dookola sa opakujúce požiadavky na znižovanie odvodov sa stále odvolávajú na tvrdenie, že to zvýši čistý príjem zamestnancov.
Lenže čo sa stane s čistým príjmom zamestnanca, ak sa znížia, alebo dokonca zrušia odvody platené zamestnávateľom? Absolútne nič, čistý príjem zamestnanca, aj jeho hrubá mzda ostanú rovnaké. Po takejto reforme by nastali dve zmeny, znížili by sa celkové náklady zamestnávateľa a zamestnancom by išlo menej peňazí na ich sociálne odvody, čo by malo priamy vplyv na nižšie príjmy sociálnej a zdravotnej poisťovne, čo sa dá preložiť ako nižšie dôchodky, nižšie nemocenské dávky, menej kvalitné služby zdravotníctva, nižšie dávky v prípade straty zamestnania, atď.
Tu mi nedá sa nepristaviť pri nemocenských dávkach. U nás práceneschopnému zamestnancovi zamestnávateľ platí prvých desať dní nemocenské dávky, prvé tri dni je to 25 percent a ďalších sedem dní 55 percent z vymeriavacieho základu, čo množstvo našich zamestnávateľov považuje za neuveriteľnú záťaž. A ako to je v Rakúsku, kde je vyššie daňovo-odvodové zaťaženie? Tam zamestnávateľ platí prvých 90 dní PN a v plnej výške priemernej mzdy.
Takže, ak chceme porovnávať Slovensko s Rakúskom, treba porovnávať porovnateľné a nie si vyberať hrozienka, ktoré vyhovujú a ešte aj tie porovnávať úplne zlým a zámerne krivým spôsobom.
Dane a odvody majú do špičky ďaleko
Ale poďme späť k základným tvrdeniam pánov z Grant Thornton. Dovolím si tvrdiť, že klamú, ak tvrdia, že naše daňovo-odvodové zaťaženie patrí k špičke v EÚ. Áno, nie je najnižšie, ale k špičke máme podľa OECD ešte dosť ďaleko.
Inštitút finančnej politiky, ešte v čase, keď mu šéfoval Martin Filko vydal správu, v ktorej sa píše, že znižovať treba len zaťaženie nízkopríjmových zamestnancov, kde nás najviac „tlačí topánka“. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že by sme náš daňovo-odvodový systém nemohli a nemali prekopať, problém skôr vidím v tom, že tak zamestnávateľom, ako i pánom z Grant Thornton nejde o nejakú zásadnú reformu a vylepšenie celého systému, ale len o jednoduché zníženie mzdových nákladov.
Mzdy na dne
Naše mzdové náklady pritom patria v EÚ k najnižším, či už nominálne, ale aj po prepočte cez paritu kúpnej sily, tak podľa Eurostatu, ako aj podľa OECDstatu.
Rovnako máme zásadný problém s podielom miezd na HDP, či na pridanej hodnote, v týchto ukazovateľoch patríme na najspodnejšie priečky v EÚ, čo ale zjavne naším zamestnávateľom i pánom z Grant Thornton vyhovuje.
A čo povedať k tvrdeniam o daňovom zaťažení podnikateľov? Korporátna daň bola v roku 2017 u nás vo výške 21 percent, čo je pod priemerom EÚ28 (21,9) a aj pod priemerom EU19 (24,1). Áno, sú krajiny v EÚ, kde sú tieto dane nižšie, ale na druhú stranu, naše dane určite nepatria k tým vyšším a určite zásadne neohrozujú našu konkurencieschopnosť.
Tu by sme sa tiež mohli opýtať na to, prečo v Európe úspešne fungujú aj krajiny, kde aj pri korporátnej dani majú zavedenú progresivitu. Efektívna daňová sadzba korporátnej dane (to čo sa naozaj zo zisku vyberie) je pritom ešte nižšia, ako tých uvedených 21 percent.
Čo sa týka celkového daňového zaťaženia, sme šiesta najnižšie zaťažená krajina v EU, pričom miera celkového daňového zaťaženia je len tesne nad 30 percentami HDP. V Dánsku, Francúzsku a Belgicku to je približne 45 percent, v Nemecku skoro 40 percent a aj naši susedia z V4 a Rakúska majú vyššie celkové zaťaženie, ako my.
Nafúknuté Írsko
Pri tomto podiele daňového zaťaženia na HDP sa ešte treba pristaviť, pretože najnižšie zaťaženie v EÚ vykazuje Írsko, čo je dosť nepresné, nakoľko Írsko má HDP umelo nafúknuté asi o 30 percent, tým, že tam mnohé korporácie (Apple, Amazon, Google, atď) zdaňujú svoje celosvetové zisky a krajiny strednej a východnej Európy s veľkou mierou priamych zahraničných investícií majú HDP zase umelo znížene o transferové oceňovanie, čo zase nafukuje HDP materským krajinám firiem, ktoré u nás podnikajú, alebo daňovým rajom. Popritom všetkom ešte máme najnižšie majetkové a ekologické dane v EÚ.
V OECD sme desiata krajina s najlepším daňovým systémom a zároveň máme jednu z najnižších sadzieb dane z dividend/príjmov z kapitálu v OECD.
Je rast miezd naozaj taký problém?
Celé nezmyselné vyjadrenie konzultantov z Grant Thorton začalo kritikou zavedených príplatkov za zmennosť a prácu cez víkendy. Pritom týchto pánov ani len nenapadlo zmieniť sa aj o takých dôležitých faktoch, ako je rekordná miera nočnej práce a práce cez víkendy.
Svoj plač nad nespravodlivosťou sveta zaklincovali tvrdením, že niektorým zamestnávateľom môže zavedenie týchto príplatkov zvýšiť mzdové náklady až o 10 %. Okrem toho, že toto číslo dobre znie je jeho výpovedná hodnota blízka nule…
Pokiaľ takéto čísla nebudeme usádzať do kontextu a reality, tak takéto tvrdenia budú len prachprostou demagógiou. Pri uvedení toho, akou mierou narastú mzdové náklady je potrebné tiež vedieť, aký je podiel mzdových nákladov na celkových nákladoch firmy, pretože desaťpercentný rast mzdových nákladov môže u niektorých firiem spôsobiť rast podielu mzdových nákladov na celkových nákladoch firmy vo výške 0,1 – 0,5 percenta. Rovnako je dôležité vedieť porovnať, aký je podiel miezd na celkových nákladoch firiem po jednotlivých sektoroch ekonomiky a vedieť to porovnať so zahraničím, kde sú tieto podiely podstatne vyššie. Nie tak dávno si podobne poplakali nad zavedením príplatkov v pekárenskom biznise v týždenníku Trend, tohto článku sa chytil liberálny ekonóm Tomáš Meravý z M.E.S.A. 10 a podľa jeho analýzy to bol plač tak isto krivý a demagogický, ako je tomu momentálne aj u Grant Thorton.
Takže, páni z Grant Thornton, ako to vlastne je s tým vašim záujmom o reformu daní a odvodov? Chcete naozaj reformovať, alebo len rovno škrtať v prospech firiem? Predovšetkým je potrebné o tejto téme začať seriózne diskutovať a prestať používať zavádzanie a klamstvá.
Mimochodom, prečo sa tieto informácie a otázky bežne neobjavujú v našich médiách a prečo naši ekonomickí novinári nerobia ani len minimálnu analýzu vyhlásení zamestnávateľov a ich rôznych nohsledov?
Viac ekonomických štatistík k tejto téme nájdete: www.koniecnizkymmzdam.sk
Skrátená a upravená verzia tohto článku vyšla v denníku SME.
Foto: Flickr – Ahmed Aslam Abdulla
