Súčasná realita COVID 19 a nedokončený projekt post-moderny na Slovensku aktuálne vrcholia. Dopad reálneho úsilia spoločnosti zachrániť holý ľudský život oholil aj životný priestor kultúry bez ohľadu na to, či reprezentuje hodnoty vysokého umenia alebo len lacný bazárový tovar, brak, alebo gýč. Je možné, že by sa umelci, hoci len na krátku dobu, chceli vrátiť do vnútorného exilu, ale teraz už dobrovoľne?
Klasická avantgarda odkazovala ľudom, aby nevzdali boj za spravodlivosť za žiadnu cenu. Dnešný postmoderný umelec už je komfortnejší a na osudovú otázku len pohodlne mykne plecom: no čo, keď nie, tak sa nedá nič robiť… Nuž, akým spôsobom sa dajú zachrániť existujúce „trvalé“ hodnoty a premietnuť sa do budúcnosti? Najjednoduchšie by bolo snáď všetko nechať tak, ako to je a prispôsobiť sa danej situácii nonšalantne, pričom sa tváriť, že všetko je v najlepšom poriadku. Národná galéria a iné kultúrne inštitúcie by fungovali naďalej, ako keby sa nechumelilo… Galéria by usporadúvala podľa plánu stále nové a nové výstavy, ale iba za zatvorenými dverami, bez možnej účasti odbornej verejnosti a vstup pre bežné publikum by bol celkom znemožnený. Predmetný samotný systém je tu kľúčovým momentom, ktorý pretrváva a prežíva svoj naklonovaný nový život, v novej forme, v galérii, ale v skutočnosti zostane stále neviditeľný, pričom jeho zachovanie neprekročí možnosti doterajších materiálnych investícií a vzápätí ani nevyprodukuje žiadny kapitalistický extraprofit. Vlastne by bolo teraz potrebné zmapovať tých možných umelcov, ktorí by boli ochotní prepožičať svoje meno aj za týchto zmenených okolností a participovať v konkrétnej akcii, ale nie so svojou zostatkovou vlažnou tvorbou, alebo interpretáciou niekoho a niečoho, ale úprimným čerstvým prístupom, poskytnutím svojich možných optimálnych kvalít. Z cynickejšieho aspektu by bolo totiž úplne jedno, kto je ten vyvolený umelec alebo akej kvality je jeho výtvor, pretože uzavreté artefakty aj tak nikto neuvidí, okrem galerijného šéfa a pomocného personálu, ktorý vybalí a zabalí výstavu. Z tohto hľadiska sa do popredia opäť dostávajú servilní umelci, keďže určujúcou tendenciou bude imitácia vedomia a modelácia pseudo-morálneho poslania v umení. Vďaka zachovaniu systému, aktuálny „záložný umelec“ a vzniknuté, takto legalizované „záložné umenie“ budú znovu raz postavení na dobový piedestál, ale už bez ideologického zaťaženia. Veď kto bude tušiť po sto či dvesto rokoch, akou cestou sa dostal autor a jeho dielo do blízkosti kultúrnopolitickej kanonizácie? Smerodajná v tom už nie je ani povestná kvalita umeleckého diela, pretože tá sa dnes už takmer nenosí a keď, tak snáď v relativizovanej podobe, kde prípadná nálepka „mizerného umenia“ by bola len zárukou kvality . V období pandemickej umeleckej situácie mäkký variant avantgardnej tézy Tamása Szentjóbyho „Buď zakázaný!“ sa transformuje v rámci systému záložného umenia so zostatkovou hodnotou na prežitie nasledovne: „Nebuď ani zakázaný, ale zostaň v zálohe!“
Peter Ronai je post-konceptuálny umelec, Antimoneyfest je z cyklu Moneyfestov, v ktorých autor reaguje na aktuálne situácie.
Foto: Záznam z performancie, No Future, z cyklu Moneyfest, 2018, autorka foto: Daša Barteková
