Bývalú splnomocnenkyňu pre rómske komunity, Aninu Botošovú, obťažoval ochrankár pri nákupe oblečenia. Hoci to zamestnanec externe najatej SBS-ky aj jeho zamestnávateľ popierajú, zdá sa, že príčinou jeho konania bol rasizmus. O celom probléme informovala Ria Gehrerová v Denníku N.
To, čo sa stalo pani Botošovej, je odsúdeniahodné a je správne, že o tom Denník N píše. Zastavme sa však pri otázke, v akom obchode pani Botošová nakupovala a pouvažujme nad tým, či je takýto boj proti rasizmu dostatočný.
Obchod, v ktorom sa incident odohral, je Camaïeu na Obchodnej ulici v Bratislave. Ide o francúzsku sieť dámskeho oblečenia, predávajúcu svoj tovar najmä v európskych krajinách. V Bratislave ju nájdete aj vo viacerých obchodných domoch. Je to značka, ktorá sa nijako zásadne nelíši od podobných predajcov oblečenia.
Camaïeu, podobne ako napríklad C&A, Benetton alebo Mango, bola jednou z firiem, ktorej oblečenie šili, okrem iných, aj bangladéšske deti vo fabrika Rana Plaza. Jej zrútenie pochovalo viac ako 1 100 ľudí. Jednou z reakcií na túto tragédiu bolo vytvorenie fondu na kompenzáciu obetí, kam údajne „veľmi malou“ sumou prispela aj firma Camaïeu. Hoci po tragédií došlo k posunu v oblasti bezpečnosti práce, zmeny sú podľa nedávnej správy Human Rights Watch stále nedostatočné. Práva zamestnancov a zamestnankýň vo fabrikách na výrobu šatstva sú v Bangladéši naďalej potláčané a podmienky v nich nezodpovedajú štandardom, o ktorých západné firmy s oblečením tvrdia, že ich dodržujú. Kľúčové je, že v Bangladéši sú naďalej vykorisťované deti za mzdu, ktorá nedosahuje ani 10 dolárov za mesiac. Takáto mzda je hlboko pod hranicou chudoby.
Rasový útok, ktorý sa stal, je naozaj zavrhnutiahodný, zamyslime sa však nad samotným nakupovaním v obchode, akým je Camaïeu. Takýto nákup prispieva k existencii problematickej detskej práce v Bangladéši. Globálna ekonomika je postavená na rasistických základoch a umožňuje Západu, aby vykorisťoval časti planéty, obývané ľuďmi s inou farbou pleti. Rovnako ako slovenský rasizmus, aj ten celosvetový umožňuje takýmto ľuďom uspieť, avšak farba pleti je stále do veľkej miery spojená s ekonomickým útlakom. Tí, ktorí nakupujú v obchodoch ako je Camaïeu, sa tak podieľajú na globálnom rasizme, v ktorom sú Slováci a Slovenky obchodnými sieťami zviazaní v nerovných mocenských vzťahoch s bangladéšskymi deťmi. Treba zdôrazniť, že na Slovensku je náročné nájsť oblečenie, ktoré by nebolo vyrobené za drastických pracovných podmienok. Malá možnosť výberu tu však je. Na rozdiel od mnohých Slovákov a Sloveniek, bangladéšske deti často na výber nemajú.
Problémom však nie sú len nákupné zvyky na Slovensku, ale aj spôsob, akým sa o týchto nákupoch píše v slovenských novinách. Na jednej strane treba oceniť, že Denník N píše o každodennom slovenskom rasizme a rovnako tak je treba privítať aj postoj manažérky slovenskej časti tohto reťazca. Tá sa od rasistického správania sa ochrankára dištancovala, pretože je údajne v rozpore s hodnotami spoločnosti Camaïeu. Na druhej strane si treba položiť otázku, či napriek kritike domáceho rasizmu, je globálny rasizmus skutočne v rozpore s hodnotami tejto spoločnosti? Manažment firmy sám rozhoduje, kde a ako sa bude oblečenie vyrábať a či je v poriadku platiť predavačkám v Bratislave platy v rádoch stovkách eur a deťom v Bangladéši menej ako desať.
Článok v Denníku N sa svojím anti-rasizmom vymyká obvyklej slovenskej mediálnej produkcii. Avšak tým, ako si nevšíma globálny rasizmus a ako v podstate robí reklamu odevnej firme, prispieva k chóru časopisov o móde, ktorý tento rasizmus legitimizujú ako normálnu súčasť našich životov. Ale to, že je niečo bežné, ešte nemusí pre nás znamenať, že je to správne. Média sa môžu pozastavovať nad podmienkami, za akých sa vyrába naše oblečenie. Ak aj akceptujú, že v kapitalizme sa firmy dokážu správať eticky, kritiku neetických firiem môžu vykonávať dôsledne aj tam, kde hlavnou témou nie je globálny, ale lokálny rasizmus. V opačnom prípade sa stávajú spolupáchateľmi svojím mlčaním.
Na záver sa mi žiada len zopakovať, že sám viem, aké náročné je nakupovať tak, aby človek nespôsoboval druhým utrpenie, alebo aby neničil životné prostredie. Ak však naše konzumné vzorce a korporácie, ktoré nás do nich reklamou tlačia, budeme ignorovať, k posunu v týchto otázkach nedôjde.
Na fotografii je zobrazený pád budovy Rana Plaza.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.com. Autorka: tech-woman
