Na to, aby sme videli či študent odpísal prácu, nepotrebujeme nové softvéry, ako argumentujú tí, pre ktorých je pedagóg alebo (reálne) mŕtvy alebo mŕtvy politicky. Potrebujeme ešte stále liberálnym slovníkom povedané zodpovedné spoločenstvo, ktoré sa dokáže samoregulovať. Vzdelanie by sa nemalo presadzovať ako nepríjemná úloha, ktorú si študent aj tak snaží zľahčiť, slovami Borisa Kollára. A vďaka ktorému sa bude odvolávať na vedomosti a poznatky, aby sa stal argumentačne nedotknuteľný. Ako v prípade hlúpych tvrdení poslancov, že podľa ich vedomostí to plagiát nie je. Vzdelanie by nemalo byť ani cestou k prieniku do istej spoločnosti reprezentovanej istými výhodami. Ak to v prípade mnohých politikov takto je, musíme sa opýtať prečo.
Posledné kauzy, plagiátorstvo Borisa Kollára, ministra školstva a najnovšie aj premiéra a situácia na STU v Bratislave sú ukážkovými príkladmi korupcie v školstve. A predsa sme si z úst ministra a niektorých kritikov najprv vypočuli, že štát bude musieť siahnuť na akademické slobody. Čo by sme povedali na myšlienku, že pri skorumpovaných politikoch budeme musieť siahať na občianske práva a slobody?
Istú bezradnosť prezrádzajú aj médiami kladené otázky, kto zabezpečí kvalitu a dostupnosť vzdelania, ak štrajkujúci pedagógovia z univerzity odídu, či ako sa nedostatok absolventov dotkne veľkých zamestnávateľov. Sú ako vystrihnuté z príručky zabezpečovania kvality.
Ako je možné, že niekto ide proti vlastným ekonomickým záujmom na prvý pohľad hovorí o ideologickej zaslepenosti alebo ekonomickej negramotnosti. Otázka ale, že tu ide o nadradenie iných záujmov (vlastných ekonomických záujmov), ktoré prináša korporatizácia univerzít, možnosti podnikať na univerzite, dokonca nadmiera ekonomických záujmov, tá sa tu nekladie. Ticho sa predpokladá, že na univerzitách sa nepácha trestná činnosť.
Namiesto rečí o zmenách vysokoškolského zákona by malo ministerstvo čo najrýchlejšie urobiť na týchto univerzitách finančné audity a kontrolu. Ale ako s týmto ministrom? Nie, univerzita nie je len ekonomická alebo politická entita a nemôže sa na ňu redukovať. Ak už ale dnes máme hovoriť o ekonomickom či politickom modeli univerzity, možno by sme mali premyslieť koncepciu univerzity založenej na liberálnej predstave otvoreného a samoregulujúceho sa spoločenstva z 90-tych rokov a ekonomickej predstavy nového milénia, turbokapitalizmu postavenom na ultravýkonnosti, kompetitívnosti, elitárstve a nových riešeniach v podobe nových technológií.
Na to, aby sme videli či študent odpísal prácu, nepotrebujeme nové softvéry, ako argumentujú tí, pre ktorých je pedagóg alebo (reálne) mŕtvy alebo mŕtvy politicky. Potrebujeme ešte stále liberálnym slovníkom povedané zodpovedné spoločenstvo, ktoré sa dokáže samoregulovať. Vzdelanie by sa nemalo presadzovať ako nepríjemná úloha, ktorú si študent aj tak snaží zľahčiť, slovami Borisa Kollára. A vďaka ktorému sa bude odvolávať na vedomosti a poznatky, aby sa stal argumentačne nedotknuteľný. Ako v prípade hlúpych tvrdení poslancov, že podľa ich vedomostí to plagiát nie je. Vzdelanie by nemalo byť ani cestou k prieniku do istej spoločnosti reprezentovanej istými výhodami. Ak to v prípade mnohých politikov takto je, musíme sa opýtať prečo. Reflexia a seba-referenčnosť sú základnými princípmi humanitných vied, na ktorých je postavený model klasickej univerzity. Bez nich nám namiesto kritických otázok zostanú len technokratické či politické riešenia. Aké sú ale pracovné podmienky tohto spoločenstva?
Zneužívanie vysokoškolského zákona v podobe nevypísania konkurzu sa stalo štandardnou zbraňou proti všetkým, ktorých vedenie univerzít považuje za neprijateľných. Vysokoškolský zákon pritom jasne hovorí, že miesta vysokoškolských pedagógov sa obsadzujú na základe výberových konaní. Predsa štatutári zneužívajú výnimku, ktorá v zákone nie je upresnená, zamestnať uchádzača bez výberového konania na dobu nie dlhšiu ako jeden rok. Neobmedzená moc dekana, ako sa ukázalo aj v súdnych precedensoch spočíva v tom, že výberové komisie a ich rozhodnutia majú len odporúčací charakter. Rozhodnutia vydáva dekan. Tak ako v prípade STU, kde sa dekan zahral na manažéra súkromnej firmy, ktorá dostala špeciálnu dotáciu a on len „vyriešil“ personálne zabezpečenie.
Problém rozpúšťania celých vedeckých a pedagogických komunít takýmito neštandardnými postupmi na Slovensku narastá. Ak by sme sa na problém pozreli ekonomicky, optikou participatívnej ekonomiky, potom by sme museli prehodnotiť naše chápanie univerzity a uvedomiť si, že univerzitný kampus je aj locus, jedinečné miesto, platforma, ktorá umožní niektorým rásť, ale na ktorej participujú mnohí svojimi dlhoročnými skúsenosťami a vedomosťami.
Autorka je filozofka a teoretička umenia.
