Dilbar, Alieva (ed.): Anatómia revolúcie: Historické poučenia a sociologické analýzy. Bratislava: Sociologický ústav SAV, 2020
Po viac ako sto rokoch od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa vytvorila príležitosť nanovo zhodnotiť jej prínos. Bez pátosu, bez odporu, s odstupom. Na Slovensku sa toto okno do minulosti nakrátko otvorilo v podobe dvoch konferencií venovaných uvedenej udalosti, z ktorých jedna niesla názov Anatómia revolúcie. Po nej bol pomenovaný aj zborník, ktorý editovala významná slovenská sociologička Dilbar Alieva. Autori a autorky si v ňom kládli otázky, čo robí revolúciu revolúciou, resp. aké znaky či odlišnosti revolúcie charakterizujú.
Zdá sa, že francúzska či ruská revolúcia sú naďalej priveľmi traumatizujúcimi udalosťami na to, aby sme ich dokázali nezaujato zhodnotiť, napríklad, priradením tradičných prívlastkov buržoázna či socialistická, hoci boli vedené s cieľom takéto spoločnosti nastoliť. Táto rozpačitosť vyplýva pravdepodobne z toho, že očakávania, ktoré sa do snáh o radikálnu premenu spoločenských pomerov vkladajú, bývajú príliš vysoké, takže o to ľahšie sa nenaplnia. Navyše, mnohí ľudia sa držia predstavy revolúcie bez násilia voči utlačovateľom, teda revolúcie bez revolúcie, ako vravel Robespierre. Ako však ukázala napríklad nedávna kniha Sophie Wahnichovej o francúzskej revolúcii, revolučný teror 1793 nebol excesom, ale plánovaným a riadeným nástrojom, ako predísť všeobecnému krviprelievaniu. Možno by si mnohí priali, aby všetky revolúcie vyzerali ako tá z roku 1989, nazývaná aj „nežná“, pri ktorej (na rozdiel od socialistického Rumunska) nedošlo k násiliu revolučných síl.
Na margo nej si Soňa Szomolányi v zborníku kladie otázku, či vôbec šlo o revolúciu alebo len o prevrat, ktorý sa pre nedostatok lepších pojmov nazval revolúciou. Či nešlo skôr o „tranzíciu“, čo je neutrálnejší pojem, vyjadrujúci výmenu režimov bez ohľadu na to, či sú rozširované práva širokého obyvateľstva. Cituje pritom jej protagonistu Petra Pitharta, podľa ktorého tam „skutočných revolucionárov nebolo“. Napokon, dve tretiny nového parlamentu obsadili bývalí členovia strany, ktorí začali zastávať aj najvyššie ústavné pozície. Dodnes preto panuje opodstatnená predstava, že po tranzícii ostali pri moci niektorí z tých, ktorí požívali výhody minulého režimu, a vďaka nej sa im podarilo svoju moc ešte väčšmi rozšíriť. Na druhej strane, títo tranzitní komunisti dokázali už v rámci demokratických inštitúcií zabrániť autokratickým tendenciám Vladimíra Mečiara.
Historik Dušan Kováč dokonca spochybňuje tvrdenie, že v prípade ruskej revolúcie v roku 1917 šlo o socialistickú alebo komunistickú revolúciu v zmysle nastoľovania týchto poriadkov. Nazdáva sa, že bola len boľševická, teda založená na princípe vlády jednej strany a po nástupe Stalina dokonca len jedného muža. Ďalej však dodáva, že sa nenaplnila ani Masarykova predstava o demokratickej revolúcii. Nešlo o revolúciu svetovú, ale „len“ o vytvorenie nového (československého) štátu, o čom svedčí i zmena názvu jeho knihy v anglickom preklade zo Svetová revolúcia na Making of the State (Vytváranie štátu). Spoločný štát Čechov a Slovákov, o ktorý sa zaslúžil, trval dvadsať rokov, než sa znova naplno prejavili sily imperializmu, voči ktorému sa vo svojom diele i v politike vymedzoval boľševik Lenin. Československo bolo obetované expanzívnemu Nemecku.
Poznať kľúč
Udiala sa teda VOSR vôbec? Alebo je to len symbol, tragédia zapadnutá pod ideologickými nánosmi minulej i súčasnej doby? Silvia Miháliková sa na revolučné udalosti pozerá optikou symbolov, tvoriacich stavebné kamene kultúrneho kontextu, v ktorom žijeme, a poskytujúceho nám orientáciu vo svete. Ich vplyv na politiku a spoločnosť je istotne neodškriepiteľný a sama ho demonštruje vetou: „Pôsobenie symbolov a rituálov v každodennom živote vytvára presvedčivý obraz sveta, upevňuje v nás dôveru, že vidíme svet taký, aký je naozaj.“ Ako vieme, sila symbolov bola naplno využitá v nacizme, no formy identifikácie s vlastnou kultúrou a skupinou ho svojou silou ďaleko prekračujú. Nemusí totiž ísť len o číselné šifry či hajlovanie, používané nacistami, symboly môžeme rozoznať napríklad aj v zovretej pästi symbolizujúcej nekončiaci boj za spravodlivosť či v geste štrngania kľúčmi, ktorým chceli demonštranti odzvoniť vláde jednej strany.
Miháliková poukazuje aj na to, že predtým, ako si revolúcia nájde svoj vlastný jazyk a význam, musí vystupovať v mene predchádzajúcich udalostí alebo období. To postrehol, ako na to vo svojom príspevku upozorňuje Marek Německý, už Marx, ktorý nechápal revolúciu len ako jednoduché vyostrenie rozporu výrobných síl s výrobnými vzťahmi, ale aj ako proces budovania politických spojenectiev v triednom boji. Marx doslovne píše, že ľudia „v takýchto epochách revolučných kríz úzkostlivo vyvolávajú duchov minulosti do svojich služieb, požičiavajú si ich mená, bojové heslá, kostýmy, aby v takomto starom a ctihodnom preoblečení a s touto vypožičanou rečou uviedli novú scénu svetových dejín.“ Nie je to teda nové a robí sa to dodnes. Pozri Dubčeka, ktorý perestrojku označil za pokračovanie Pražskej jari, či disidentov, ktorí bojujú s minulým režimom tridsať rokov po jeho rozpade.
Ruská revolúcia chcela napodobniť Parížsku komúnu a francúzsku revolúciu, tá zase rímsku republiku a potom rímske cisárstvo. Lutherova náboženská revolúcia sa odela do hávu apoštola Pavla, Ježišovo učenie do naplnenia starozákonného proroctva. Totiž na to, aby sme dokázali rozkódovať určité politické posolstvo, potrebujeme najskôr poznať kľúč, prostredníctvom ktorého mu môžeme rozumieť, ako píše Jonathan Culler, inak nám ostane cudzí. Je to princíp nielen filmového či literárneho jazyka, ale aj jazyka revolúcie.
Rozporuplné je však Mihálikovej zamyslenie sa nad búraním Leninových sôch ako symbolu. Význam VOSR podľa nej stvorila až neskoršia propaganda, pretože sama osebe priniesla len teror, násilie a krviprelievanie. Miháliková tu od vyzdvihovania roly symbolov a mýtov pre orientáciu jednotlivca v spoločnosti náhle prechádza k súdom o tom, čo sa „reálne“ stalo. Týmto poňatím sa všetko ostatné, čo revolúcia v dejinách ovplyvnila a znamenala pre svet, stáva nepodstatnou omáčkou alebo akousi báchorkou.
Štyri prínosy
Indický ekonóm Prabhat Patnaik, ktorý menoval štyri podstatné a veľmi reálne prínosy ruskej revolúcie, by s ňou istotne nesúhlasil. Prvým je porážka fašizmu, vďaka ktorej bol zachránený liberálno-demokratický svet (je otázne, kto mu bez Sovietskeho zväzu príde na pomoc dnes); druhým vytvorenie najväčšieho sociálneho štátu na svete, neporovnateľného s tým na kapitalistickom Západe; tretím vytvorenie ekonomického systému, v ktorom prvýkrát v dejinách ľudstva neexistovala nezamestnanosť, chudoba ani nevyužité ľudské kapacity; a v neposlednom rade to bola dekolonizácia, teda reálne vymanenie sa krajín tretieho sveta spod mocenského vplyvu politicky a ekonomicky silných štátov a ovládnutie prírodných zdrojov prítomných na vlastnom území.
Z tohto pohľadu sa i spomínané búranie Leninových sôch na Ukrajine, majúce symbolický význam, míňa účinku. Či sa to niekomu páči alebo nie, bol to práve Lenin, kto bojoval za právo národov na sebaurčenie a vymanenie sa spod nadvlády ríš (dokonca aj tej ruskej). Za spomenutie stojí i postoj dlhodobého ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý toto Leninovo stanovisko považuje za proti-ruské a nezmyselné. Na druhej strane to však potvrdzuje Mihálikovej iný postreh, že symboly nemajú jednoznačný alebo daný význam. Ako príklad uvádza červenú farbu, ktorá má množstvo pozitívnych i negatívnych konotácií (krv, život, vášeň, boj za slobodu, varovanie, nebezpečenstvo). Preto ťažko možno súhlasiť s predstavou, že odstraňovanie politických symbolov z verejných priestranstiev bez diskusie by prinieslo skôr pochopenie minulosti ako len potvrdenie momentálnej propagandy a dominantného výkladu dejín. A ak by k tomu malo dochádzať aj naďalej, len ťažko možno byť naozaj dôsledný. Náš život je totiž plný politických symbolov (ako ukazuje Miháliková), takže by bolo nutné zbaviť sa nielen sôch, ale i rozličných rozporuplných dejateľov na bankovkách pre ich antisemitizmus, náboženských symbolov spájaných s bojovými výpravami, či hymien šíriacich šovinizmus. Alebo by azda lavička Václava Havla v Prahe pôsobila ako menej kontroverzný artefakt vzhľadom na to, že „reálne“ šlo o väzneného disidenta a zároveň podporovateľa bombardovania Juhoslávie v jednej osobe?
O dojmoch ľudí
Ak uznáme, že niečo také ako revolúcie sa v dejinách nielenže dejú, ale majú na ne zásadný vplyv, potom je na mieste otázka, ako ich definovať. Dominika Dinušová sa vracia k pôvodnému významu slova revolvere – teda vracaniu sa k niečomu –, ktorý bol odvodený z astronómie, konkrétne z Kopernikovho spisu o cyklickom pohybe planét. Kým v prvotnom význame šlo o návraty k pôvodnému poriadku (k ideám raného kresťanstva), neskôr, v 17. storočí, o výmenu panovníkov (anglická slávna revolúcia) a až v 18. storočí znamenalo výmenu vlády ako takej. Práve preto sem môžeme zaradiť nielen francúzsku, ruskú, ale i islamskú revolúciu v Iráne, ktorou sa v zborníku obšírnejšie zaoberá Marek Německý.
Dva odlišné prístupy o tom, ako k revolúciám dochádza, predstavujú príspevky Dilbar Alievej a Juraja Schenka. Schenk predstavuje vlastnú schému sociálnej anómie – deregulácie a dezintegrácie spoločnosti odrážajúcich sa vo vnímaní verejnosti. Za akýsi teplomer vnútorných rozporov spoločnosti mu slúžia kategórie: Absencia noriem, Nefunkčnosť inštitúcií, Zlyhanie sankčnej exekutívy. Patria k nim otázky o dojmoch ľudí z toho, či v danej spoločnosti platia pravidlá, či politici neprispievajú k rozvracaniu štátu, prípadne, či v ňom má slušný človek budúcnosť. Namerané hodnoty môžu slúžiť na porovnanie s inými krajinami aj ako indikátor nespokojnosti s momentálnym stavom a vôle radikálne ho zmeniť.
Chvíľa pre radikálov
Alieva sa vo svojej analýze necháva inšpirovať priebehom dvoch ruských revolúcií z roku 1917 – marcovou a novembrovou (pre odlišný kalendár zvyčajne nazývaných februárová a októbrová), ktorých vývoj podrobne opisuje. V závere svojho príspevku na príklade koncepcie Crana Brintona ukazuje, že v revolučných časoch v spoločnosti pôsobia sily umiernených a radikálnych vodcov. Keď sa umiernení vo svojom snažení o zmenu zastavia a začnú usilovať o zastavenie revolúcie, sú vnímaní ako jej zradcovia. Vtedy nastáva chvíľa pre radikálov, ktorých výhodou je zásadovosť a jednotnosť, čo im umožňuje ďalej presadzovať svoje záujmy. To bol prípad nielen ruských boľševikov, ale i francúzskych jakobínov či anglických independentov (Oliver Cromwell).
V tejto súvislosti môže byť zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako to bolo s nežnou revolúciou a kto v nej hral rolu radikála. Po opadnutí počiatočného nadšenia a opätovnom upadaní do cynizmu a apatie tu bol jeden človek, ktorý nezaháľal a chcel dotiahnuť načaté zmeny do konca. Svojich kolegov označil za neschopných a odtrhnutých od reality a volal po druhej a skutočnej revolúcii. Bol to Václav Klaus, ktorého revolúcia mala síce opačný náboj, no možno ju považovať za úspešnú. Tridsať rokov od jej začiatku sa dá konštatovať, že neoliberalizmu sa podarilo rozbiť sociálny štát a solidaritu a radikálne zmeniť pomery v českej i slovenskej spoločnosti v prospech síl trhu.
Revolúcie nedopadajú tak, ako by si ich aktéri priali. Aj preto zrejme vzniká toľko rozpakov pri ich hodnotení. Ich dopady si uvedomujeme možno až dodatočne a často aj s prekvapením. To však neznamená, že sa neudiali. Alebo že sa nebudú diať i naďalej.
Vyšlo v Knižnej revue č. 2 / 2021 18. februára 2021.
Foto: St. Peterburg, marec 1917: Zriekneme sa starého sveta. Zdroj: photochronograph.ru
